Prvopočiatok siete Falkensteiner sa datuje do roku 1957, keď vaši rodičia založili penzión v južnom Tirolsku so siedmimi izbami. Odvtedy sa sieť rozšírila o 23 luxusných hotelov v piatich európskych krajinách. Prebrali ste rodinný podnik prirodzene, alebo ste v podstate chceli robiť niečo úplne iné?
Narodil som sa v roku 1958, čiže rok po otvorení nášho penziónu. Dokonca som sa narodil priamo v ňom. Moji rodičia boli jednoduchí ľudia, ktorí žili obkolesení alpskou prírodou - otec bol pastier kráv a matka čašníčka. Začínali s veľkým entuziazmom a do svojej práce vkladali všetko. Keď som mal necelých dvadsať rokov, otec náhle zomrel a nemal som čas ani len rozmýšľať, či by som chcel robiť niečo iné. Spolu s mladším bratom sme museli matke pomáhať pri prevádzke penziónu. Nemali sme čas ani na štúdium. Tu sa prejavil typický tirolský zmysel pre zodpovednosť a tiež pre rodinu.
Predtým, ako vám zomrel otec a boli ste nútený venovať sa rodinnému biznisu, ste nemali predstavu o tom, čím by ste chceli byť?
Ale áno, sníval som o tom, že budem doktorom. Doteraz je moje najväčšie hobby štúdium medicíny. Doma mám asi desať metrov kníh o tejto tematike a vždy, keď si nájdem trochu času, neúnavne študujem. Ale nebojte sa, na žiadnu reálnu operáciu by som sa neodvážil (smiech).
To znamená, že ste sa naplno začali venovať rodinnému podniku. Kedy nastalo obdobie, v ktorom firma začala expandovať?
V roku 1982 nám s bratom prišlo na um, že by sme mohli urobiť prvú incomingovú agentúru v južnom Tirolsku. V tom čase v našom regióne slovo "incoming“ neexistovalo. Ľudia - najmä v Nemecku - trpeli utkvelou predstavou, že sa tu ešte stále bojuje a cestovanie sem je nebezpečné. Južné Tirolsko bolo totiž celé 60. a 70. roky zmietané bojmi o územie medzi Talianskom a Rakúskom. V 80. rokoch však už bolo dávno po všetkom a podarilo sa tu vytvoriť typ autonómie, aký nemá obdobu v celej Európe.
Ako sa vám teda podarilo prilákať sem turistov?
Vybrali sme sa osobne do Nemecka a začali presviedčať ľudí o tom, že južné Tirolsko je krásna krajina a mali by ju prísť navštíviť. Začali sme si tu hľadať partnerov, ktorí by nám sem posielali ľudí. Chceli sme byť nezávislí od veľkých touroperátorov ako TUI alebo Neckermann a zabezpečovať si všetko sami. Za dva, tri roky sme sa stali najväčšou incomingovou agentúrou nielen v Tirolsku, ale v celom severnom Taliansku a je to tak doteraz. Dnes je táto oblasť najbohatšou oblasťou Talianska. To všetko najmä vďaka turizmu.
Ísť osobne naháňať ľudí do cudzej krajiny, aby vás prišli navštíviť, naozaj nie je v cestovnom ruchu štandardný postup. Talent na takýto priamočiary marketing ste asi zdedili po svojom otcovi. Ten mal vraj dohodu s majiteľom železnice, aby v dedine, kde ste vlastnili penzión, zastavoval vlak a ľudia tak museli prenocovať u vás...
(smiech)...Áno, je to tak, cez Ehrenburgerhof - dedinu, z ktorej pochádzam - prechádzal rýchlovlak z Viedne do Ríma. Ten bol plný turistov, najmä žien. Keďže výpravca bol Sicílčan bez záväzkov, môj otec sa s ním dohodol, že keď bude zastavovať vlak na dlhšie, ako treba, zoznámi ho s dámami z vlaku, ktoré sa v našom penzióne ubytujú.
