26.04.2012, 00:00

Vyrástol som na chybách konkurencie, tvrdí Kuchta v prečo nie?!

Začínal doslova na zelenej lúke a dnes ťahá štyritisíc pešiakmi na šachovnici zvanej personálny lízing.

Tvrdí, že raz si na Slovensku budete môcť „prenajať“ aj generálneho riaditeľa. Zakladateľ Edymax holdingu Marek Kuchta.

Marek Kuchta. Snímka: Anton Karpita
Zdroj: Anton Karpita

Ako rodák z Bardejova ste začínali podnikať v Česku. Prečo?
Pretože sme vznikli v roku 2003 a tu na Slovensku ešte v rámci priemyselných parkov nefungovalo toľko firiem, kde sa dali uplatniť služby personálneho lízingu. Veľké investície svetových automobiliek prišli až neskôr, takže možnosť uplatniť sa bola v Česku oveľa väčšia. Dopyt po pracovníkoch, akých sme ponúkali, tam bol už v polovici 90. rokov.
 

V priebehu deviatich rokov ste z nuly vybudovali firmu s ročným obratom vyše štyridsať miliónov eur. Ako sa z mladíka Mareka Kuchtu, ktorý začínal doslova na zelenej lúke, stal biznismen?
Začínal som ešte tak dva – tri roky pred vznikom Edymaxu, najprv len ako fyzická osoba, potom na živnosť a postupne sa to rozbehlo. A tá myšlienka založiť spoločnosť vznikla aj kvôli tomu, aká bola sociálna situácia v našom regióne.
 

Vysoká nezamestnanosť?
Áno, a práve preto si hľadalo veľa ľudí prácu v Českej republike, bolo to také živelné.
 

Prečo práve personálny lízing?
Videl som, že sprostredkovaniu práce sa venovalo veľa firiem, veľa ľudí chodilo hore-dole, no registroval som aj to, že veľa tých ľudí bolo nespokojných. Nespokojných so spôsobom informovania o práci, o podmienkach, s dopravou do zamestnania, teda celkovo so starostlivosťou. Chcel som tomu dať úplne inú víziu, iný rozmer. Teda, že klientom je nielen odberateľ, ale aj zamestnanec. Svojho času možno ani nároky klientov na zamestnancov neboli také vysoké, ale dnes už nie je prebytok kvalifikovanej pracovnej sily. Dnes už viacerí vnímajú, že aj pracovníka si treba všímať klientsky. My sme tento pohľad zavádzali od prvého momentu, keď sme začali podnikať.

Marek Kuchta. Snímka: Anton Karpita
Zdroj: Anton Karpita

Aké boli tie začiatky?
Všetko bolo veľmi nové, veľmi rýchle a veľmi napäté. Za pochodu sme aj robili, aj sa učili, aj sme hľadali ten správny pohľad na trh, snažili sme sa naň flexibilne reagovať. Lámať sa to začalo po troch – štyroch rokoch.
 

S koľkými zamestnancami ste vlastne začínali?
Boli to traja remeselníci, sprostredkoval som im nejakú stavebnú činnosť. Najprv som nasadol na autobus do Prahy ja, tam som našiel manažéra, dohodol podmienky, prišiel naspäť, naložil troch chlapov a odviezol do Prahy. Keď sa na to spätne pozriem, vtedy som ani nepociťoval zámer zarobiť na tom, skôr som bol vstave ešte zaplatiť klientovi, aby chlapi mohli robiť. Dnes je to až úsmevné. Ale išlo o každého jedného klienta, o každú jednu referenciu, aj za cenu nulových marží. Robili sme strašne veľa roboty za málo peňazí. Samozrejme, to potom začali niektorí partneri aj zamestnanci zneužívať.
 

Začiatky sú asi vždy drsné.
Rozprávajte mi o tom. Prvých klientov som mal zo stavebníctva či strojárstva. Boli to najmä menší domáci výrobcovia a často sa stávalo, že meškali s úhradou faktúr aj tri mesiace alebo nezaplatili vôbec. Raz či dvakrát sme de facto skrachovali, musel som založiť byt, na ktorý sa nám poskladali rodičia, aby sme mali na mzdy. Bolo treba hľadať cestu, aby sa ešte nerozpadla rodina, kalkulovať medzi tým, či kúpiť mlieko, alebo dať výplaty zamestnancom. No bolo to obdobie, ktoré ma naučilo pozerať sa na veci správne. A to, že ma to nezlomilo, ale posunulo ďalej, považujem za svoj úspech.
 

