Do Brazílie musel prísť Slovák Stanislav HLUCHÁŇ, aby tam objavil obrovské ložiská minerálov a rozprúdil tak medzinárodný biznis. Dnes prezident najväčšej juhoamerickej firmy na ťažbu bentonitu tvrdí: "Aj na Slovensku hľadám ľudí, ktorí by pokračovali v mojej práci...“
Zo Slovenska ste emigrovali v roku 1949. Mali ste iba 19 rokov, prečo ste sa na to odhodlali?
Ja som katolík a najviac ma trápilo to, že náboženstvo bolo potláčané. Navyše som sa poznal s jedným kňazom, bol to rodinný priateľ. Samozrejme, komunisti ho nemali v láske. Spriatelili sme sa na jednom školskom výlete v Tatrách, a keď sme sa odtiaľ vrátili, vyhlásili ma za antikomunistu. Takže som mal ísť na prešetrenie, ale nešiel som. Rozhodujúci impulz, pre ktorý som sa rozhodol emigrovať, nastal, keď toho môjho priateľa, kňaza, komunisti zatkli a zbili. Povedal som si: dosť, takto to ďalej nejde.
Skončili ste napokon v Nemecku...
Na začiatku som pracoval pre špionáž. Jedenásťkrát som išiel cez hranice na Slovensko až na Podkarpatskú Rus. To zaujímalo Američanov. Môj priateľ Jozef Čambalík, generál, ma pripravil na život v Nemecku. Tam som potom pracoval s ním.
V Nemecku ste začali aj podnikať?
Tam som sa venoval najmä spravodajčine. Posielali ma na rôzne miesta, a cez spravodajskú službu som sa dostal až k Američanom.
Ako ste sa teda dostali na čelo firmy Laaber Chemie?
Nebola to síce "oficiálna“ práca, ale bol som zamestnaný vo firme Sudke, dostal som sa do týchto kruhov a počas mojich ciest po Európe som sa začal špecializovať na vyhľadávanie minerálov. V južnom Nemecku sa nachádzali ložiská bentonitu. Neskôr som sa dostal do Brazílie, a tam som sa, logicky, venoval tomu, čo som začal v Nemecku: vyhľadávaniu minerálov. V Brazílii už nikoho nezaujímala "spravodajčina“.
Prečo ste si vybrali práve Brazíliu?
Mal som viacero možností, ale vybral som si Brazíliu, lebo ma lákala práve kvôli minerálom.
Tušili ste, že Brazília má v tomto smere veľký potenciál a že tam môžu existovať ložiská minerálov, o ktorých fakticky nikto nevie a ešte neboli objavené?
Áno, tušil som to, aj keď úplne odhadnúť som to nevedel.
Vraj samotní Brazílčania vtedy vôbec nevedeli, že majú také bohaté ložiská bentonitu a iných minerálov...
Áno, bentonit som v Brazílii objavil ja. Okrem toho som našiel aj ložiská mnohých iných minerálov. Už aj pre mňa je zaujímavé spomínať, lebo to všetko sa dialo pred 40 rokmi (úsmev). Hľadal som aj tie minerály, ktoré zaujímali Nemcov. Bolo nás tam vtedy asi sedem mladých ľudí, ktorí sa venovali len hľadaniu minerálov.
Vy ste boli z nich zrejme najúspešnejší.
To neviem, to by museli posúdiť Nemci (úsmev). Na začiatku som hľadal najmä vodu, a keďže v Brazílii veľmi nie je povrchová voda, museli sme ísť až do 600- metrovej hĺbky. Popritom som hľadal ložiská minerálov.
Ako dlho ste v Brazílii aktívne hľadali ložiská minerálov?
Asi dva roky. Vypracoval som sa až na prezidenta najväčšej juhoamerickej firmy na ťažbu bentonitu. V roku 1976 som potom založil vlastnú firmu UBM. Vybudoval som tiež štátne výskumné stredisko, v ktorom pracovalo asi 50 či 60 ľudí. V Riu som mal asi 30-tisíc štvorcových metrov, kde sa realizoval tento výskum. Pre štát, nebolo to súkromné. Bol som naozaj šťastný, že som mohol pomôcť. Na tento výskum potom nadviazal priemysel.
V tomto období ste boli zameraný najmä na bentonit, no postupne ste objavili aj ložiská iných minerálov.
Áno, to množstvo stále rástlo.
Koľko firiem máte dnes?
Vlastním dve firmy - Mineracao Pedra Lavrada a Uniao Brasileira de Mineracao. Okrem toho som spoločníkom vo viacerých iných.
Tých je koľko?
Sedem? Osem? Desať? Presne ani neviem... V súčasnosti už nie je bentonit to, na čo sa špecializujem. Dnes sa sústreďujem najmä na vermiculit, ktorý sa využíva predovšetkým na tepelnú izoláciu. Znesie teplotu až 1 200 stupňov Celzia.
Ložiská vermiculitu ste tiež objavili vy?
Áno, sú moje, už mám dekrét od štátu, právo ťažiť. Minerály ako také totiž nie sú predajné.