Dá sa povedať, že dosť netradične. Stretol som ho na jednej párty. On vtedy študoval v Innsbrucku manažment a ekonómiu. Oslovil som ho, či by sme spolu nezačali spoluprácu. Sľúbil som mu, že mu zaplatím zvyšné štyri roky štúdia, keď príde do mojej firmy. To bolo v roku 1995. Vtedy som mal myšlienku založiť poradenskú agentúru, ktorá by pomáhala aj ostatným hotelom v našom regióne. Poradenstvo sa však týkalo projektového manažmentu, čo znamená, že sme pomáhali tvoriť projekt od prieskumu trhu až po stavbu hotela a jeho manažment. V tom čase bol takýto druh servisu úplne nový, s niečím podobným sme prišli na trh ako prví.
Ako ste prišli na to, že Michaeler bude pre vašu firmu ten pravý, keď ste sa s ním poznali len jeden večer?
Možno mi nebudete veriť, ale pri výbere ľudí sa riadim intuíciou. Proste si vyberám ľudí s iskrou v oku, v ktorých rozpoznám ten entuziazmus. Je to ako láska na prvý pohľad, jednoducho niekoho stretnete a poviete si - toto je ten pravý.
Keďže vaše partnerstvo vydržalo až doteraz, vaša intuícia vás pravdepodobne neklamala. Stalo sa vám už niekedy, že vás niekto podrazil alebo zradil?
Áno. Veľakrát. Viete, ja mám tendenciu v každom vzťahu - či už súkromnom alebo obchodnom - dávať zo seba všetko. Rád dávam. A potom, keď ma niekto sklame, sa ma to veľmi dotkne. S takýmito ľuďmi potom ukončím komunikáciu a viem, že s nimi už nikdy nebudem robiť žiadny biznis. Na druhej strane nemám problém im po nejakom čase podať ruku a stretnúť sa. Viem odpustiť aj tie najväčšie chyby.
Keď ste sem prišli, podali ste si ruku s recepčnou aj čašníkom. Myslíte si, že je dôležitejšie vládnuť tvrdou rukou, alebo preferujete priateľské vzťahy so zamestnancami?
Som skôr priateľský a nekonfliktný, nenahnevám sa len tak pre nič, za nič. Dobré vzťahy s mojimi kolegami sú pre mňa nesmierne dôležité. Michaeler je oveľa prísnejší a výbušnejší, takže spolu asi tvoríme vhodnú kombináciu. Moji kolegovia vedia, že keď sa ja nahnevám, tak to už asi znamená naozajstný "prúser“.
Takže aj v kritických situáciách reagujete viac-menej pokojne?
Kedysi som bol ako Michaeler, ale vekom som sa upokojil. Teraz oveľa viac premýšľam pred tým, ako niečo poviem alebo vykonám. Najmä teraz, v tomto zvláštnom období, je pre mňa najdôležitejší dialóg s mojimi kolegami. Neustále vyžadujem spätnú väzbu. Rád si nechávam poradiť.
Keď ste to už načrtli - ako sa vyrovnávate s finančnou krízou, ktorá momentálne zasiahla svet? Vidíte jej priamy dopad aj na váš biznis?
Teraz nie. Ale myslím si, že po tejto finančnej kríze príde naozajstná ekonomická kríza, a to znamená, že musíme predvídať, hľadať možnosti, ako sa tomu čo najlepšie vyhnúť a prijať potrebné opatrenia.
Myslíte si, že budete musieť aj prepúšťať zamestnancov alebo zatvárať niektoré vaše prevádzky?
Nie, to určite nie. Myslím si, že v tomto globalizovanom svete prichádzajú takéto krízy oveľa rýchlejšie a oveľa silnejšie ako kedykoľvek predtým. Ale rovnako rýchlo potom aj odídu. Myslím si, že tá najväčšia kríza príde asi tak o mesiac, ale môžeme byť radi, že nebude trvať dva - tri roky, ale len jeden. A to je moja nádej.
