Zuzana Rudavská: Stále tvorím iba to, čo ma baví

Pochádzate zo Slovenska, medzinárodný úspech ste dosiahli v Amerike. Považujete sa skôr za slovenskú, alebo americkú výtvarníčku?
V Amerike som strávila 18 rokov, mám dve občianstva - takže sa považujem za slovensko-americkú výtvarníčku.

Narodili ste sa však do rýdzo slovenskej umeleckej rodiny...
Otec Andrej Rudavský je sochár, mama Mária výtvarníčka, brat Ondrej je výtvarník a filmár. Umelecké prostredie bolo pre mňa celkom prirodzené, myslela som si, že takto funguje život. Milovala som aj hudbu, zvažovala architektúru, no nakoniec som sa rozhodla pre výtvarné umenie a bratislavskú Strednú školu umeleckého priemyslu.

Ako sa s odstupom času pozeráte na svoju prvú kolekciu šperkov, ktorú ste v tom čase vytvorili?
Celkom sa mi páči (smiech). Vtedy som však používala meď, postriebrený drôtik a umelé perličky. Dnes svoje šperky vytváram zo vzácnych materiálov ako meď, zlato, striebro, pravé tahitské i riečne perly, polodrahokamy...Čokoľvek, čo ma práve inšpiruje. Ale princíp, ako vnímam šperk, vo mne zostal stále rovnaký.

Vo štvrtom ročníku vysokej školy v Prahe ste s bratom emigrovali. Nikdy ste nedokončenú školu nepocítili ako deficit?
Práve to je jeden z veľkých rozdielov medzi nami a Amerikou. Po celé tie roky sa ma v Amerike v živote nikto neopýtal, akú mám školu. Všetkých zaujíma iba práca.

Do Talianska ste s bratom nešli s úmyslom emigrovať. Kedy sa to celé zvrtlo tak, že ste sa ocitli v Spojených štátoch?
Nakoľko bol predpoklad, že naša cesta do Talianska bude našou jedinou povolenou cestou vôbec, rozhodli sme sa nevrátiť. Po štyroch mesiacoch v imigračnom tábore sme mali možnosť rozhodnúť sa buď ostať v Taliansku, alebo odletieť do Spojených Štátov.

Začiatky v Amerike zrejme pre emigrantov neboli jednoduché. Ako sa cíti umelec konfrontovaný s tvrdou realitou každodenného zarábania si na chlieb?
Veľmi ťažko. Problém nebol v tom, že sme mali na seba zarábať, ale ocitli sme sa zrazu v celkom inej kultúre, bez znalosti miesta, angličtiny a kontaktov. Jediné, čo sme mali, bola zručnosť našich rúk. Tam sme si prvýkrát v živote uvedomili, že realita života nám nedovolí tvoriť každodenne iba umenie. Prvý polrok nám pomohla vláda, dala nám stravné minimum a snažili sa nájsť nám prácu. Chodili sme na pohovory, aj keď sme nevedeli reč. S bratom nám pomohla naša výtvarná zručnosť, dostali sme sa k reštaurovaniu a neskôr k navrhovaniu ornamentov.
Vtedy nám vyslovene išlo o život - ak si nezarobíte, tak umriete hladom. Neskôr sa nám podarilo získať prácu na Union Station, čo je hlavná stanica vo Washingtone DC. Tam sme mali na starosti najmä reštaurovanie ornamentov, bolo to však veľmi nebezpečné, pretože sme pracovali vo veľkej výške bez akéhokoľvek istenia.

Čo vás v takýchto chvíľach držalo "nad vodou“?
Viera, že dokážeme aj niečo viac.

Ako sa to odzrkadlilo na vašej tvorbe?
Prvý rok bol veľmi ťažký, ale postupne sme si našli nejakých priateľov, "rozkukávali“ sme sa v umeleckej brandži. Počas toho prvého roku sme s bratom vôbec netvorili, veľmi ťažko sme to zvládali. Ondrejovi sa podarilo mať prvú výstavu vo Washingtone v jednej veľmi dobrej galérii, čo bol veľký úspech.

Ako sa neznámy slovenský emigrant môže dostať do známej americkej galérie? Predsa len, výstava v Amerike v takejto galérii je vec obrovskej spoločenskej prestíže.
Vedela som, že musíme prežiť. Tak som zobrala fotky a diapozitívy, a išla som z galérie do galérie. Uvedomila som si, že keď sa nepostavím a niečo neurobím, tak budeme do konca života reštaurovať staré budovy. Začala som teda veľmi poctivo študovať angličtinu a prejavili sa aj moje organizačné schopnosti. Napokon sa to podarilo a Ondrejovi prisľúbili, že do pol roka bude mať výstavu.