Bentonit na Slovensku pozná iba hŕstka ľudí. Mohli by ste priblížiť, prečo bol váš objav taký dôležitý?
Bentonit je jeden z najplastickejších minerálov. V tekutom stave sa používa aj ako mazivo pri ropných vrtoch, na premastenie. Okrem toho sa používa aj v zlievarenstve ako spojivo, vo farmaceutickom priemysle či v kozmetike.
Na Slovensku máme tiež ložiská bentonitu, dokonca veľmi kvalitného, ktorý obsahuje až do 85 % smektitu, čo je pomerne veľa. Problém však je, že ho nedokážeme finalizovať, jeho konečné zhodnotenie prebieha v zahraničí, najmä v Poľsku.
Poliaci sú v tomto tak ďaleko? To som ani nevedel. Viete, bentonit sa musí aktivovať, aby získal požadované vlastnosti. Taký problém máme aj my. Otázka však je, aké máte ložisko. Môže byť aj také, z ktorého sa len bentonit vyberie, spracuje a "hodí“ na trh.
Viem o tom, že na Slovensku sú ložiská bentonitu, no potreboval by som vedieť viac o jeho vlastnostiach.
A nemáte záujem aj o slovenský bentonit?
Mal by som... Je to síce dlhý proces, ale v každom prípade spolupráca môže vyjsť. Vždy som o tom sníval. Komu patria tie ložiská?
Súkromným spoločnostiam. Zisk z konečnej úpravy potom odchádza do zahraničia, najmä do Poľska.
Veľmi rád by som sa porozprával s vašimi slovenskými odborníkmi a možno aj nadviazal spoluprácu. Slovenský bentonit by sa mal využívať vzhľadom na jeho vlastnosti, teda by som najprv musel zistiť, na čo je práve tento typ bentonitu najvhodnejší. Ale keď sa pozerám na túto vzorku, odhadujem, že jeho najvýznamnejšou vlastnosťou je sorpčnosť. Tá je už na prvý pohľad vysoká. A potom je čistý. Je to prvotriedny materiál. Odhadom by sa dal využiť najmä na filtráciu.
Ako často sa vraciate na Slovensko?
Asi tak raz za rok. Mám záujem na jeho rozvoji. A tiež preto, že za mnou nikto do Brazílie nechodil, keďže o mne nikto ani nevedel. Nechválil som sa. A v Brazílii aj tak nikoho nezaujíma, či ste Slovák, alebo Nemec...
Tušia vôbec Brazílčania aspoň približne, kde sa nachádza Slovensko?
Keď treba, tak ho nájdu, ale musia hľadať. Nezaujíma ich to.
Vidíte rozdiel medzi svojimi obchodnými partnermi podľa národnosti?
Teraz po našom rozhovore odchádzam do Nemecka kvôli obchodu. Nemci sú už v tomto o trochu ďalej ako Slováci. V Brazílii som mal šťastie na ľudí, pretože tí, ktorých poznám, majú všetci charakter. Bez charakteru by som ani nemohol robiť biznis. Česi sú zase väčší obchodníci a vedia sa prispôsobiť lepšie ako Slováci. Slováci sú trochu tvrdohlaví. Hoci ešte obchodne nespolupracujem s nikým zo Slovenska, s ľuďmi si rozumiem. Aj tu hľadám ľudí, ktorí by mohli pokračovať a nadviazať na moju prácu, pretože nikto nie je večný.
Ako sa vám žije v Brazílii?
V starobe sa už človek cíti trochu izolovaný. Aj Slovensko mi chýba. A máte tú strašnú zimu (smiech). Keď som odchádzal z Brazílie, bolo tam 35 stupňov...
Tu v Bratislave mám tiež brata, ktorý so mnou v Brazílii žil dvanásť rokov, ale jeho manželka túžila po návrate na Slovensko. Tak sa rozhodol všetko v Brazílii predať a tuto v Bratislave si kúpil apartmán. A sú šťastní.
Hoci máte 80 rokov, stále stojíte na čele svojich dvoch firiem, pričom jedna z nich je najväčšou firmou na ťažbu bentonitu v Južnej Amerike. Neplánujete ich odovzdať niektorému z vašich detí?
Áno, mám jednu dcéru, ktorá je veľmi šikovná obchodníčka. Má môj charakter, takže vie aj "buchnúť po stole“. To je veľmi dôležité. Ale mám ešte plány, napríklad dobudovať centrum pre autistov, keďže jeden z mojich synov trpí autizmom... Tiež by som chcel postaviť domov dôchodcov. Viete, je to určitá povinnosť.
VIZITKA:
Stanislav Hlucháň (80) sa narodil v Trenčianskej Teplej. V roku 1949 z náboženských dôvodov emigroval do Nemecka, neskôr sa v rámci svojho mineralogického výskumu usadil v Brazílii, kde žije dodnes. V Brazílii objavil ložiská bentonitu a iných významných minerálov a je prezidentom najväčšej juhoamerickej firmy na ťažbu bentonitu. V Riu de Janeiro založil výskumný ústav mineralogickej technológie. Podnikal aj v USA a Európe, bol predsedom Svetového kongresu Slovákov. Má päť detí.