31.05.2012, 00:00

Taschen je minulosť. Začínam nový život

S bývalým manželom vybudovala svetoznáme vydavateľstvo. Dnes spúšťa vlastné. Angelika Taschen v prečo nie?!

logo prečo nie?! máj

 

Po vyše dvadsaťročnej kariére v známom vydavateľskom dome, ktorý pomohla vybudovať, sa rozhodla vydať vlastnou cestou. Jej meno sa spája s osobnosťami ako Helmut Newton či David LaChapelle. Dnes hľadá nové možnosti a rozmaznáva vnúčatá. Angelika Taschen.


Pred rokom ste založili vlastné vydavateľstvo Angelika Books a v súčasnosti vydávate druhú knihu – Anna Bauer Backstage...
Pritom pôvodne práve táto mala byť prvá. Ale vydanie sa z viacerých príčin trochu posunulo, takže nakoniec najprv vyšla On Perfume Making od Frédérica Malleho.

Čo to pre vás znamená, osamostatniť sa po vyše dvadsiatich rokoch práce vo vydavateľstve Taschen?
Angelika Books je takzvané butikové vydavateľstvo, omnoho menšie a osobnejšie. A určite iné. Myslím si, že ani jednu z týchto kníh by som v Taschene nemohla vydať.

Prečo?
Pretože sa nedajú predávať vo veľkých nákladoch. Taschen potrebuje celú tú mašinériu, stodvadsať spolupracovníkov a meno, ktoré je populárne. Tam môže zafungovať Helmut Newton alebo David LaChapelle, to sú fotografi, ktorí sú svetoznámi.

Takže Anna Bauer by bola pre Taschen príliš „malá“?
Myslím si, že áno. Vedeli ste, o koho ide, kým vyšla táto kniha?

Áno, vedela som, že je fotografka.
No vidíte a ja som ju nepoznala.  Stretli sme sa náhodou v New Yorku, kam som prišla hľadať niekoho, kto by nafotil street fashion (pouličnú módu) pre blog, ktorý som vtedy robila. Bolo to v novembri 2010 a ja verím na stretnutia správnych ľudí v správnom momente. Pretože vtedy som bola pripravená založiť vlastnú spoločnosť a ona mi povedala, že by chcela vydať knihu fotografií, na ktorej už tri roky pracuje. Dohodli sme sa, že si necháme ešte dve sezóny. Aby Anna stihla nafotiť všetkých ľudí, čo si naplánovala. A necelý rok trvala konečná intenzívna príprava.



Oslovila samotná Anna Bauer alebo téma o zákulisí módnych šou, ktorú pripravovala?
U Anny sa mi páčilo všetko. Už samotná téma je skvelá, ale tiež to, ako to koncepčne poňala. V knihe sú všetci, čo v módnom priemysle momentálne niečo znamenajú, ale bez stylingu, bez mejkapu, jednoducho tak, ako sa prirodzene pohybujú v zákulisí. Okrem toho sa mi nesmierne páči spôsob, akým Anna fotografuje, sú to čiernobiele polaroidové portréty fotené klasickým spôsobom veľkým staromódnym fotoaparátom. A práve to im dodáva zvláštnu senzibilitu. Nie sú to povrchné fotografie, Anne sa podarilo zachytiť veľa z duše toho-ktorého človeka.

Vráťme sa však ešte trochu k vydavateľstvu Taschen, kde ste pôsobili 23 rokov a ktoré ste vybudovali s vaším exmanželom. Ako teraz vychádzate, ste konkurentmi?

Nepovedala by som, že sme rivali, som príliš malá, aby som Taschenu konkurovala (smiech). Ja chcem vydávať tak tri-štyri knižky ročne a nemôžem sa rovnať štyridsiatke titulov, ktoré Taschen za rok produkuje. Ani sa nechcem do podobného boja púšťať.



Ste vôbec v kontakte?
Rozhodne nie v takom, že by sme sa rozprávali o tom, čo kto z nás pripravuje.

Kto vlastne urobil meno komu?
Nedá sa to oddeliť, spolupracovali sme spolu príliš dlho.

Dalo by sa povedať, že to bola vzájomná energia, ktorá vybudovala z mena Taschen v oblasti umeleckej či dizajnovej literatúry pojem?
To ukáže čas. No pre mňa je Taschen už minulosť. To, čo som robila, som robila naplno a s plnou vážnosťou. Bolo to pre mňa veľmi intenzívne a úspešné, ale už to tak necítim. Už mi jednoducho v kontexte tej tvorby nič nenapadalo, v tej oblasti a v tom druhu mi už nič nechýbalo.

Takže ste sa toho nasýtili?
Áno. Ale nemôžem povedať, že by som sa presýtila, vyvinulo sa to prirodzene. Dnes robím iné veci, ktoré ma napĺňajú. Pre mňa sa začína akoby nový život.


