Vždy som chcel byť najlepší

Štefan Kassay začínal ako sústružník, dnes je spoluvlastníkom najväčšieho slovenského producenta cukroviniek I. D. C. Holding. Tvrdí, že úspešný podnik musí mať pracovisko, kde je dovolené iba myslieť.

Váš život prirovnávajú k splnenému americkému snu na slovenský spôsob. Vy však nemáte toto označenie príliš rád...
Nemám ho rád. Ťažko plánovať štyridsať rokov dopredu, človek sám nevie, ako sa vyvinú. Aj slovo úspech považujem za diskutabilné. Ak ho mám použiť, tak ako dosiahnutie určitej harmónie v práci.

Z tohto hľadiska máte pocit, že ste úspešný?
Minimálne číselný výsledok je toho dobrým dôkazom. No čísla nepovažujem za nosnú časť, hoci sú nevyhnutné. Keď sa spýtate ľudí, prečo chodia do práce, jedni povedia, že kvôli platu. Tých nemám veľmi rád. Druhí povedia: "Chceme robiť v takej dobrej firme ako je vaša.“ A to je úspech.

Začínali ste ako sústružník. Ako sa z učňa stane strojný inžinier?
Vyrastal som v robotníckej rodine, otec bol šofér a zámočník. Bolo prirodzené, že ma dal na učňovku, vtedy sa vzdelanie nepreferovalo ako dnes. Navyše, čo si mal počať s rebelantským synom, ktorý nikdy neposlúchal? Chcel som byť automechanik, doma sme dokonca jedno auto poskladali. No na priemyslovku sa nedalo ísť so štvorkami.

Vtedy ste si uvedomili význam vzdelania?
Ešte nie. Mojou vášňou boli poštové známky, ako štrnásťročný som mal ísť na svetovú výstavu do Prahy. Vyviedol som niečo v škole a tak ma chceli vyhodiť. Musel som sa polepšiť, inak by ma otec na výstavu nezobral. Zistil som, že chápem učivo rýchlejšie ako ostatní, aj v dielni som bol lepší. To ma povzbudilo a začal som súťažiť s ostatnými v triede.

Premiantom ste boli aj počas ďalšieho štúdia. Čo vás poháňalo stále vpred, túžba vydobyť si rešpekt?
Veľmi silným motívom bol môj otec. Viete, keď ste mladý a podceňujú vás, tá driemajúca osobnosť v človeku sa nakoniec vzbúri a smeruje k ambíciám. Neustále sme boli v názorovom konflikte. Dokonca aj v dospelosti. Keď som prišiel po privatizácii domov, hovorím mu, otec, som majiteľom fabriky. Neveril mi. Povedal, že to nie je možné, že vravím nezmysly. Ako mohol byť niekto ako ja majiteľom, to bolo nemysliteľné.

To už trochu predbiehame. Pätnásť rokov ste pôsobili v televízii. Ako sa strojný inžinier dostane k novinárčine?
Svoju úlohu opäť zohrali známky. Veľa som o nich písal do časopisu Filatelia a mal som originálnu zbierku, o ktorej natočili príspevok. Po nejakom čase ma oslovili, aby som im z odbornej stránky pomohol s filmom. Bolo to v Tatrasmalte v Matejovciach, kde som robil diplomovku a dobre poznal prostredie. Režisér mi vrazil do ruky mikrofón, vraj komentuj to. Film získal cenu diváka a v televízii mi ponúkli miesto. Váhal som, bol som už asistent na vysokej škole. Ale presvedčili ma, že sa budem venovať vede a technike.

Vraj ste sa kvôli reportáži postavili trojnásobnému olympijskému víťazovi a majstrovi sveta Lászlóovi Pappovi?
To som bol už zahraničný spravodajca v Budapešti. Povedal, že mi dá rozhovor, len ak s ním vydržím kolo v ringu. Nevedel, že som kedysi boxoval prvú ligu. Rozdiel bol tiež ten, že som bol mladý, denne som behal a Papp bol starý a nedbal na životosprávu. Kameraman takmer všetok materiál minul na náš súboj, zostalo mu len šesť metrov filmu.

