Stretli sme sa v bratislavskej hotelovej kaviarni. Pre Jána Strculu však Bratislava bola iba jednou zo zastávok medzi Thajskom, Talianskom a Prahou. Vrátili sme sa teda na úplný začiatok, čo v prípade tohto kozmopolitného architekta znamená: Francúzske Kongo.
Váš život zásadne ovplyvnilo niekoľko dosť nezvyčajných udalostí. Číslo jeden: po štúdiu architektúry na bratislavskej Technickej univerzite ste získali prvú veľkú zákazku určenú pre francúzsky hovoriaceho architekta. Vy ste však v tom čase po francúzsky nevedeli ani slovo.
Áno, išlo o medzinárodný konkurz. Práve ten bol pre mňa motiváciou a príležitosťou, ako sa dostať von z Československa. Hľadal som prostriedky a odrazu prišla táto ponuka. Niekto zistil, že viem francúzsky, ale neviem, kde to zistil, pretože som po francúzsky naozaj nevedel (smiech). Odchod bol za tri mesiace, tak som potvrdil, že ten jazyk ovládam. Nasledujúce tri mesiace som potom 16 hodín denne drvil francúzštinu. Len čo som sa v tomto jazyku naučil komunikovať, tak som sa presunul do oblasti, kde sa hovorilo taliansky, potom arabsky, potom trochu švédsky, anglicky...
Koľko jazykov dnes vlastne ovládate?
Komunikujem najviac po francúzsky, anglicky, taliansky, rusky... a momentálne začínam s thajčinou. Je to veľmi tonálny, hudobný jazyk, kde sa vyjadruje dosť vecí tónmi, ktoré sú pre nás neznáme.
Na začiatku ste teda vyhrali spomínaný konkurz a odišli do Francúzskeho Konga. Bol to pre čerstvého absolventa bratislavskej architektúry z Ľubochne šok?
Ani nie, lebo človek nevníma až tak to prostredie, ako ten motív, pre ktorý tam ide. Nesmiete sklamať sami seba a musíte urobiť svoju prácu čo najlepšie, a to "prehluší“ všetko ostatné. Veľakrát som bol v najhorúcejšom hlavnom meste sveta, kde v tieni vystúpila teplota na 55 stupňov, a ja som si nedal ani slnečné okuliare.
Čo ste vo Francúzskom Kongu vôbec postavili?
Jeden z najzaujímavejších projektov som zažil v druhom roku praxe. Bolo potrebné vyriešiť ubytovanie pre pedagógov pre Vojenskú technickú akadémiu, elitnú školu. Konala sa súťaž, do ktorej prišli návrhy architektov, ktorí do trojuholníkovej parcely umiestnili trojuholníkový dom alebo hexagón... Ja som do toho trojuholníka vpísal kruh a vytiahol som ho na 26 poschodí. Takto sa tam namiesto 16 ľudí mohlo ubytovať 400. Tú súťaž som vyhral - a ja s nulovými znalosťami som to mal uskutočniť.
Hovoríme o období, keď sa stavali len paneláky, klasicky stavané podľa žeriavu do pravého uhla a nikdy nie vyššie ako desať poschodí. Všetci tvrdili, že sa mi to nepodarí. Opäť náhodou som sa však stretol s kamarátom, s ktorým sme prišli na to, ako by sa to dalo postaviť. To však stále nebolo nič. Začali sa totiž robiť sondy. Najprv navŕtali vojenský telefón. Jano, pôjdeš do basy, hovorili mi. Vyriešil som to. Potom navŕtali naftovú cisternu. Potom navŕtali mŕtvolu, pozostatky z vojny. A nakoniec sa im zlomil vrták... (smiech). Niekedy sa vás toto prostredie snaží všemožne presvedčiť, že toto nejde, tamto nejde. Zaujímavé je, že v iných geografických šírkach vám, naopak, ľudia začnú tlieskať a tešiť sa, že niečo také vznikne.
Prečo ste k architektúre pribrali developerstvo?
Prišiel som na to, že ja vymyslím objekt, potom príde developer, postaví to, a ja mám z výsledku tri percentá a on 70 percent... Len preto, že urobil to, čo som ja vymyslel. A tak som sa v roku 1982 už začal venovať aj developerstvu.
Vtedy ste boli ešte stále vo Francúzskom Kongu?
Áno, ale po Francúzskom Kongu som ešte pôsobil v Alžírsku. Kontaktovala ma zahraničná firma s kontraktom, ktorý bol na dosť dlhé obdobie, takže som mal čas na zvažovanie, čo ďalej s mojím životom. Stal som sa teda vedúcim misie. Mojou najväčšou konkurenciou bol tzv. Speerplan. Albert Speer bol Hitlerov hlavný architekt a práve v Alžírsku pôsobil jeho syn. Boli tam etablovaní, lebo Alžírčania brali Nemcov ako tých privilegovaných, v súvislosti s vojnou.
Toľko rokov po vojne Alžírčania nevedeli, ako to vlastne bolo s Nemcami a druhou svetovou vojnou?
