Ak v detstve práve nesedel v kokpite so svojím dedkom Raymondom Weilom, hrával sa s bratom "na biznis“. A tak má Pierre BERNHEIM dodnes dve najväčšie vášne: lietanie a rodinnú firmu Raymond Weil, ktorá predáva luxusné švajčiarske hodinky po celom svete.
operáciu, no tvrdí, že v momente, ako si sadol
do kokpitu, bolesť bola preč.
Ste vnukom Raymonda Weila, zakladateľa známej značky hodiniek...
...Dúfajme. Testy DNA však nemám (smiech).
Vedeli ste teda už od detstva, že raz tak či tak budete pracovať v rodinnej firme?
Určite. Keď som bol dieťa, môj otec zvykol pracovať spolu s mojím starým otcom a my s bratom sme sa popritom hrávali na "biznis“. Teda ja som bol akože náš otec a môj brat bol zasa akože náš starý otec, alebo naopak. Takže sme sa hrávali tak, že sme podpisovali papiere, posielali si ich medzi sebou a znovu prepisovali - a vedeli sme, že toto chceme spoločne robiť. S bratom sa máme veľmi radi, a okrem tohto "hodinkárskeho“ biznisu ešte spolu vlastníme v Ženeve dve reštaurácie. V každom prípade sme teda vedeli, že chceme byť súčasťou nášho rodinného podnikania.
Existuje aj niečo negatívne na tom, byť vnukom Raymonda Weila?
Môjho starého otca mali radi ľudia po celom svete. A je veľmi ťažké dokázať, aby vás ľudia mali radi tak, ako jeho. No na druhej strane, tým, že ho ľudia tak zbožňujú, sú aj veľmi veľkorysí a milí, čo nie je až také zlé... Vlastne nepoznám žiadne negatívum spájajúce sa s tým, že som vnukom Raymonda Weila. Poznám iba negatívnu stránku práce v rodinnej firme - to, že niekedy máte chuť ich prizabiť (smiech). Ale to sa stáva veľmi, veľmi zriedka. Všeobecne je práca v rodinnej firme fantastická, pretože si vzájomne dôverujete, pretože viete, že vás ostatní majú naozaj radi... Aj keď ste niekedy nervózny alebo sa pohádate s niekým z rodiny, po hodinke je to už minulosť. A keď si napríklad voláme a každý bojuje za svoj názor, na konci si povieme: O. K., a nezabudni večer prísť, o siedmej máme rodinnú večeru.
Ako taká rodinná večera u Bernheimovcov vlastne vyzerá? Hovoríte aj o biznise, alebo vôbec nie?
Hádajte... Samozrejme, hovoríme. Lenže otec je môj šéf a brat je môj prvý kolega, takže my spolu hovoríme vlastne neustále. A nielen o firme alebo o našich reštauráciách, ale vo svojom súkromnom živote zase nemám toľko noviniek, aby som stále hovoril iba o tom. Viete, keď s otcom telefonujem trikrát denne, je jasné, že trikrát denne nemôžem mať vždy nový "príbeh“. Takže sa niekedy pri obede alebo pri večeri otec spýta: A mimochodom, čo hovoríš na toto alebo na to... No mama to nemá rada, vždy nás zastaví: Už dooosť! (smiech).
biznisu máme v Ženeve dve reštaurácie,“ tvrdí Pierre Bernheim.
Takže vlastne nedokážete oddeliť prácu a súkromie?
Dalo by sa to, ale to by som musel ísť na tri týždne niekde preč na dovolenku bez mobilu a bez internetu.
Ak sa vrátime k vášmu starému otcovi, necítili ste sa niekedy v jeho tieni?
Starý otec s otcom mne a môjmu bratovi dali veľa zodpovednosti. A keď už to raz urobili, tak ju nikdy nezobrali späť, nepovedali: Vieš čo, nie je to dobré, odteraz to opäť budem robiť ja. Veria nám. Napríklad tuto na Slovensku mi otec nevolal, nezasahoval do môjho biznisu. Ja otcovi alebo starému otcovi niekedy zavolám a poviem im, čo som urobil. No starý otec už nepracuje, aj keď chodí každý deň do firmy. Skôr sa venuje takým reprezentatívnym aktivitám, ako PR a podobne, ale práci už nie. Nemám teda pocit žiadneho "tieňa“.
