Ako dvadsaťročný ste sa rozhodli emigrovať z komunistického Československa. Prečo?
Škola ma nenadchla a mnohokrát som cítil konflikt s mojím zmýšľaním. Prešiel som tri školy a v každej som prepadával - ale vždy som si to dokázal nejako zmanažovať a nakoniec som zmaturoval. Vždy som vynikal v športe a v ruštine a toto som mal možnosť aj študovať. Bol som prijatý na fakultu, ale aj tak som cítil, že chcem emigrovať. V septembri ´67 roku za Dubčekovej éry sme sa s kamarátom z Bratislavy rozhodli, že odídeme.
Čo bol teda ten hlavný dôvod?
Nevidel som žiadne možnosti, len samé limity. Vždy som rebeloval a okrem toho, nie som človek, ktorý znesie limity. Dokážem si ich vytvoriť sám, ale nemôžu mi to nadiktovať druhí. To bolo proti mojej náture. Keby som teda mal povedať jednu vec, ktorá ma najviac ťahala odísť, bola to túžba byť sám sebou.
Emigrovať však zrejme nebolo jednoduché ani tesne pred rokom 1968. Ako ste získali víza?
Rodičom sme nič nepovedali, jednoducho sme po víza odišli na rakúsku ambasádu. Samozrejme, bez toho, aby sme mali povolenie od československého štátu. Pánovi, ktorý tie víza vydával, sme povedali na rovinu, aké máme plány. Zrejme sme mu boli sympatickí - takže sa to napokon podarilo. Do Rakúska sme išli cez Maďarsko a Chorvátsko vlakom. Na hraniciach s Rakúskom pohraničná polícia začala kontrolovať doklady. Spanikárili sme, vyskočili z vlaku a utekali cez pohraničné pásmo. Naháňali nás aj so psami, ale podarilo sa nám dostať na rakúsku stranu.
Nebáli ste sa?
Boli sme hlúpi (úsmev). Ale niekedy je ignorancia úžasná vec. Keby človek stále rozmýšľal nad dôsledkami svojho konania, na mnoho vecí by sa neodvážil. Aj v tom je mladosť nádherná.
S akými pocitmi ste teda odchádzali?
S dobrodružnými. Všetko som bral ako šport. Ja som sa vždy na všetkom zabával, lebo som mal rád život, aj keď podmienky neboli najľahšie. Pochádzali sme zo Šiah, otec bol kulak, odmietol sa vzdať pozemkov pri znárodňovaní. Kvôli tomu ho potom zavreli do Jáchymova. Život pre moju matku bol naozaj tvrdý, vyrastal som na "maslovom chlebe“.
Ako ste prežili prvé dni v Rakúsku?
Išli sme požiadať o politický azyl s nádejou dostať sa do Ameriky. Prihlásili sme sa vo štvrtok a policajti nemali chuť sa nami zaoberať, takže až do pondelka nás nechali vo väzení. To bola veľká skúsenosť pre dvoch mladýc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.