Alžírčania si mysleli, že práve Nemci boli tými, ktorí ich oslobodili spod francúzskej nadvlády.
Z bývalého Československa ste odišli kvôli totalite. V Alžírsku však až do konca 80. rokov tiež vládla jedna strana, tam vám to neprekážalo?
Alžírsko poskytovalo veľa možností. Poznávať krajinu, dostať sa do devízového prísľubu, uplatniť sa niekde inde. Taktiež to bolo väčšie medzinárodné ihrisko v porovnaní s Československom. Aj keď to bol podobný systém, v Alžírsku to vždy bolo trochu iné.
Lepšie?
Iné. Robil som s tímom ľudí, ktorí reagovali na veci pre mňa veľmi zaujímavo, tak, že ma to tešilo. Zaujímali sa o to, oceňovali to.
V Alžírsku ste založili aj vlastnú firmu, ktorá mala po dvoch rokoch už 200 zamestnancov.
Aj viac. Bola tam totiž pološtátna organizácia, ktorá potrebovala naplniť kapacity. Ja som tam teda doviedol potrebných expertov na demografiu, elektrinu, vodu... Mal som sídlo v meste 1 000 metrov nad morom. V čase, keď som tam prišiel, malo to mesto asi 80-tisíc obyvateľov, ale po istom čase ich tam bolo už 160-tisíc. Pýtali sa ma, ako som to dokázal, v meste s takou nadmorskou výškou zabezpečiť napríklad vodu. Spojil som sa s jednou americkou nadnárodnou korporáciou, ktorá robila 500-metrové vrty, aby tam tá voda bola. To sú teda dôležité veci, nielen nakresliť mesto, ale zistiť, či to tam bude môcť aj fungovať.
Okrem toho sa človek zrejme musí zžiť aj s miestnou kultúrou, ktorá je pre Slováka predsa len trochu cudzia.
Ja som nikdy nemal jeden štýl, nikdy som sa neprispôsoboval niekomu, ako to chce. Klientov jednoducho musíte "rozobrať na šróby“. A aj keď som robil v krajinách s veľmi výraznou etnickou známkou, nikdy som neurobil stavbu alebo mesto, ktoré by boli z hľadiska formy alebo tvarovania pokračovaním ich histórie. Žiadne folklórne stavby, ako to všetci kreslili. Prezentoval som svoj názor: takto by to malo byť.
Vy ste sa naozaj nikdy nestretli s klientom, ktorého by sa vám nepodarilo presvedčiť? Ktorý by povedal: toto okno tam chcem, a basta.
Nikdy. Naozaj nikdy, čestné slovo. Niekoľko rokov som aj učil, a svojim študentom som hovoril, že najdôležitejšie je mať osobnosť. Kolegom som povedal, že budem študentov učiť osobnosť, prácu s klientom a ekonómiu čiary. Pýtali sa ma, čo je ekonómia čiary. Znamená to, že viem, že keď nakreslím rovnú čiaru, bude to stáť 10-tisíc, ale keď nakreslím vlnovku, tak už to bude stáť 80-tisíc. A to architekt musí vedieť, pretože to klientov zaujíma. Okrem toho si predstavte, že na školu príde dieťa, ktoré doma neučili, ako sa správne drží príbor. A teraz si predstavte, že váš klient chce postaviť dom za minimálne 15 - 20 miliónov korún - to je minimum, lebo inak to je stavba, nie architektúra. Architektúra sa nedá robiť pre peniaze. Takže architekt musí mať aj kultúru. Predstavte si teda, že pôjde na obed so zástupcom banky, on chytí ten príbor a vy zrazu neviete, či sa blíži vražda, alebo čo sa deje... Je to teda tvarovanie človeka tak, aby bol "predajný“.
Takže vy tiež nerobíte architektúru pre peniaze?
Nie. Ale aby človek mohol dôstojne vystupovať, potrebuje peniaze. Keď máte peniaze, je to istý dôkaz, že máte aj hodnotu.
Ako sa dá mať osobnosť, a nemať štýl?
Ja nesledujem všeobecné štýly, sledujem svoj štýl. Prostredie vám vždy generuje myšlienku. Robil som napríklad ambasádu v Mauretánii a newyorský butik pre Bulgariho, a to sú dve rozličné miesta, kde predsa nemôžete pracovať tým istým štýlom. Dôležitý je prístup.
Ako sa vyvíjal váš život v Alžírsku?
Z Alžírska som potom odišiel, šírením osudových vĺn som stretol jedného Kuvajťana a dostal som sa do Kuvajtu...
...to však nebol "obyčajný“ Kuvajťan.
(Chvíľu váha.) Viete, keď poviem, že to bol člen kráľovskej rodiny, tak hneď bude jasné, o koho ide. Jednoducho som sa dostal do Kuvajtu a pracoval som tam dvanásť rokov. Išiel som stále hore, hore, hore, a potom prišiel Saddám Husajn, ten si ma zobral ako ľudský štít, ako zajatca, a chvíľku ma vozil po krajine (úsmev). Keď sa to všetko skončilo, bol som napokon v Ríme a volali ma naspäť do Kuvajtu. Nemal som ani jeden dôvod tam nejsť...