Vy ste nikdy nerozmýšľali nad tým, že by ste pracovali v inej firme, alebo v úplne inej oblasti?
Nie, nikdy. Viete, úplne odmalička, odkedy som bol schopný chodiť a rozprávať, žil som v prostredí rodinnej firmy. Pre mňa je to teda ako DNA, ako niečo, čo už mám v krvi. Pre mňa to nie je práca, pre mňa je to život. Keď ide o váš biznis, vašu rodinu a vy nepracujete len pre seba samého, ale pre svojho brata, matku, otca..., stáva sa rodinný biznis čímsi silnejším ako iba zarábaním peňazí. Je to DNA, krv, vášeň. Viete, ja som pilot a milujem lietanie. A vždy som rozmýšľal, čo by som robil, keby moje deti lietanie nemali radi. A raz mi niekto povedal, že ak to lietanie skutočne milujem, budem schopný tú lásku preniesť aj na moje deti, sprostredkovať im ju - a potom budú ho milovať aj ony. A tak je to aj s rodinnou firmou. Môj otec a starý otec ju majú veľmi radi a dokázali tú lásku vybudovať aj u nás.
Mimochodom, lietanie vrátane akrobatického, to je dosť netradičné hobby. Ako ste sa k tomu dostali?
Môj starý otec bol pilot. Od mojich piatich rokov, odkedy som bol schopný pochopiť, čo je lietadlo, som chodieval s ním. Vždy si ma posadil na kolená a ukazoval mi, ako sa lieta. Ten obraz je veľmi milý, keď si predstavíte starého otca s trojročným vnukom prechádzať sa po letisku... Neskôr som začal lietať sám, napríklad, aj keď moja rodina potrebuje odviezť do domu v Saint Tropez, ja som ten, kto ich tam cez víkend lietadlom odvezie a na konci zase privezie späť. Moja stará mama je na mňa veľmi pyšná. Keď niekde pristávam, vždy hovorí: Videli ste, ako pristál môj vnuk? Videli ste, aký je odvážny? (smiech)
To však nie je jediný typ lietania, ktorému sa venujete.
Áno, v podstate sa venujem trom typom: akrobatickému lietaniu, "klasickým“ letom z bodu A do bodu B a potom niekedy vyletím len tak nad Alpy, kde už nikto a nič nie je, počúvam iPod a jednoducho sa cítim slobodný.
Ktorý z týchto troch typov lietania máte najradšej?
To sa nedá povedať. To je, akoby ste sa ma pýtali, ktoré zo svojich detí mám najradšej. Naše lietadlo je ako moje dieťa!
A čo váš otec a váš brat? Tí tiež zbožňujú lietanie?
Môj brat veľmi nie. Je mu jasné, že je super dostať sa niekam veľmi rýchlo, ale nemá k lietaniu špeciálny vzťah. Môj otec rád chodí so mnou, rád sa pozerá, čo sa deje, ale nechce byť pilotom. Ja lietanie šialene milujem. Ak nelietam, mám z toho triašku (úsmev). Minulý pondelok som absolvoval dosť bolestivú operáciu, no vo štvrtok som už musel letieť do Viedne. Od pondelka do štvrtka ma to naozaj dosť bolelo, ale vo chvíli, keď som nasadol do lietadla a naštartoval motor, bolesť bola preč. Nasledujúce tri hodiny som ju vôbec necítil. Bol som ako na obláčiku... Viete, raz mi jedna moja priateľka povedala: Vieš, ktorá bude tvoja manželka? Tá, ktorú budeš milovať viac ako lietanie.
Keď sa vrátime späť k vášmu biznisu: akú má Raymond Weil pozíciu na medzinárodnom trhu?
Sme pravdepodobne jedna z posledných rodinných firiem, ktoré stále vlastní pôvodná, zakladateľská dynastia. V hodinárskom priemysle figuruje ešte asi päť rodinných firiem, ale nevlastní ich pôvodná zakladajúca rodina.
Našim partnerom, klientom či distribútorom tiež ponúkame špeciálnu podporu, pretože sme veľmi flexibilní. Ako rodinná firma si môžeme dovoliť prispôsobiť sa. Snažíme sa viac než iné značky vytvoriť situácie, z ktorých budú mať všetky strany úžitok. Táto prispôsobivosť je našou najväčšou konkurenčnou výhodou - preto sme špeciálni.