To bolo založené len na čestnom slove? Verili ste tomu?
Áno, a to sa mi veľmi páčilo, pretože tam to slovo každý skutočne dodržal.

Takže žiadny systém postupných krokov a pomalej cesty k úspechu?
Nie. Ľudia nám radili, aby sme to skúšali postupne a pomaličky. Pochopila som však, že takýmto spôsobom by nám to trvalo veľmi dlho. Začala som chodiť častejšie do New Yorku, ktorý pri mojej prvej návšteve nezapôsobil na mňa práve najlepšie. Postupne som si však zvykla - a práve tam sa mi začali diať veľmi vzácne veci.
Bola som na jednej vernisáži, kde som na krku mala svoj šperk. Galeristka z Helen Drutt Gallery na Piatej Avenue si ho všimla a po prezretí môjho portfólia mi ponúkla, že môžem vystavovať svoje textilné objekty v jej galérii. Podmienkou však bolo presťahovanie sa do New Yorku. Nemala som čo riešiť.

Ako to? Vo Washingtone ste predsa už mali aké-také zázemie, priateľov, prácu...
Práve sa nám končila dvojročná práca na Union Station, tak sme prenajali obrovské auto, naložili sme všetko, čo sme mali, a jednoducho sme odišli. A vtedy sa udiala ďalšia náhoda: prišli sme do New Yorku a práve firma, ktorá videla našu prácu vo Washingtone, sa nám ozvala, či by sme nechceli pracovať pre nich v New Yorku. Tak sme sa vrátili od navrhovania znovu do terénu. A bolo to veľmi zaujímavé obdobie, lebo išlo o najluxusnejšie priestory v New Yorku, ako Trumpov Hotel Plazza, Rainbow Room v Rockefellerovom Centre... Zaujímavé bolo, že my sme hore z lešenia videli tých najvplyvnejších ľudí, ktorí dole pod nami pili kávu. Celý New York bol o kontrastoch - a tie ovplyvnili celý môj život. Do piatej sme boli v pracovnom, o šiestej sme sa dali "do gala“ a išli na vernisáž, kde bola len vyberaná spoločnosť. Toto trvalo do roku 1991.
V roku 1992 však už bolo Slovensko dávno po páde komunizmu. Nepremýšľali ste nad návratom, keďže jediný dôvod vašej emigrácie už neexistoval?
Nikdy, pretože veci v mojom živote nikdy nie sú plánované, všetko akosi plynie a prichádza samo. Nikdy som si nemyslela, že emigrujem, že budem žiť v New Yorku, a potom som si už vôbec nemyslela, že teraz budem zase na Slovensku. Ked som prvýkrát po emigrácii navštívila Slovensko, nevedela som si tu zvyknúť. Ostala som tu len pár týždňov a zase som odletela do New Yorku. V tom čase sa mi už darilo vystavovať v rôznych galériách a múzeach. Cez deň sme pracovali, a po nociach tvorili. Môj brat po nociach strihal a dokončoval filmy sa v tom čase, úplnou náhodou, zoznámil v newyorskom metre s Mobym, ktorý vtedy ešte nebol známy, a priviedol ho k nám na kávu. Vznikla z toho ich spolupráca, a tak v našej malej kuchynke potom Ondrej začal vyrábať Mobymu klip! Ja som robila "osvetľovačku“ (smiech), podľa bratových pokynov.

Vy a váš brat ste teda natočili klip, dnes už hudobnej hviezde tanečnej scény, Mobymu...
Áno. Stala sa však ďalšia úžasná vec - Moby ten klip ukázal v prestížnom vydavateľstve Warner Brothers. Zrazu nám jedného dňa zazvonil telefón a dostali sme ponuku na stretnutie s nimi. Vo Warner Brothers Ondrejovi napokon ponúkli spoluprácu s Los Lobos.

A čo vaša vlastná tvorba?
V tom čase som už mala vybavené sympózium v Japonsku...

...ako sa vám to podarilo?
Cez japonského sochára žijúceho v New Yorku. Videl fotky mojich prác a pozvali ma do Japonska.

Je ťažké to posúdiť, ale považujete svoju výstavu v Japonsku za úspech?
Myslím si, že áno. Japonsko bolo pre mňa vzácnou cestou, lebo ich kultúra bola iná ako u nás. Okrem toho, že som tam vytvorila sochu pre trvalú zbierku sa mi podarilo v dalších rokoch zúčastniť sa niekoľkých výstav v rôznych japonských galériách.