Väznenie Saddámom Husajnom môže byť dôvodom, prečo sa do Kuvajtu nevracať...
Bola tam však perfektná klíma, človek si na to zvykne, úžasné projekty, je to krásna krajina, nie sú tam žiadne dane... Pre mňa to bol raj.
Kam ste išli, keď sa vám podarilo ujsť z Kuvajtu?
Do Švédska. Tam je všetko krásne organizované, ale pre architekta je tam menej priestoru na tvorivosť. Takže som sa tam veľmi dlho neohrial. Vo Švédsku sa robia veci korektne, správne, ale okrem funkčnosti tam chýba trošku tej "passión“, tej radosti zo života. Zo Švédska som sa veľmi rýchlo vrátil do môjho sídla vo Francúzsku v Savojských Alpách. Tam som sedel a rozmýšľal, keby som sa mal znovu narodiť, kde by to bolo. Prišiel som na to, že v Ríme. Tak som oslovil môjho dávneho známeho v Ríme, odišiel som tam a dostali sme veľkú zákazku na vybudovanie siete butikov pre Bulgariho.
Ani v Ríme ste sa však neusadili nadlho.
Istým "nedopatrením“ som vyhral súťaž na rekonštrukciu jedného územia v okolí Karlovho mosta. Talianski partneri však napokon pod tlakom prostredia z tohto projektu vycúvali, takže všetko ostalo na mne.
Dokončili ste tú stavbu?
Áno, ale je to najhoršia stavba v mojom živote (smiech). Na Karlovom moste som okrem iného stretol jedného známeho, ktorého som zamestnával. A ten mi hovorí: Jano, tu sa nechytíš. Tu to ani neskúšaj. Rozumiete, ten človek u mňa zarábal 180-tisíc mesačne a namiesto toho, aby povedal: Poď na pivo, tak ma presviedčal, ako sa tu nechytím. Vtedy som si uvedomil: A som doma.
Po troch ďalších podobných skúsenostiach som prijal ponuku postaviť kuvajtský štátny symbol. To financoval amir, vládca krajiny, asi za 380 miliónov dolárov. Na to obdobie to bolo dosť veľa peňazí. Predtým, ako som môj návrh zoficiálnil, urobil som im prezentáciu. A to bola tá najlepšia časť. Prišli a padla im sánka. Tak som si pomyslel: už mi ani nemusíte platiť.
Ešte dobre, že ste to nepovedali aj nahlas.
Áno (smiech). Ten návrh som teda urobil tak, že to bol vysoký hranol - akoby plachetnica na mori, ktorá sa odrážala na vode a pred ňou boli zopnuté ruky, akoby matky, za všetkých martýrov. Developeri mi však začali hovoriť: čo keby sme toto dali sem a toto premiestnili zase inam? Viete, vtedy som tri noci nespal, keď je človek rozbehnutý, tak jednoducho ide. Aj vplyvom toho som bol teda trochu podráždený. Povedal som si: tak najprv ma sem zavolajú, povedia mi, že to aj tak určite vyhrám, a teraz mi tu hovoria, ako čo má byť. Dajte mi pokoj, idem na najbližšie lietadlo. No potom prišiel moment osvietenia: počúvaj, keď si taký majster, tak im to dokáž. Prebral som sa z polospánku a vysvetlil im, že všetko je symbolika - na to človek najviac reaguje. My keď v Taliansku ideme s plachetnicou von, a náhodou sa nám ešte v prístave trochu odšklbne z plachty, tak nejdeme, lebo to znamená nešťastie. A vy chcete tú plachetnicu postaviť na piesok? Veď sa vám budú smiať. A ten návrh napokon vyhral. Koľkokrát sa človek vzdá tak blízko cieľa...
Na akom princípe fungujete teraz?
Zistil som, že veci celkom pohodlne môžem robiť aj z Prahy, a pritom cestovať. Som stále zamestnaný, a keď sa vyskytne zaujímavá príležitosť, tak cestujem. Momentálne robím jeden veľmi, veľmi zaujímavý projekt pre súkromnú osobu, jeden dizajn hotel v Prahe, potom mám už predanú polovicu bytov v jednom pražskom bytovom komplexe, ktorý som robil... a to je naozaj dobrý pocit, keď za vami prídu ľudia a poďakujú vám, že ste im vytvorili skvelý domov.
Kde je vlastne v súčasnosti váš domov?
Môj domov je tam, kde mi je dobre, kde mám priateľov. Teraz som napríklad objavil Thajsko, to je nádherná krajina. Celkovo som stretol veľa ľudí, s ktorými som spolupracoval, a ktorí začínali tam, kde iní končili. A tak sa vraciame vlastne na začiatok: prečo do toho trojuholníka vtedy nikto nenakreslil kruh?
Keď sa teda naozaj vrátime na začiatok, zistíme tiež, že váš život naozaj ovplyvnilo obrovské množstvo náhod.
Áno, veľmi. Ale ešte je potrebná aj odvaha. A chuť neustále provokovať život...