Okrem toho ponúkame hodinky vysokej kvality za prijateľnú cenu. To, čo zdôrazňujeme, nie je nejaká celebrita, slávny človek, ktorý má na sebe naše hodinky. Pre nás je dôležitá kvalita, servis, pekný dizajn.
ako iba zarábaním peňazí. „Je to DNA, krv, vášeň.“
Sú ostatné značky hodiniek podľa vás predražené?
Nie, ale rozdiel medzi nami a ostatnými značkami je, že za danú cenu poskytujeme hodnotu navyše. Snažíme sa byť lepší - poskytnúť lepší produkt, lepší servis.
Vyrábame hodinky tak, aby sedeli jednotlivým zákazníkom - dámam, pánom, seniorom, v podstate sa snažíme vyrábať jednotlivé druhy hodiniek pre malý trhový segment. Snažíme sa byť čo najosobnejší. Čo jeden zákazník, to jedny hodinky. Každá kolekcia má jeden typ zákazníka. Ako rodinná firma musíme byť oveľa súdržnejší ako akákoľvek iná firma, lebo si nemôžeme dovoliť niečo pokaziť.
Ako by ste opísali typického klienta, ktorý nosí hodinky Raymond Weil?
Povedal by som, že najmä myslí nezávisle. Motto našej firmy je: Nezávislosť je stav mysle. Nenosí naše hodinky preto, lebo s nimi videl nejakého pekného modela na bilborde. Má ich, pretože sa mu tie hodinky páčia a páčia sa mu hodnoty rodiny. A navyše - je dobré mať iné hodinky, ako má väčšina.
Napriek tomu však sú aj celebrity, ktoré nosia vaše hodinky.
Áno, sú, Raymond Weil je napríklad oficiálny partner Brit Awards, tam môžete vidieť veľa clebrít s našimi hodinkami. To však nie je náš cieľ.
Spomenuli ste Brit Awards. Aký je váš vzťah k popmusic?
Moja mama je výborná klaviristka, a ja som tiež veľmi dobre hrával na klavíri. Páči sa mi každý druh hudby, ktorý mi umožní dostať sa do trochu iného sveta a prinúti ma premýšľať o čomsi inom, odpúta ma od problémov. Vo všeobecnosti sa mi páči to, čo je populárne. Nie som ten, ktorý hľadá neznámych gitaristov či hudbu niekde v kiosku... to nie.
Mottom vašej firmy je nezávislosť. Vy osobne sa dokážete cítiť nezávisle, keď viete, že musíte pokračovať v rodinnej firme?
To je dobrá otázka, to sa ma ešte nikto neopýtal. Mám možnosť robiť veci, ako chcem. Okrem tejto práce mám ešte dve - tri v iných spoločnostiach. A stále mi ešte ostáva aj voľný čas medzi jedenástou večer a polnocou... Som naozaj nezávislý. Keby som zajtra prišiel do kancelárie a povedal môjmu otcovi, že končím, povedal by: O. K. Nikto ma nenúti tu pracovať.
Čo považujete za svoj najväčší osobný úspech?
Keď som bol mladší, mal som jeden zdravotný problém a napriek tomu, že som s tým mal veľmi, veľmi dlhotrvajúce problémy, stal som sa profesionálnym pilotom, čo bolo dosť komplikované. Mám dve reštaurácie, som schopný dobre zvládať prácu v rodinnej firme, hovorím štyrmi jazykmi, čoskoro už piatimi, veľmi dobre hrám na klavíri... mám široké spektrum záujmov. To znamená, že napríklad dnes sa môžem rozprávať s rôznymi ľuďmi bez toho, aby som hovoril len o lietadlách alebo len o hodinkách. Takže to, na čo som najviac hrdý, je otvorená myseľ.
A čo v pracovnom živote? Napríklad založenie RW Clubu, privátneho klubu firmy Raymond Weil? To bol váš nápad.
Je to dobrá vec, ale je to iba istá časť toho, čo chcem povedať. Najviac pyšný v pracovnom živote som na to, čo sme s bratom dokázali vniesť do firmy: že Raymond Weil má istotu do budúcnosti. Že má tretiu generáciu, ktorá ju udrží na trhu, že sme oživili značku zmenou farieb, zmenou monogramu, malou zmenou hodiniek. Dnes máme širšiu a mladšiu skupinu zákazníkov. Okrem toho som napriek môjmu veku schopný udržať svoj tím pri sebe. Keby som musel stále niekoho meniť, začal by som uvažovať, či môj manažment nie je zlý.
