Do Španielska sa odsťahoval za láskou, hoci prácu v brandži nemal. Postupne sa presadil aj na španielskej divadelnej a filmovej scéne, no teraz predáva čistiarne odpadových vôd. Okrem rodiny je jeho láskou film, a to nie hocijaký. Už druhýkrát ho môžeme vidieť v najnovšej snímke českého režiséra Jana Hřebejka.
Roman Luknár chytí mikrofón a hovorí: "Raz dva, raz dva, raz dva."
Takto začínal rozhovor aj náš viacnásobný slávik Kuly z Desmodu...
Kto je to Kuly, čo je to Desmod? Slávikom nie je Karel Gott?
Na Slovensku nie. Vôbec nesledujete, čo sa u nás deje?
Ani veľmi nie. Keď si s kamarátmi telefonujeme, vždy sú to skôr "pikošky" zo života.
V Španielsku vstávate okolo poludnia. Ako ste sa prinútili vstať na tento raňajší rozhovor?
Musím. A v podstate sa tu človek hneď preorientuje, pretože je tu svetelný posun. Vy tu máte už tmu a my tam už máme svetlo. V tom istom časovom rozmedzí, ale v dvoch extrémoch.
Na Slovensko ste tento týždeň prišli kvôli premiére českého filmu Medvídek, v ktorom ste si zahrali prelietavého gynekológa. Aký pocit máte z filmu?
Veľmi dobrý. Aj keď film vyzerá zo začiatku ako komédia, postupne naberá na dramatickosti a zvážnie. A s režisérom Hřebejkom sa veľmi príjemne spolupracuje.
Po Krásce v nesnázích je Medvídek už druhým filmom, do ktorého vás Hřebejk obsadil. Čím ste si ho získali?
Pre ton prvý ma Honzo oslovil takým zvláštnym spôsobom. Ja som ho ani nepoznal, ani jeho filmy Pelíšky ani Pupendo. Poslal mi ich na DVD a vznikla z toho príjemná spolupráca. Získal si ma svojím humorom, pretože u neho nikdy neviete, čím opäť prekvapí. Vážim si na ňom aj to, že stále používa ten istý tím ľudí, v ktorom je permanentná zábava. Nie je to typ nejakého autoritatívneho režiséra, počas nakrúcanie každý hovorí svoje nápady, čo nás všetkých posúva ďalej. Preňho je atmosféra dôležitá, preto sa na pľaci stretávame stále tí istí.
Film Medvídek je akousi reakciou na vyše 50-percentnú rozvodovosť v Česku. Pocítili ste tento fenomén aj vo svojom okolí?
Moji kamaráti okolo mňa majú väčšinou usporiadané vzťahy, ale je pravda, že keď scenárista Petr Jarchovský s Honzom písali námet a scenár, postavy mali reálny pôvod. Sú to ich kamaráti, s ktorými veľa prežili. Ja si však myslím, že príčiny vysokej rozvodovosti sú jedine v nekomunikácii. Keď sa človek zamiluje, druhého si idealizuje. Robíme sa pred opačným pohlavím lepšími, ako sme a vôbec nám neprekáža, že prejdú dva mesiace a tí dvaja si povedia: Čo to robíš? A už je to zrazu iné. Ľudia sa po čase menia, už sa nerobia iba dobrými, prestanú sa rozprávať, a to je podľa mňa problém všetkých dvojíc, ktoré sa rozchádzajú.
Vo filmoch hráte väčšinou mužov počas krízy stredného veku. Sú vám takéto typy postáv bližšie?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Vždy som sa snažil s postavou vyhrať natoľko, nakoľko sa to dalo. Snažím sa, aby postavy, ktoré stvárnim, mali aj širšiu dimenziu. Neviem, či sú tie postavy rozpoltené, ale vo všeobecnosti mám radšej gaunerov. Postavy, ktoré nesú výpoveď, aj keď sú nesympatické. V tom lotrovi vždy môžete nájsť niečo, prečo je taký, aký je. Každý nemá v sebe zlo od malička. Niekedy sa k nemu dopracoval. A to je proces, ktorý ma zaujíma pri záporných postavách. Človek sa musel pre niečo uzavrieť.
Momentálne ste už takmer tri mesiace doma v Španielsku. Pracujete na niečom?