Čo ste urobili?
Rozhovor sme natočili ako zvuk mimo synchrónu. Príspevok som zostrihal tak, akoby som ja dal nakladačku Pappovi. Povedal som si, buď ma vyhodia, alebo sa zasmejú.

Odvysielali ho?

Nielen to. Prišla mi zaň šialene veľká odmena. Volal som do Prahy na účtovné oddelenie, že sa museli pomýliť. Vzápätí mi telefonoval námestník a hovorí, "to víš, Kassay, to máš za novinářskou inspiraci...“ (smiech). Keď som bol v zahraničí, snažil som sa robiť naplno každý deň, aby som spoznal krajinu. Na pravidelnom hodnotení zahraničných spravodajcov sa neskôr ukázalo, že som mal takmer na každý deň v roku jeden príspevok. Druhý v poradí mal štyridsaťdva.

Kolegovia vás asi príliš radi nemali...
Nikdy ma nemali radi. Ani keď som bol sústružník a prekračoval normy. Stále som súťažil. Či som behal, boxoval alebo sa učil. Vždy som chcel byť prvý. Keď som dostal inžiniersky titul a videl som kandidátov vied, povedal som si, vari som horší? Zahraničným spravodajcom som sa stal vlastne tiež preto, lebo sa ma potrebovali doma zbaviť. Na tú dobu som veľa zarábal, písal som tri-štyri scenáre mesačne, toľko, čo iní za rok. Pritom som nepísal kvôli peniazom, ale kvôli možnosti tvoriť.

Čiže platilo, že výnimočnosť sa trestá?
Presne. Kto vystrčí hlavu z davu, treba mu ju odseknúť.

Máte pocit, že sa v tomto ohľade na Slovensku niečo zmenilo?
Má to inú formu. Prirodzenosťou ľudského rodu je boj o prežitie, len má vždy inú podobu či iné zbrane.

Nezainteresovanému sa môže zdať, že robíte veľké, zdanlivo nelogické skoky. Zo sústružníka strojný inžinier, od katedry do novinárskeho kresla, potom sa zo šéfredaktora zrazu stane podnikateľ...
To je dosť dôvodov, aby človeka ubičovali, však? (smiech)

Aký bol prvotný impulz, aby ste začali podnikať?
Revolúcia ma zastihla ako riaditeľa Ústredia novinárskych informácií v Prahe. Keď som odmietol podieľať sa na jeho likvidácii, zostal som bez práce. Oslovil som jedného anglického podnikateľa, a ten ma zamestnal. V jeho mene som založil "eseročku“ a stal sa riaditeľom spoločnosti Central European Development Company.

V čom spočívala vaša práca?
Začal som privatizovať podniky. Trinásť mojich projektov vyhralo tendre a stále to nebolo dosť. Mal som inú predstavu o svojej práci. Uvedomil som si, že som sa v podstate nič nové nenaučil, tak som odišiel.

Tam ste spoznali aj terajšieho obchodného partnera Pavla Jakubca?
Jeho manželka bola moja zástupkyňa v Bratislave. Bol šikovný, o sedemnásť rokov mladší architekt, práca ho bavila. Po založení vlastnej firmy sme sa rozhodli sprivatizovať pečivárne v Seredi. Odovzdali sme projekt a vyhrali v konkurencii sedemnástich medzinárodných spoločností.

Mnohí neveria, že sa dalo privatizovať takpovediac čisto...
Neveria, lebo sa správali inak. Ja som vlastne ani nevedel, že sme vyhrali. Až keď mi volal natešený spoločník. Žil som v Prahe, ani nebolo isté, či sa vrátim na Slovensko. Jednoducho som odovzdal projekt a viac som sa oň nestaral.

Aké boli začiatky pri cukrovinkách?
Ťažké. Nič sa nedarilo, nánosy starých návykov boli silné. Poniektorým manažérom som udelil titul čakateľ na faxe. O marketingu sa nevedelo nič, proste sa len čakalo, kým príde nejaká objednávka. Prvý rok sme sa dotrápili s veľkým ohrozením, ale moje predsavzatie bolo túto firmu niekam doviesť.