Spomenuli ste zmeny, ktorými firma prešla. Bolo to konkrétne v roku 2003 a vtedy ste zmenili 95 % produkcie, čo je takmer všetko. Prečo?
V roku 2001 totiž prišli na trh nové módne značky - nepoviem vám konkrétne mená, ale asi viete, o ktoré ide - a trh sa rozdelil na dve časti: na módny a na horologický sektor, ktorý sa zameriava viac na vedeckú stránku hodiniek. Ako rodinná firma, ktorá neprodukovala žiadne iné módne veci ako opasky, topánky atď., sme sa museli rozhodnúť, či budeme módna, alebo horologická firma. A pre môjho otca bola tá odpoveď jasná: jediná cesta, ako zostať nažive, je byť horologickou firmou. Takže sme sa museli viac zamerať na mechanické hodinky, zmeniť zameranie firmy. Takisto sme museli zvýšiť cenu našich hodiniek, pretože nemôžete ostať na tej istej cenovej hladine a robiť kvalitnejšie, automatické hodinky. Okrem toho: byť viac mechanický znamená byť viac pánsky. Čo však neznamená, že sme rezignovali na dámske hodinky. Dnes je to asi tak 50 : 50. No pri dámskych modeloch je ťažšie dosiahnuť ten horologický aspekt. Čo by to znamenalo? Dať tam viac diamantov? To predsa nemá nič s horologickosťou. Navyše, málo žien to až tak veľmi zaujíma. Aj keď, samozrejme, sú aj také.
S odstupom času - bolo to rozhodnutie podľa vás dobré?
Poviem vám, že dnes by sme tu už možno neboli, keby sme vtedy neuskutočnili tú zmenu. Pretože sme sa zmenili nielen my, ale aj obchody a finálny zákazník. Obchody s hodinkami sú totiž buď módne, alebo horologické. No nič medzi tým. To rozhodnutie sme urobili v roku 2001, ale samotný proces bol dlhší. Museli sme zavrieť 2 000 predajní, otvoriť nové, zmeniť ich koncept, zmeniť postoj distribútorov, finálnych zákazníkov...
Máte predstavu, aký má značka Raymond Weil úspech na slovenskom trhu?
Zvykli sme slovenský trh pokrývať rakúskymi distribútormi, keď sme tu v centre Bratislavy mali iba dve predajne. Pred tromi rokmi sme však zmenili distribútorov v Česku, pretože sa mi zdalo, že sme ešte v Česku nedosiahli maximum. Teraz máme spoločnosť, ktorá pracuje pre Českú republiku i pre Slovensko, pracujú tam aj Slováci, aj Česi. Za posledných šesť mesiacov sme otvorili päť nových predajní. Tri v centre Bratislavy a dve niekde inde v krajine, ale neviem presne tie názvy, kde.
Dajú sa nejako charakterizovať slovenskí alebo európski klienti v porovnaní s ostatnými?
Dá sa to podľa oblastí. Keď si vezmete Čínu, tam predávame najmä klasické, tradičné hodinky. Na Strednom východe a v Rusku je zasa záujem o veľké, automatické hodinky. Anglicko, Škandinávia, USA, Kanada... to sú konzervatívne trhy, tieto krajiny preferujú skôr malé hodinky, najmä Američania sa veľmi nezaujímajú o mechanické hodinky. Takže keď ste vo Fínsku, predávate konzervatívne hodinky, prekročíte hranice, a už predávate veľké, automatické hodinky. Niekedy stačí prejsť 50 kilometrov, a trh sa úplne zmení.
Aké asociácie sa vám všeobecne spájajú so Slovenskom?
Obrovský potenciál a úžasný príklad toho, ako sa ekonomika dokáže rozvíjať. Pretože keď som za posledné tri roky hovoril o Slovensku, vždy to boli: zmeny, zmeny, zmeny. Ale nemeňte sa zase príliš (úsmev).
Pierre Bernheim
- Vnuk Raymonda Weila, súčasný Area Sales Director tejto rodinnej firmy na výrobu luxusných švajčiarskych hodiniek
- Pred vstupom do rodinnej firmy pracoval v švajčiarskej privátnej banke Mirabaud Bank
- Súčasťou spoločnosti Raymond Weil je spolu s bratom Eliem od roku 2006
- Jeho vášňou je lietanie vrátane akrobatického