Nejaké filmy sa opäť črtajú aj v Španielsku, ale nechcem to zakríknuť. Pre mňa je však momentálne dôležité, že sa môžem venovať rodine. Dlho som ju zanedbával, boli časy, keď som počas turné prišiel domov iba v jeden deň v mesiaci, a to som si stihol akurát vyprať si veci. Vtedy som nechápal, prečo sa ma moji doma stále vypytujú, kam idem a prečo tam idem. Herectvo bolo pre mňa najdôležitejšie, myslel som iba na seba. Teraz konečne nastal čas, aby som rodine vynahradil tie roky a som rád, že mi dali druhú šancu.
Robí vám rodina momentálne najväčšiu radosť?
Určite áno. Starám sa iba o nich, a preto sa cítim fantasticky.
Máte dvoch synov, ktorí prichádzajú do obdobia puberty. Majú to ako poloviční Slováci v Španielsku ťažšie?
Ani by som nepovedal. Stále niečo vymýšľajú, prichádzajú síce do veku, keď s nimi lomcujú hormóny, ale tým si musí prejsť každý. Deti, ktoré vyrastajú v Španielsku, majú oproti slovenským výhodu: že sa o ne mamičky až tak úzkostlivo nestarajú ako tie naše. Na Slovensku ženám z detí úplne šibe. Všetky ostávajú s nimi doma do troch rokov, keď idú na detské ihrisko, polovicu z času, keď by sa mohli hrať, im dávajú jabĺčko a čajíček. V Španielsku také niečo neexistuje. Po dvoch mesiacoch po pôrode idú mamičky do práce.
Ste zástancom nezávislosti dieťaťa od dvoch mesiacov?
Samozrejme, že počas výchovy treba dieťa usmerňovať, nenechať ho, aby búchalo ľudí kvetináčmi po hlave, ale dať mu aj priestor na sebarealizáciu. Stále iba nekritizovať, nekričať, ale aj za malý dobrý skutok pochváliť. Aby sa nestalo to, čo sa stáva Slovákom, keď idú do zahraničia -- často sú stratení. Príde Španiel, nevie ani polovicu z toho, čo Slovák, a je úspešnejší, pretože sa vie presadiť, je suverénnejší.
Zarábate si vytváraním detských parkov či predávaním čistiarní odpadových vôd. Na herca dosť nezvyčajné povolania.
Necítim sa v prvom rade hercom, ale otcom mojej rodiny. Žijem v inom prostredí, ako je to slovenské, kde sú herci zamestnaní. V Španielsku nikto nie je zamestnaný v divadle, pretože tam "kamenné divadlá" ako také neexistujú. Hercov angažujú na jednotlivé tituly, resp. môže získať úlohu v v seriáli alebo vo filme. To je práca na trištvrte roka a potom čo?
Musím sa postarať aj o rodinu. V Španielsku mladí herci často pracujú večer ako čašníci, nalievajú poháre a podobne.
Slovenské možnosti sú v tomto smere asi výhodnejšie?
Pre mňa je výhodnejší tento spôsob života, pretože sa cítim živý a slobodný. Nie som zviazaný inštitúciou, ktorá hovorí, čo musím robiť. Rešpektujem veci, ktoré podpíšem s producentom filmu, správam sa, ako sa treba správať, ale nemusím chodiť niekam každé ráno na desiatu. To by som si nevedel predstaviť. Takto žijem už sedemnásty rok, odkedy som zo Slovenska odišiel.
Je obchod s čistiarňami dobrý biznis?
Konečne sa začínajú prvé objednávky. V tomto odbore je to tak, že keď sa zasadí prvá čistiareň, ktorá pracuje pre jednu bytovú jednotku alebo hotelík, trvá približne rok až dva, kým uvidíte skutočné výsledky. Ak sú ľudia spokojní, informácia sa šíri ďalej, ostatní sa začnú vypytovať. Teraz odchádza kamión s desiatimi čistiarňami a začína sa to rozbiehať. To sú prvé výsledky po dvoch rokoch.
Necítite sa s toľkými zárobkovými činnosťami rozpoltený?
Zvyčajne to šokuje ľudí najmä vo filmovej brandži. Keď ma snímajú detailne, zrazu mi zvoní telefón a začnem rozprávať: "Ale nie, tam ide tá druhá čistiareň. Veď som ti povedal, koľko ľudí sa tam bude vyprázdňovať denne." Potom sa ma začnú vypytovať. Ale zvládam to s humorom. Sledujem ľudí okolo, ktorých to znervózni, ale ja z toho nervózny nie som. Drží ma pri živote to, že každý deň nie je rovnaký. Každý deň sa rozprávam o niečom inom.