Čo vás vtedy hnalo dopredu?
Asi nejaký vzorec, čo nás vnútorne motivuje. Myslím si, že to sa nedá naučiť, buď to v sebe ľudia majú, alebo nie. Samozrejme, zafungovali aj ďalšie faktory, ktoré vyvolávajú pocit zodpovednosti, a, povedzme, aj istého strachu.
 

Marek Kuchta. Snímka: Anton Karpita
Zdroj: Anton Karpita
Viete, kde sú teraz prví ľudia, ktorým ste sprostredkovali prácu?
Odvtedy ich boli tisícky, takže priamy kontakt som s nimi stratil. Otázne je, či aj oni majú najlepšie spomienky na moje začiatky (smiech). Ale nikomu som neostal nič dlžný.

Podnikať ste začínali v pomerne mladom veku.
Keď som mal dvadsať rokov, vyzeral som na pätnásť, takže keď som prišiel na rokovanie, neraz sa ma pýtali, ktorý z rodičov ma poslal na pohovor. Možno to bola v tom čase prekážka na rokovaniach, že ma nebrali ako celkom rovnocenného partnera. No na druhej strane som v mladom veku zbieral skúsenosti a dnes, keď už je to vnímanie partnerov na inej úrovni, len zúročujem, čo som sa naučil.
 

Čím ste ich presviedčali?
Vnútorným talentom (smiech)... Myslím si, že odhodlanosťou a výsledkami. Prišli zlomové momenty, keď zlyhali spoločnosti, ktoré boli dovtedy stabilné, na ktoré sa mohli spoľahnúť. A možno v akomsi zúfalstve, keď si nevedeli dať rady, povedali: no tak skús. Bolo mi jasné, že to je moment, ktorý musím využiť. Že všetko musí byť na sto percent, pretože táto jedna možnosť je prvá a možno posledná.
 

Prečo práve Edymax, má to konkrétny zmysel?
Má. Spojili sa dve mená. V rodine máme zaužívané meno Eduard, môj otec sa volal Eduard, môj dedko sa volá Eduard aj môj prvorodený syn je Eduard. A všetci ich volajú Edy. Takže Edy a Marek.
 

A čo to X na konci?
To je marketing, akože máme ťah na bránu a ideme na maximum (smiech).
 

Vy ste od začiatku vedeli, že chcete prenajímať ľudí?
Od začiatku som vedel, že to, čo chcem robiť, sú služby personálneho lízingu. Úplná predstava sa formovala prvý rok.

Vaši zamestnanci najčastejšie pracujú v priemysle.
Pretože v krajinách, kde pôsobíme, využívajú firmu, ako je tá naša najmä, vo výrobe, na Slovensku hlavne v automobilkách.

Za hranicami prenajímajú napríklad aj IT-čkarov?
Je to tam bežné, aj inžinierov, manažérov či zdravotníkov. Tu chce mať každý istotu, že toto je môj zamestnanec, nikam nepôjde a ja si ho vo firme zakonzervujem. U našich zamestnávateľov v tomto segmente stále chýba variabilnosť a flexibilita.

Prečo sú konzervatívni?
Myslím si, že to vyplýva z celkovej kultúry národa a z prostredia, v ktorom sa nachádzame. Keď niekto na Slovensku rozbehne úspešný projekt, má úspešnú firmu, tak sústreďuje veľkú pozornosť tých, ktorí natoľko úspešní nie sú.

Závisť?
Tá prevláda v mnohých Slovákoch. Zamestnávatelia majú akoby vnútorné obavy, aby ich úspešná myšlienka možno nebola prenosná. Preto sa svoj manažment snažia viazať rôznou mlčanlivosťou. Napríklad na nemeckom trhu vidíme, že je omnoho uvoľnenejší. Majú k sebe väčšiu dôveru. Všetko sa to začína pri životnej úrovni, pri takej pohode. U nás sa podnikateľ úspechom nehrdí. Radšej povie, že sa mu vôbec nedarí, aby mu nikto nezávidel.

Vy ste výnimka?
Áno.

