Michael Hilti

Riadi sa rodinným heslom - radšej kvitnúť v tieni ako sa nečinne povaľovať na slnku. Jeden z najbohatších a najúspešnejších strojárskych mágov Michael Hilti pochádza z Lichtenštajnska. Vlastní rodinnú firmu, ktorej pečiatka nechýba na podmorskom tuneli na Britské ostrovy, letisku v Hongkongu, 18 - kilometrovom visutom moste Storebaelt či škandinávskych tuneloch. Syn slávneho otca Martina o sebe hovorí: Som tvárou Hilti.

Váš otec urobil z rodinného mena Hilti medzinárodne uznávanú značku. Aké boli začiatky vašej firmy?
Využil na to garáž. V roku 1941 so starším bratom Eugenom a piatimi zamestnancami založil môj otec Martin Hilti mechanickú dielňu. Tá slúžila ako dodávateľská dielňa pre priemyselné podniky, dokázali však už vtedy uviesť na trh bezprúdový mixér, ktorý fungoval iba na vodný pohon, hasičské prístroje alebo výrobky z bakelitu a iných umelých látok.
Otec pracoval na stratégii na takzvaných burzách nápadov, aj preto sa v roku 1948 prvýkrát dostal k upevňovacej technike na dotyk. Západošvajčiarska firma s patentom v oblasti konečnej montáže urobila s Hilti na pracovnej burze zmluvu na spracovacie a upevňovacie elementy. Išlo o skrutky a klince z ocele, ktoré sa používali až na záver montáží.

Stále to boli iba začiatky, ale pomyselný bod zlomu zrejme nastal neskôr...
Prelom začal s Hilti so svojím vynálezom príklepových vŕtačiek, ktoré vo forme prístrojov DX 100 otvorili v roku 1957 revolučné možnosti používať vŕtačky bez nebezpečenstva. Hilti našiel riešenie, ktoré výhodu nezávislej sily spája s bezpečnosťou práce. S týmto vynálezom sa mohol už začať obmedzovať výskyt ťažkých pracovných zranení. Odvtedy je Hilti na špičke svojej brandže.
Z dielne sa stala skupina, ktorej 20-tisíc pracovníkov na všetkých kontinentoch robí obrat viac ako 4,5 miliardy švajčiarskych frankov.

Mal váš otec popri svojej zaneprázdnenosti čas na rodinu?
Napriek tomu, že často cestoval a zahlcovali ho povinnosti spojené s podnikaním, vždy si čas na nás našiel. Aj keď v tom čase bol pojem rovnováha medzi pracovným a súkromným životom ešte neznámy a jedno sa prelínalo s druhým, mal som pocit, že otec bol pre nás stále nablízku. Neskôr, keď som mal asi dvanásť rokov, navštevoval som súrodencov, kt...