[[{"type":"hn-image","fid":"169008","attributes":{"width":"511","height":"870"}}]]
Nový život a nové vydavateľstvo. Nebojíte sa, že v súčasnom svete klasické knihy vytlačia nové médiá?
Obávam sa, že kníhkupectvá v podobe, ako ich poznáme dnes, v priebehu desaťročia, možno niekoľkých, postupne vymiznú. Už teraz existujú silné koncepty elektronických kníh alebo projekty ako Books on demand, ktoré vytlačia len knihy na objednávku, čo je skvelý nápad. Na druhej strane si myslím, že takzvané coffee table books, aké robím ja, to „ustoja“. Určite ešte v menšom meradle ako doteraz. No celkovo sa mení vnímanie kníh. [[{"type":"hn-image","fid":"169012","attributes":{"class":"right","width":"202","height":"461"}}]]

Akým spôsobom?

Mení sa takmer všetko, výber tém, marketing. Knihy sa dostávajú do nových priestorov, predávajú sa napríklad v konceptových obchodoch spolu s inými dizajnérskymi kúskami, umením a podobne. Z tohto hľadiska je dobré príliš nevyrásť, aby vydavateľstvo vedelo rýchlo reagovať na zmeny. Čo môže byť pri stodvadsiatich zamestnancoch a 20 pobočkách väčší problém. Tu sa otvára tiež priestor na spoluprácu menších vydavateľov, napríklad aj ja teraz produkujem knihu pre iné vydavateľstvo, ktorá je výborná, ale do môjho konceptu nezapadá.

Hovoríte o vašom koncepte, ale ten sa predsa len s rozbehom menšieho vydavateľstva zmenil.

No, nie je to zase extrémne prepracovaný koncept. Ja sa totiž často riadim pocitmi. V knihe, ktorú vydávam, musím cítiť zvláštne chvenie. Napríklad autor knihy o parfumoch pochádza z rodiny, ktorá sa miešaním parfumov už niekoľko generácií zaoberá. Sám Frédéric Malle pracuje s parfumami na tej najvyššej úrovni už vyše tridsať rokov a táto kniha je doslova esenciou nielen jeho práce. Takisto je to s Annou Bauer. Takže môj koncept spočíva v tom, že vydávam knihy s témami, o ktoré sa sama zaujímam. Všetky majú niečo spoločné s krásou, chcem jednoducho vydávať krásne knihy.

Keď ste spomínali rodinnú tradíciu, vy sama ste vyrastali v rodine kníhkupcov. Začínali ste však ako tanečnica, a potom ste sa vrátili naspäť ku knihám. Žeby zvíťazili gény?
Tak to ste vystihli (smiech). Gény doslova zvíťazili, pretože práve kvôli výške som s tancom musela prestať. Vydávať knihy určite nebolo mojím detským snom. Odmalička som chcela byť baletkou, študovala som klasický tanec, ale príliš som vyrástla a na kariéru primabaleríny som musela zabudnúť. Potom som študovala dejiny umenia a nejako sa to obrátilo späť ku knihám. Neplánovala som to, nejako sa to prihodilo. Ale verím, že niekde v podvedomí som to stále mala.

Našli si ku vám cestu čitatelia, ktorých ste mali aj počas obdobia v Taschene?
Myslím si, že v konečnom dôsledku mám veľmi podobné publikum. Pravdepodobne je ešte menšie a ešte špecifickejšie ako v Taschene. Je to malá, intelektuálna elita, o ktorú sa delím s inými vydavateľmi.

Aké sú ohlasy na poslednú knihu?
Nuž, hlavne ľudia pohybujúci sa okolo módy ju milujú. Pretože, keď si ju pozerajú, tak vravia, ach, veď tohto poznám, aj tohto. Presne tak, ako keď si so známymi pozeráte rodinný album (smiech). Na druhej strane, je zaujímavé sledovať, ako sa medzičasom mnohé zmenilo, hoci kniha vyšla len nedávno. Trebárs John Galiano odišiel od Diora, Ralf Simons nenavrhuje pre Jil Sanders, Carine Roitfeld už nešéfuje francúzskemu Vogue a tak ďalej. Takže bude zaujímavé pozrieť si ju trebárs o päť alebo desať rokov. A to je presne to, čo chcem robiť. Knihy, ktoré nie sú len módnou záležitosťou, ale ľudia si ich radi pozrú aj o päťdesiat rokov.

Knihu ste po Berlíne predstavili v Prahe. Prečo práve česká metropola?

Oslovili ma skvelí inteligentní ľudia, ktorými sa rada obklopujem. Páči sa mi to, čo robia a aj Praha sama osebe je skvelá. A dokonca som možno ešte radšej, že sa to udialo práve v Prahe, lebo veľké metropoly ako New York, Paríž, Londýn či Berlín sú kultúrnymi akciami presýtené. Ale keď prinesiete do Prahy alebo do Bratislavy takúto akciu, alebo napríklad výstavu Davida LaChapella, mám pocit, že sa jej ľudia viac tešia.