Začne sa u nás vôbec využívať personálny lízing na vyššie pozície?
Áno, ide o lízing tzv. ,,bielych golierov“. Niekoľko zahraničných firiem už využíva tento spôsob lízingu, ale ide skôr o zriedkavo využívanú službu. Predpokladám, že postupom času sa tento vývoj vyrovná trendu v zahraničí. Viem si predstaviť, že keď klient bude súrne potrebovať obsadiť napríklad funkciu obchodného riaditeľa, nebude ho dlho vedieť nájsť a personálne agentúry mu ho budú vedieť ponúknuť, siahne po ňom. Asi to chce správne načasovanie, je to otázka požiadavky a pripravenosti ponuky.

Darí sa vám často byť v správnej chvíli na správnom mieste?
V oblasti, ktorú dnes zastupujem a ponúkam, mám pocit, že čoraz viac.

Marek Kuchta. Snímka: Anton Karpita
Zdroj: Anton Karpita

Ako sa dá reálne hodnotiť úspech v tomto odvetví?
Viete, ukazovatele sú rôzne, niektoré spoločnosti udávajú stav zamestnancov za určité obdobie. To je skôr taký marketingový ťah. Že mali sme toľko a toľko zamestnancov, a nie toľko nám za daný mesiac prišlo a toľko odišlo. Mne sa to zdá smiešne. Podľa mňa pridanú hodnotu tvoria skutočne pracujúci ľudia v danom momente. Takže zásadným ukazovateľom by mohol byť napríklad počet odpracovaných hodín.

O koľkých reálne zamestnaných pracovníkoch Edymaxu sa teda bavíme?
Pre úplne presné číslo by som si musel pozrieť aktuálne zmluvy. Ale zhruba o štyritisíc sprostredkovaných zamestnancoch.

Aký je to pocit, dávať prácu štyrom tisíckam ľudí?
V prvom rade je to obrovská zodpovednosť. Na druhej strane pri súčasnej situácii na trhu, kde vidíme, že nie každý si môže povedať, že rastie, je to výzva. A tiež akoby odpoveď zvonku pre nás, že to robíme dobre.

Edymax je holding, čo všetko doň okrem tohto biznisu patrí?
Na Slovensku je tých činností najviac, okrem personálneho lízingu sem patria upratovacie práce, kompletná technická správa budov, stavebná činnosť a development. To je päť základných divízií. V Českej republike robíme aj služby, na zahraničných trhoch v Nemecku, Holandsku a Belgicku robíme navyše služby a personálny lízing.

Spomínate zahraničie, aké máte plány na ďalší rozvoj?
Prioritou je presadiť sa na trhoch, kde sme v posledných dvoch rokoch akvizovali. Máme už nastavenú istú úroveň požiadaviek na fungovanie aj v krajinách, kde dnes nemáme pobočku, ale na základe týchto požiadaviek ju možno otvoríme. Napríklad na základe vyhraných európskych tendrov.

Napriek tomu, že sa na dennej báze pohybujete po celej Európe, stále žijete v Bardejove. Prečo?
To by vám povedala moja manželka, že v Bardejove aj tak nikdy nie som. No zázemie je len jedno a je tam, kde sa človek cíti dobre a dokáže nabrať energiu. A v Bardejove vždy načerpám energiu, i keď je to náročnejšie na cestovanie. Rozhodli sme sa zostať v rodisku.

Máte zrátane, koľko dní v roku strávite v Bardejove?
Túto štatistiku ani nechcem poznať (smiech). Ale vidíme to na odjazdených kilometroch. No každý jeden podnikateľský zámer prináša aj obety a vybrali sme si sami. Tie cesty už vnímam ako súčasť práce. Využívam ich na to, aby som si vyčistil hlavu.

Okrem toho si vraj hlavu ventilujete aj inak...
Rekreačne som sa venoval fitnesu, dlhodobo a na dané možnosti aj intenzívne. Dnes už menej, no chodievam, pokiaľ sa dá, behať. Sú to činnosti, v ktorých viem nájsť uspokojenie a dávajú mi istú disciplínu.

Stíhate každý deň?
Keď vstanem o šiestej ráno, tak do ôsmej to stíham. Ale nie každý deň. Riadim sa heslom, že stíhate to, čo chcete. Ak niekto nestíha, je zlý manažér. A to platí v pracovnej aj v súkromnej oblasti.

 

 

 
Exkluzívne reportáže, unikátne príbehy nášho biznisu a 18-stranový autošpeciál nájdete v dnešnej life style prílohe HN.
V
magazíne prečo nie?!