Napriek tomu ste sa zúčastnili ďalšieho konkurzu?
Oslovila nás riaditeľka trnavského Figara, aby sme šli do privatizácie s nimi. Povedal som, pôjdeme, ale ako vaši konkurenti. Opäť som napísal projekt, prebehlo výberové konanie, v ktorom sme zostali dvaja. Vyhrala druhá ponuka.

Ale Figaro ste nakoniec získali. Ako?
Asi o mesiac neskôr som robil v záhrade pergolu, zrazu sa rozleteli dvere a riaditeľ pečivární kričal "máme to, vyhrali ste Figaro!“ Vravím, to je nezmysel, mám aj papier, že sme neboli úspešní. Po proteste Fondu národného majetku totiž ešte raz prehodnotili všetky projekty. Náš bol najlepší.

Pribudla vám ďalšia veľká firma...
Áno, dostali sme kopu šrotu, a teraz čo s ním? Vtedy som konečne mohol zúročiť všetko, čo som sa naučil. Mal som skúsenosti s riadením, vďaka televízii som vedel komunikovať s ľuďmi. Ako strojný inžinier som rozumel technológiám. Spočiatku som navrhol aj niekoľko nových technických riešení. Napríklad poloautomat na napichovanie paličiek do lízaniek, dovtedy to robilo päťdesiat žien.

Takže úspešný podnikateľ by nemal opomínať vedu?
Pre mňa je veda nástrojom podnikania. Stovky firiem po revolúcii padli aj preto, že sa zlikvidoval podnikový výskum. Tvrdím, že v podniku musí existovať pracovisko, kde je dovolené iba myslieť. Keď nemáte ideu, ťažko napredovať. Súčasnosť chce generalistov, nielen špecialistov. Verím tiež, že etika v podnikaní je konkurenčnou výhodou. Keď som to pred časom povedal jednému novinárovi, vysmial ma.

Asi mal iné skúsenosti. Naozaj veríte, že v podnikaní sa oplatí byť vždy korektný?
Keď je človek slušný a splní, čo sľúbi, vráti sa mu to. Možno nie hneď, ale časom určite. Napríklad v období krízy, keď máte ťažkosti s odbytom a odskakujú zákazníci. My sme si s nimi sadli a povedali: obidvaja máme problém. Keď odstúpite, bude ešte väčší. Skúsme sa radšej dohodnúť, ako pomôcť vám aj nám. Chcete odložiť platby? Alebo nastaviť splátkový kalendár? Vždy sa dá nájsť schodné riešenie.

Neuvažovali ste niekedy, že spoločnosť predáte?
Firma je zaujímavá, keď sa jej darí. Vždy sa druhých pýtam, či by oni na mojom mieste predali? Väčšinou povedia áno. No čo by robili s tou kopou peňazí?

Kúpili by napríklad inú firmu...
Lepšiu?

To je otázne...
Vždy si hovorím, sem si vložil život, aby si pomohol sebe aj iným. Stvoril si dielo a teraz sa ho zbavíš a kúpiš také, ktoré musíš tvoriť nanovo? Pritom nemáš istotu, či to urobíš lepšie. Aký to má zmysel? Je podnikateľ ten, čo zarába peniaze, alebo ten, kto vedie firmu, ktorá umožní zarábať?

Máte víziu, kam spoločnosť ďalej posunúť?
Premeny podnikateľského prostredia môžu pôsobiť deštrukčne, alebo sa stanú výzvou. Prežijú iba tí, čo majú najviac znalostí a ktorí podnikanie považujú za svoje poslanie. Mám jasné videnie, ako v tejto situácii existovať. Vychádzam aj z toho, že každý je limitovaný časom. Myslím si, že zodpovednosť budovateľa firmy je aj v tom, že ju po naplnení svojej životnej misie zverí do rúk ľuďom spôsobilým ďalej ju rozvíjať.

V júli budete mať okrúhle jubileum. Vo vašom veku sa ľudia zväčša venujú zaslúženému odpočinku. Je trúfalé pýtať sa vás na dôchodok?
Vôbec si neviem predstaviť deň, keď by som mal ísť do dôchodku. To by som umrel. Firma je dostatočnou zásobárňou práce a ekonomická kríza mi dala toľko nových námetov. Na druhej strane, ja mám už všetok čas voľný. Robím len to, čo uznám za vhodné.