A čo Amerika?
Vtedy sme už mali v Amerike určité zázemie. Amerika bola fantastická v tom, že sa stala naším druhým domovom. Je to tvrdá krajina, ale naozaj platí, že je to krajina nekonečných možností. V tom čase sa to všetko už rozbehlo a môj život sa začal deliť na dve pasáže - polovicu času som trávila producenstvom v spolupráci s mojím bratom, tú druhú polovicu mojou vlastnou tvorbou. Stále som robila to, čo ma bavilo.

Ktorá z týchto polôh vám sedela viac? Predsa len, sú to dve úplne rozdielne oblasti.
Je to asi zvláštne, ale obidve mi sedeli rovnako. Každá mi dávala niečo iné. Moja vlastná tvorba bola o vnútornom intuitívnom zahlbení sa do seba. Filmová práca bola presným opakom.

Čo bol vtedy váš cieľ?
To je dobrá otázka (úsmev). Rozvíjať vlastnú tvorbu.

Mali ste vtedy nejakú vysnívanú galériu, kam ste sa chceli dostať?
Bolo to American Craft Museum. V súčasnosti je to už Museum of Arts and Design, a to bol môj sen - vystavovať svoju tvorbu práve na tomto mieste. V tomto múzeu sa mi podarilo vystavovať moju textilnú tvorbu až po desiatich rokoch v spolupráci s jedným americkým architektom, ktorý hľadal k svojej architektúre textilné objekty ako doplnok.
Na vernisáži tejto výstavy som mala ako vždy na sebe svoj najnovší šperk, ktorý si vsimol David Mc Fadden, Curator in Chief tohoto múzea.
Zahrnul ho do kolekcie na dalšiu výstavu "Beaded Universe“ (Korálkový vesmír), ktorá mapovala históriu šperku od obdobia 2000 rokov pred Kristom až po súčasnosť. Bolo tam zastúpených aj 14 súčasných umelcov a ja som bola jednou z nich. Bol to obrovský úspech, šok a prelom, nakoľko dovtedy mi ani nenapadlo vystavovať svoje šperky, vždy som ich robila iba pre seba. Súčasťou tejto výstavy bol aj slovenský svadobný čepiec z Čičmian. Bol to pre mňa vtedy silný moment.

Vraj sa vaše šperky objavili aj v Hollywoode.
Zrejme narážate na Roberta Benigniho, ktorý v roku 1998 získal Oscara za film Život je krásny. Pre jeho manželku Nicolettu Braschi som vyrobila kovový šál s hematitovými kamienkami a pre Roberta Benigniho kovovú kravatu.

To sme však ešte preskočili jeden veľký úspech vášho brata, s ktorým ste aj vy mali čosi do činenia - klip pre, dnes už neexistujúcu, kultovú skupinu Dead Can Dance.
Pre klip "The Carnival is over“ od "Dead Can Dance“ som robila filmovú producentku aj kostýmy. Tento klip napokon vyhral niekoľko ocenení, medzi nimi aj Zlatého Orla, brat za najlepší klip a režiséra, ja za kostýmy a produkciu. Po cenu sme šli do Washington D.C., čo bola pre nás po rokoch istá satisfakcia, keď sme si spomenuli, koľko rokov sme práve v tomto meste strávili na lešení. Vtedy sme už s bratom robili pre veľké firmy ako Warner Brothers Records či Polygram Records. Po tomto období sa brat oženil, presťahoval sa do Los Angeles, a ja som sa sústredila čiste na svoju vlastnú tvorbu v New Yorku.

Prečo tu teraz teda ste?
Bolo veľmi podstatné, že som spoznala inú zem, inú kultúru , New York, kde je mozaika ľudí z celého sveta. V New Yorku som sa veľakrát prichytila, ako snívam, že sedím v bratislavskom ateliéri, kde predtým tvorila moja mama aj stará mama. Postupne sa to zintenzívňovalo. Uvedomila som si, že v dnešnej dobe už môžem tvoriť kdekoľvek, kde práve som, a ďalej pôsobiť na medzinárodnej scéne.
Byť vonku je síce zaujímavé., ale každý človek má niekde v sebe zakódovanú svoju rodnú zem.Tu som stretla i svojho manžela.
V súčasnosti sa venujete súčasne soche, textilným objektom i šperku...
Inšpiruje ma prechádzať z jedného média do druhého, použť princípy zo sochy v šperku a naopak. Myslím, že ináč by neboli vznikli moje kryštálové objekty.

Máte niečo naplánované do najbližšej budúcnosti, alebo to opäť necháte iba voľne plynúť?
Nechám to voľne plynúť. "Prečo nie?“ (úsmev)

Môj svet:

 VEC: Riečne i tahitské perly, rada s nimi pracujem hlavne v šperkoch.

 ŠPORT: Nordic walking, odkedy mi mažel daroval tieto paličky v Tatrách.

NÁPOJ: Nedám dopustiť na kapučíno.