Čo je najdôležitejšia vec, ktorú učíte svojich zamestnancov?
Vášeň pre prácu, nikdy nezabudnúť na svoje korene a zostať stále pevne na zemi. A pre mňa je najdôležitejšie komunikovať priamočiaro a nedávať rany pod pás. Takisto si vždy rozmyslím, čo idem povedať, lebo zlé slovo sa už nikdy nedá vrátiť späť. A môžete sa ospravedlňovať koľko chcete, ten druhý si to navždy zapamätá. A to platí v biznise aj v súkromí.
Ako ste spomínali, oblasť, z ktorej pochádzate, sa nachádza v severnom Taliansku, ale rozpráva sa v nej prevažne po nemecky. Vy sám sa cítite skôr Talianom alebo Rakúšanom?
Ani jedno, ani druhé. Mám síce taliansky pas a rozprávam po nemecky, ale cítim sa jedine južným Tirolčanom.
Sú ľudia v južnom Tirolsku čímsi zvláštni? Majú nejaké charakterové vlastnosti, ktoré by sa od nich ostatní Európania mohli naučiť?
Ľudia žijúci v tirolských Alpách sú veľmi priami, poctiví, čestní, a čo je veľmi dôležité pre turizmus - keď ich prídete navštíviť, máte pocit, akoby ste medzi nich patrili. Nikdy vám nedajú pocítiť, že ste len cudzinec, ktorý je tu na návšteve. A tiež sú veľmi pohostinní - túto črtu majú spoločnú so Slovákmi. Možno vás prekvapí fakt, že väčšina zahraničných zamestnancov v južnom Tirolsku je práve zo Slovenska.
Často zdôrazňujete, aké dôležité je myslieť na svoje korene. Na druhej strane je vaša firma známa inovatívnym prístupom. Čo je pre vás dôležitejšie - zachovanie tradície alebo inovácia?
Myslím si, že je to päťdesiat na päťdesiat. Vystihli ste to veľmi dobre. Tradícia a inovácia je vlastne naším novým sloganom. Tradícia sú vaše korene a inovácia je to, čo vás neustále poháňa vpred. Je dobré pamätať si, odkiaľ pochádzate, a ešte lepšie vedieť, kam smerujete. A čím je firma väčšia, tým sú jej korene dôležitejšie.
Čo je podľa vás najväčšia inovácia, ktorú ste priniesli do hotelového biznisu?
Sme jedinou firmou v Európe, ktorá združuje development, manažment, konzulting a incoming. To znamená, že ponúkame komplexný produkt cestovného ruchu a v tomto smere nemáme konkurenciu.
Je nejaká filozofia, ktorej sa držíte celý život?
Áno. Celý život komunikujem so všetkými ľuďmi, s ktorými sa stretnem, ako so seberovnými. Pred nikým sa neponižujem a nad nikoho sa nevyvyšujem. Na prvom mieste je u mňa rovnocennosť. Všetkých svojich zamestnancov od chyžných a čašníkov po najvyšší manažment považujem za svojich rovnocenných kolegov a názor každého jedného z nich je pre mňa dôležitý. Neustále sa ich pýtam, čo by sme mohli robiť inak, čo sa im páči, čo nie a podobne. Takto si zabezpečujem spokojných zamestnancov, ale aj fungujúci biznis. Je to škola mojej mamy.
Je táto filozofia zároveň aj váš recept na úspech?
Môj recept na úspech je veľmi jednoduchý. Mal som šťastie, že v pravých chvíľach som vždy prišiel do kontaktu s pravými ľuďmi. Mám 76 firiem a 75 rôznych partnerov. A dovolím si tvrdiť, že môžem dôverovať každému z nich.
Rozmýšľali ste už nad svojím nasledovníkom?
