Niekoľko dní vytrvalo striehla na posede. Sledovala ho niekoľko hodín ďalekohľadom pripevneným na guľovnici. Poznala každý jeho pohyb, vedela presne, kedy prichádza a odchádza. Na štvrtý deň nadobudla dojem, že si podľa jeho príchodov a odchodov môže nadstaviť presný čas. Na piaty deň si povedala: Je môj. A stlačila spúšť...
Poľovníčka Mária Ďurčovská z Nezbudskej Lúčky pri Žiline strieľa výborne a jej guľovnica, ktorú láskyplne nazýva pavlínka, je spoľahlivá. Srnca skolila na prvý pokus. "Keď máte na muške svoju prvú trofej a vo vrecku povolenku na odstrel, nemyslíte na nič," hovorí. " Iba na to, že ste si ho zaslúžili, a vôbec nezáleží na tom, či ste žena alebo muž."
Večer pripravili kolegovia poľovníci pre Máriu srnčiu pečienku. Podľa starej poľovníckej tradície lovcovi sa nepatrí pripravovať z úlovku jedlo. Aj v takom prípade, keď je lovec žena.
Mária Ďurčová je jediná poľovníčka široko-ďaleko a jej sedem kolegov je na ňu hrdých. A rozmaznávajú si ju. Nemusí napríklad motorovou pílou čistiť horské chodníčky od popadaných stromov, ale ľahšie práce v horách zvláda. Prehodí si jedno plece svoju pavlínku, cez druhé vrece so senom alebo inom poživňou pre divé zvieratá, a strminou kráča do vrchov. Zima je vo vrchoch tuhá a niekedy trvá aj 8 mesiacov v roku, zvieratá by bez ľudskej pomoci zahynuli. Mária najradšej chodí sama. Nebojí sa vraj ani medveďov, ktorých je v horách pri Nezbudskej Lúčke dosť. "Poradila by som si aj s medveďom," chlapí sa.
Mária tvrdí, že sa narodila s láskou k prírode. Nasávala ju odmalička, od svojho otca. Aj jej syn je poľovník, na vstup do združenia si však musí počkať. Predpisy hovoria, že v spolku, ktorý obhospodaruje asi 800-hektárový revír, môže byť len osem poľovníkov.
Mária je nielen poľovníčka, ale aj starostka v malej horskej vieske. Šéfuje dokonca aj miestnym futbalistom. Hora ju však neustále dobíja, tak o prísun energie nemá núdzu a stále sa usmieva.
"Vždy mám krásny pocit, keď sa túlam v hore," zdôveruje sa žienka s puškou na pleci.
Aj keď poľovnícke združenie v Nezbudskej Lúčke nemá dostatok peňazí, pánskych lovcov tu v láske príliš nemajú. Tu stále platí, že tunajší poľovník najmä chráni a prikrmuje zver. Iba vo vedľajšom chotári istá pani, ktorá zdedila po svojich predkoch horu s lovným revírom, chodia si zlepšovať sebavedomie papaláši. Prídu, zaplatia si niekoľko tisíc korún za zviera, zabijú ho a odídu. "Sú aj takí. K nám, našťastie, papaláši s puškami ešte cestičku nenašli," teší sa poľovníčka.