Do Španielska ste odchádzali pred sedemnástimi rokmi. Bolo to iba kvôli láske?
Odmalička som zamilovaný do Španielska. Keď som prvýkrát čítal Hemingwayovu Fiestu, ani som nevyšiel z postele. Išiel som si kúpiť španielske víno, pil ho a zároveň čítal. Potom, keď som spoznal Lolu, bláznivo som sa do nej zaľúbil a povedal si, prečo nemôžem byť radšej s ňou, ako sa ponevierať na Slovensku. Išiel som za ňou, ale nie preto, že by som chcel byť v Španielsku hercom. Bolo mi jedno, čo budem robiť. Zo začiatku som sa živil všeličím. Umýval som autá, škrabal zemiaky...
Postupne ste sa etablovali aj na španielskej divadelnej a filmovej scéne. V roku 2004 ste však so španielskym divadelným herectvom definitívne skončili. Bolo to iba pre chvíľkové oslepnutie jedného oka?
V herectve sú oči dôležité. Je nanič, keď nemáte periférne videnie alebo nabúrate do kamery. Moje oslepnutie však mala na svedomí atmosféra počas posledného predstavenia, ktoré som v Španielsku robil. Celé to bolo iba o vnútornom pocite a tom, že ma v španielskych divadlách prestalo hranie baviť. Niečo sa vo mne zlomilo.
Na Slovensku majú herci výhodu v tom, že hrajú každý večer inú vec. V Španielsku som hral každý večer to isté. Po dvoch týždňoch takéhoto kolotoča toho máte už plné zuby, nehovoriac o ročnom turné po krajine. Každý večer to isté, bývate po hoteloch s ľuďmi, s ktorými si nerozumiete. Nemáte si s nimi čo povedať, ani na javisku, pretože oni hrajú úplne inak.
Človek by povedal, že európske herectvo má spoločné črty...
V niečom možno áno, ale v inom to majú pomýlené, keďže v Španielsku nebola žiadna herecká tradícia. Mali tam iba skupinky akýchsi kočovných divadiel, žiadna inštitúcia, v ktorej by starší odovzdávali skúsenosti mladým hercom. Až potom, v šesťdesiatych rokoch, prebrali módu z newyorského Actor studia a metódy Stanislavského. Odvtedy všetci začali čítať Stanislavského. Keď idú hrať Othella, natrú sa načierno, pretože Stanislavskij to tak napísal.
Mali ste však možnosť zahrať si aj v politickom divadle. Rovnako to za veľa nestálo?
Ale naopak, to bolo fajn, pretože tam sa hralo politické divadlo už v čase, keď sme boli u nás iba po revolúcii. Politické divadlo ma lákalo, bola to dramatická scéna, ktorá mi vyhovuje. Hral som napríklad v diele Tonyho Kuschnera ľavicového Žida, ktorý vŕta do Busha a získal za svoju tvorbu veľa cien. Len viete, Španieli princípy Stanislavského uplatňujú všade. Oni sa dve hodiny pred predstavením stretnú a spoločne plačú. Takýmto spôsobom sa dostávajú do deja, lebo Stanislavskij tvrdil, že herec svoju postavu musí prežiť. Ibaže keď pred predstavením dve a pol hodiny plačete a potom vyjdete na javisko, nepočuť vás ani do prvého radu. Z tohto vznikla moja averzia voči divadlu, ktorá však nemá so Slovenskom nič spoločné.
Nechýbajú vám preto slovenské divadelné dosky?
Chvíle, ktoré sme s Adym prežili po vysokej škole v divadle Ludus, boli síce krásne, boli to moje najkrajšie divadelné časy, ale nevrátite ich späť. Každý sme už niekde inde, máme svoje rodiny. Aj keď mám momentálne veľa ponúk zo Slovenska, už ich nechcem riešiť. Nebudem predsa lietať každý večer na predstavenie do Bratislavy, alebo trikrát do mesiaca. Nemá mi to kto zaplatiť. To by som už rodine nemohol spraviť, robil som to doteraz. Už musím byť zodpovednejší. A to, že robím jeden film do roka, mi stačí.
Linda Nagyová