Mám štyri deti, najstarší syn má 21 rokov a najmladšia dcéra jeden rok. Jeden syn študuje v Nemecku a druhý vo Vancouverri. Potom pôjde pracovať do konzultačnej firmy v Johannesburgu, ktorá s hotelierstvom nemá nič spoločné. Myslím si, že deti by mali žiť svoj vlastný život a sami si vybrať, čo chcú robiť. Nemal by im to nikto prikazovať. Ale keď sa rozhodnú pokračovať v mojich šľapajach, budem, samozrejme, rád.
Na čo ste vo svojom živote najviac hrdý?
Najviac hrdý som na to, že aj po rozvode so svojou prvou manželkou, s ktorou mám tri deti, sme naďalej ostali veľmi dobrými priateľmi.
A v biznise?
Na dobrý tím, ktorý sa nám podarilo utvoriť.
Vy sám rád prespávate v hoteloch?
Áno, samozrejme.
Aké hotely si vyberáte na miestach, kde nie sú tie vaše?
V mestách mám rád dizajnové a v horách tradičné rustikálne hotely. Veľmi rád mám tiež prímorské rezorty - mojou najobľúbenejšou prímorskou krajinou je Chorvátsko, a nehovorím to kvôli tomu, že tam máme hotely.
Kde je vlastne váš terajší domov?
Bývam stále v Ehrenburgerhofe. Dvadsaťdva rokov som primátorom tejto dedinky. Ale má len tritisíc obyvateľov, takže mi stačí byť v primátorskej kancelárii pol dňa za týždeň (smiech). Politika je tiež moje hobby.
Ktorý z hotelov, ktoré vlastníte, máte najradšej?
Najbližšie mám, samozrejme, k tomu pôvodnému v Ehrenburgerhofe a tiež mám veľmi rád moderný wellnessový rezort v Carinzii.
Čo vás presvedčilo o tom, aby ste začali podnikať aj na Slovensku?
V prvom rade sme v Bratislave našli perfektné miesto - úplne ideálne na výstavbu "city hotela“. Takisto v Košiciach budeme mať azda najlepšiu lokalitu v meste. Druhým dôvodom sú ľudia. Ako som spomínal, v mojich hoteloch v južnom Tirolsku pracuje veľa ľudí zo Slovenska, ktorí už vedia, ako funguje naša firma. Tí sa teraz môžu premiestniť späť domov. No a, samozrejme, Bratislava je hlavné mesto s neuveriteľne rýchlym rastom, myslím si, že minimálne ďalších päť rokov tu bude stále čo robiť.
Expandujete viac na Východ ako na Západ. V blízkej budúcnosti budete okrem hotela v Bratislave otvárať prevádzky v Srbsku, Maďarsku a na Ukrajine. Čo sa vám zdá na východnej Európe také príťažlivé?
Ekonomiky strednej a juhovýchodnej Európy rastú nečakane rýchlo. Západný trh cestovného ruchu je už v podstate nasýtený. Východná Európa skrýva množstvo atraktivít, no nemá dostatočné kapacity, najmä čo sa týka luxusných zariadení. Takisto sa tu prudko rozširuje stredná trieda - segment, ktorý práve takéto zariadenia vyhľadáva. Ceny za izbu v Bratislave sú oveľa vyššie ako napríklad vo Viedni, zatiaľ čo náklady sú nižšie. Taktiež mladí ľudia sú oveľa dravší a ambicióznejší na Východe. Na Západe nenájdete takých priateľských ľudí ako tu.
Čo budú najväčšie problémy, s ktorými budete musieť pri prevádzke hotela na Slovensku bojovať?
Musím povedať, že zatiaľ sme sa so žiadnymi veľkými problémami nestretli. Som zvyknutý robiť biznis v Chorvátsku, a to je niečo úplne iné. To už je Balkán a mentalita ľudí je dosť zložitá. Máme tam veľké problémy s korupciou. Tu si odo mňa nikto nič nikdy nevypýtal. Byrokracia je síce trošku zložitejšia a niekedy mi to pripadá ako začarovaný kruh, ale netrpíte korupciou, a to je veľmi dôležité.
Aké ďalšie projekty chystáte?
