Svojho Kolju (Andreja Chalimona) naposledy videl, keď mal Andrej desať rokov. Veľmi sa však neporozprávali, lebo chlapec už zabudol po česky. Jan Svěrák si však doteraz pamätá, kedy má jeho strojca Oscara narodeniny.
Prečo ste malého hrdinu Kolju vyberali v Moskve?
Kastingy sme najskôr robili v Prahe a prišlo veľmi veľa chlapcov, no ukázalo sa, že je málo tých, ktorý hovoria po rusky. Napríklad chlapec, ktorého som sa opýtal: „Ty govoriš po rusky?“ odpovedal: „Da“. A ja mu na to: „Ty nie si Rus, však?“ a jeho odpoveď znela: „Net.“ Nakoniec z neho vyliezlo, že s mamou sa začali učiť ruštinu deň predtým. Z tých pár chlapcov, čo boli ozajstní Rusi, sa nedalo vybrať. Bolo ich len 23.
Koľko chlapcov ste nakoniec museli vidieť, kým sa našiel Andrej?
Asi tisíc. To sme už boli v Moskve, no žiadneho Kolju sme ešte nenašli. Blížilo sa natáčanie a tiež prázdniny v škôlkach. Vtedy náš producent oslovil agentúru ruského režiséra Nikitu Michalkova, s ktorou spolupracoval, a tí nám pomohli. V každej škôlke si pýtali najneposlušnejšieho chlapca a s tým „grázlikom“ natočili rozhovor.
Grázlika?
To bol predpoklad osobnosti, ktorá takto chce na seba upozorniť. Medzi nimi bol roztomilý chlapec s čiernym zubom. Tak sme sa na neho išli pozrieť.
Čím vás presvedčil?
Hľadali sme empatickú tvár. Nesmel to byť krásavec, ale musel mať v sebe niečo, vďaka čomu by sa do neho dalo vcítiť. Musel byť bránou k divákovým emóciám. Z hereckého hľadiska musel vedieť zahrať smutného. Vo filme je Kolja v cudzom prostredí, opustený, bez mamičky a je smutný. Zahrať to muselo byť pre päťročné dieťa nesmierne ťažké.
Ako ste dosiahli, aby tak prirodzene hral?
Chceli sme, aby si zobral telefón a akože volal babičke, ktorá je ďaleko a jemu je za ňou smutno. V tvári musel mať ten výraz. Andrej to na chvíľu dokázal. Tak sme si povedali, že keď to dokázal na tu chvíľu, určite prídeme na spôsob, ako to pri natáčaní zopakovať.
Ako ste riešili to, že nevedel po česky?
Oslovil som ruského režiséra Nikolu Hejka žijúceho v Česku. On pripravoval Andreja na každú scénu, aby celý štáb na neho nemusel čakať.
Takže šlo všetko hladko?
Naopak. Prvých štrnásť dní to vyzeralo na tragédiu. Malý vôbec nehral a keď sa zapla kamera, jednoducho do nej sústredene pozeral. Bol to ,prúser‘. Museli sme prerobiť plán nakrúcania. Točili sme zatiaľ nenáročné scény, kde Kolja len chodil v diaľke a vôbec sa nemusel prejavovať. Hlavne, aby nebol blízko kamery. Postupne ho Nikola „vycvičil“.
To mi vysvetlite.
Hrali sa hru. Nikola robil kameru a Andrej sa mohol pozerať kamkoľvek, len nie na Nikolu – kameru. Ak to urobil, prehral. Zabralo to a deň čo deň to bolo lepšie. K nenáročným scénam pribudli viac akčné, lebo sme vedeli, že Andrej to zvládne.
Vyskytli sa aj nejaké iné problémy?
Andrejovi veľmi chutilo naše jedlo. Vždy, keď bol pri natáčaní nervózny, išiel sa niečím napchať. Po mesiaci pribral asi štyri kilogramy a už sa nezmestil do kostýmov. Kostymérky museli prešívať jeho nohavice a nasadili sme mu diétu.
Vraj ste sa báli aj toho, že mu vypadne zub...
Bolo to roztomilé, lebo to bol jeho prvý čierny zúbok, ktorý by mal vypadnúť, lenže sa to nesmelo stať počas nakrúcania. Pretože v jednej scéne by ho mal a v druhej odrazu nie?! Išli sme teda k zubárovi, ktorý mu urobil plombičku, aby ten zúbok nejako držal. Po natáčaní sa tá plombička musela zbrúsiť.
V ktorých scénach exceloval?
Jednoznačne v scéne, keď telefonuje babičke vo vani s tou sprchovou hlavicou. Keď chytí otca za ucho pri obúvaní a prezerá si obrovské ucho dospelého chlapa... Alebo keď idú v nemocnici po chodbe a Kolja šľahne sebou o zem. Všetky tie maličkosti vymyslel Andrej sám.
Aký vlastne bol päťročný Andrej?
Sladký a roztomilý. V tom čase mal aj môj syn päť rokov, takže na deti som bol naladený. Rovnako ako môj otec, keďže môj syn je jeho vnuk. Bol stopercentný dedo. Andrej mu ustavične sedel na kolenách a hovoril mu deduška Ždeněk. Mám taký pocit, že to celé bral ako skutočnosť, že je na návšteve u starkého v Česku.
Potom sa musel vrátiť do Moskvy. Aké bolo lúčenie?
Na letisku spolu šantili a otec si ho posadil na ramená. Andrej sa odrazu opýtal: „Naozaj odchádzam, alebo to nakrúcame?“ (smiech). To bolo veľmi dojemné.
Páčilo sa mu udeľovanie Oscarov?
Veľmi. Cestovať takú diaľku, bývať v hoteli, kúpať sa v bazéne, zmrzlinové poháre... On si to užíval a bol skvelý. Prípravy na samotný ceremoniál sú veľmi zdĺhavé a Andrej sa nedočkavo vypytoval, kedy sa to už konečne začne. Vysvetľovali sme mu, že je nás päť nominovaných, a on na to: „Prečo sme teda tu, keď je to nepotvrdené?“ (smiech). Keď Kolja dostal Oscara, Andrej povedal: „Veď som hovoril, že by nás sem nepozvali, keby to nebolo jasné.“
StoryEditor