Vy ste mali z Prahy aj priateľa...
Áno, môj prvý chlapec, keď som bola ešte tínedžerka. Pochádzal z Prahy, presnejšie, jeho rodičia. Spoznali sme sa v škole, on sa neskôr stal novinárom ako jeho otec. Volal sa Vilém a bolo to veľmi milé. Strávili sme spolu pekné časy.

Spomenuli ste Davida LaChapella, aj jemu ste v Taschen vydali knihu. Dokonca vás fotil ešte s exmanželom. Ste v kontakte?
Nie, teda nie pravidelne.



Bola to pomerne odvážna fotografia, kde váš vtedajší muž ležal v obleku s odhaleným pozadím a vy ste nad ním stáli nahá s bičom ako domina. Keby vám zavolal a povedal, hej Angelika, nenafotíme ešte niečo, súhlasili by ste?
Samozrejme. Ale povedala by som, tentoraz už nie nahé fotografie. Dnes som na to už naozaj pristará (smiech). Davida si nesmierne vážim ako umelca, je to jeden z najlepších fotografov súčasnosti. V tom, čo robí, je naozaj geniálny.

Nadviažem na Davida, ktorého mnohí považujú za kontroverzného umelca. V rámci Taschen ste aj vy vydávali provokatívne knihy ako diela Leni Riefenstahl (režisérka, ktorú preslávil dokument o olympiáde v Nemecku, ktorý natočila pre nacistickú vládu, pozn. red.) alebo knihu o plastickej chirurgii. Plánujete robiť niečo podobné aj v Angelika Books?
Ak sa niečo zaujímavé prihodí... Nemám striktný plán. Možno knihy, ktoré ste spomínali, boli trochu kontroverzné, ale nerobila som ich s cieľom provokovať. Leni Riefenstahl vnímam ako umelkyňu, nechcela som ňou prvoplánovo provokovať, to sa mi zdá hlúpe.

Aká bola spolupráca s ňou?
Bola to naozaj výnimočná žena. V tom období som paralelne pripravovala knihy s Helmutom Newtonom či Billy Wilderom, obaja mali židovský pôvod. Pýtala som sa ich, chcem robiť knihu s Leni Riefenstahl, je to pre vás akceptovateľné? A obaja povedali, my ju rešpektujeme ako umelkyňu. Práca s ňou bola jedným z najhlbších zážitkov v mojom živote. Zo všetkých kníh, ktoré som robila, a pritom som stretla úžasných ľudí, mnou táto najviac pohla.

V akom zmysle?
Prečítala som vtedy všetky dostupné knihy, ktoré by mi pomohli pochopiť dobu, v ktorej tvorila. Čítala som napríklad biografie Alberta Speera či Adolfa Hitlera, veľmi intenzívne som sa vtedy tou témou zaoberala. Dodnes si nie som istá, či to, čo sa dialo, viem celkom pochopiť. Aké mali vtedy umelci vlastne možnosti? Buď emigrovali, alebo existovala takzvaná vnútorná emigrácia, alebo spolupracovali alebo sa tak aspoň museli tváriť. Veľmi vážne som sa zaoberala otázkou, čo by som urobila ja.

[[{"type":"hn-image","fid":"169017"}]]

A k čomu ste dospeli?
Je to veľmi ťažká otázka a, samozrejme, veľmi ľahké je povedať, ja by som určite emigrovala a nezúčastňovala sa na tom. Mojím problémom však je, že sa neviem prispôsobovať. Keď niečomu neverím, len veľmi ťažko viem spolupracovať, a to platí aj v medziľudských vzťahoch. A keďže sa natoľko dobre poznám a viem, že nie som prispôsobivá, asi by som v tej dobe mala problémy. [[{"type":"hn-image","fid":"169010","attributes":{"class":"right","width":"511","height":"117"}}]]

Prejdime na trochu ľahšiu tému. Niekoľko rokov ste žili v Hollywoode neďaleko Mullholand Drive v eklektickom Chemosphere House, stiahli ste sa však do Berlína, do celkom inej atmosféry. Nechceli ste zostať v Spojených štátoch?
Musím povedať, že milujem Ameriku, milujem Los Angeles, ale vždy som si pripadala, že tam žijem v takej krásnej mydlovej bubline. Keď má človek priateľov a hlavne rodinu v Nemecku, nedalo sa to zvládať. Najmä, keď moja dcéra otehotnela, a ja som to chcela prežívať s ňou.

Aká je Angelika Taschen ako babička? Rozmaznávate vnúčatá?

Samozrejme (smiech). Milujem ich. Keď boli malé, veľa času som trávila u dcéry a pomáhala jej. Myslím si, že vnúčatám vynahrádzam to, čo som ako matka neurobila. Veľa som pracovala, vlastne som iba pracovala. Takže si s vnúčatami užívam to, čo som ako matka „prepásla“.

 


 
Ďalšie unikátne príbehy biznisu, exkluzívne rozhovory a reportáže nájdete v dnešnej life style prílohe HN v magazíne prečo nie?! Alebo najnovšie aj vo vašom iPade.