V najbližších dvoch rokoch budeme otvárať 15 nových hotelov v Srbsku, Maďarsku, na Ukrajine a v Taliansku. Momentálne by som chcel trochu spomaliť. Nielen pre finančnú krízu, ale hlavne preto, lebo by som chcel firmu trošku usporiadať a skonsolidovať. Za posledné tri - štyri roky sme išli dvestokilometrovou rýchlosťou; je čas, aby sme trochu spomalili.
Hotel v Bratislave, ktorý na budúci rok otvoríte, bude mať 162 izieb - patrí k relatívne veľkým mestským hotelom. V centre Bratislavy momentálne existujú tri veľké biznis hotely a v budúcom roku sa budú otvárať ďalšie. Ako chcete pritiahnuť hostí práve k vám?
Svoj koncept v Bratislave staviame najmä na novátorskej architektúre a nadštandardnom dizajne. A potom na výbornom zohranom tíme.
Najväčším problémom bratislavských hotelov je, že napriek tomu, že cez týždeň sú preplnené, počas víkendov nedokážu naplniť svoje kapacity. Poznáte riešenie?
Mám niekoľko nápadov. Po prvé máme incomingové agentúry v celej Európe, máme hotely vo Viedni a v Prahe. V týchto mestách sú plné najmä cez víkendy. Chcem ponúkať balík, kde by turisti trávili pár nocí cez týždeň vo Viedni alebo v Prahe a na víkend prišli do Bratislavy. Takýto systém pomôže nielen môjmu hotelu, ale aj vášmu mestu. Prídu sem ľudia, ktorí by sem za normálnych okolností možno neprišli.
Akých hostí očakávate vo vašom novom hoteli?
V prvom rade biznismenov, keďže Bratislava je hlavným mestom a cez týždeň tu pre nich stále nie je dostatok kapacít, ale aj turistov - z Nemecka, Rakúska, Talianska. Napríklad v pražskom hoteli tvoria Taliani desať percent našich zahraničných hostí. Mám veľmi veľa kontaktov v Taliansku. A tiež Slováci si môžu urobiť víkend v našom hoteli v Bratislave.
Je niečo, čo spája všetky vaše hotely - nejaký leitmotív?
Spája ich inovatívna architektúra a dve slová: vitajte doma! Veľmi mi záleží na tom, aby sa hosť v mojich hoteloch cítil ako doma, aby dizajn aj ľudia vytvárali atmosféru domova.
Máte v biznise alebo v súkromnom živote nejaký vzor?
V podstate nie. Čítam veľa kníh, najmä biografie známych biznismenov, a istotne som si od nich zobral zopár múdrych myšlienok a vecí, nad ktorými sa zamýšľam. Ale najradšej sa delím o názory a myšlienky so svojimi kolegami, zamestnancami a partnermi. Nikdy nenasledujem myšlienky ľudí, s ktorými som sa nestretol osobne.
| Erich Falkensteiner (50 rokov) Pochádza z Ehrenburgu z Južného Tirolska. Je synom zakladateľa Falkensteiner Group. Vo veku 19 rokov prevzal spolu s mladším bratom riadenie rodinného podniku. Spolu s Otmarom Michaelerom je konateľom a spolumajiteľom Falkensteiner Michaeler Tourism Group, ktorá združuje hotelové, developerské, incomingové a konzultačné prevádzky. V súčasnosti vlastní sieť Falkensteiner 23 hotelov v piatich krajinách Európy a začiatkom budúceho roka otvorí hotel aj v Bratislave. |
| Erich Falkensteiner | |
NAJOBĽÚBENEJŠIE MIESTO: Južné Tirolsko – môj domov | NAJOBĽÚBENEJŠÍ ŠPORT: futbal |
NAJOBĽÚBENEJŠÍ NÁPOJ: české pivo | |
NAJOBĽÚBENEJŠIE HOBY: čítanie kníh o medicíne | NAJOBĽÚBENEJŠIE JEDLO: Spaghetti bolognese |