Lenin, Marx a... Mazda. "Svätá" trojica komunistu

V každom haburskom dome žil ešte donedávna aspoň jeden komunista. V niektorom aj dvaja. Boli hrdí na svoju revolučnú minulosť. V ich žilách dodnes koluje krv vzbúrencov z čertižiansko-haburskej vzbury v roku 1935 proti exekútorom. V komunistickom skanzene v rusínskej vieske Habura dnes žije už len 17 komunistov.

Pohraničnú viesku pri Medzilaborcoch s päťsto dušami stráži ošarpaný pomník s vyblednutou červenou hviezdou. Je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania, partizánskemu veliteľovi Ľudovítovi Kukorellimu. Udatný veliteľ tu zahynul aj so svojimi 375 vojakmi, keď sa uprostred hôr ocitol v obruči dvoch útočiacich armád. Vedľa pomníka ešte stojí tabuľa, ktorá informuje prišelca o tragickom nočnom pochode partizánskej brigády Čapajev...
Traja z piatich
"Vitajte v stratenom raji,“ hovorí starosta Habury Mikuláš Juščík. Prvý muž Habury je komunista dušou aj telom. Je zároveň predstaviteľom jedinej strany, ktorá v Habure pôsobí dodnes v zmysle stanov Komunistickej strany Slovenska a snaží sa presadzovať komunistické a marxisticko-leninské myšlienky. Iné strany dlhodobo v obci prakticky ani neexistujú. "Vznikajú tesne pred voľbami, po voľbách, keď prehrajú, sa utiahnu do úzadia,“ vysvetľuje Juščík. Voľby v Habure vyhrávajú už tradične komunisti. V obecnom zastupiteľstve sú z piatich poslancov traja komunisti, jeden zo Smeru a jeden z koalície SNS a ĽS-HZDS.
"Aj u nás však zúri kapitalizmus, socializmus je už za nami,“ ľutuje Juščík vzápätí.
Tento bývalý poslanec Slovenskej národnej rady za KSS a šéf vtedajšieho parlamentného výboru pre životné prostredie sa priviezol na obecný úrad na svojej zánovnej Mazde. Úrad je typicky socialisticky megalomanský. Nachádza sa v ňom dokonca aj veľká divadelná sála, v ktorej občas vystupujú miestni folkloristi a divadelníci. Skutočné prekvapenie však čaká až vo veľkej pracovni komunistického starostu.
Čakanie na vzkriesenie
Na poličkách sú poukladané busty komunistických mysliteľov Karola Marxa, Josifa Stalina, Klementa Gottwalda... Všetkým dominuje bronzová socha Vladimíra Iľjiča Lenina. Vítajú každého návštevníka a mlčky čakajú na historické zhodnotenie svojho životného diela. Starosta verí, že raz ten čas nastane.
"Odpísali sme sa sami, pretože sme ich nevedeli obhájiť,“ hovorí. Starostovi to vyčítal istý nemecký profesor, ktorý mal vraj veľmi ďaleko ku komunistickej ideológii. "Keby toto urobili kresťania so svojimi pápežmi, ktorí tiež narobili veľa škody, kresťania by tu už neexistovali,“ dodáva. "Veď uvážte sám, Stalin prevzal Rusko s dreveným pluhom a odovzdal ho s atómovou bombou,“ argumentuje starosta Juščík.
Bývalý kádrovák a predseda celozávodného výboru strany v Okresnom priemyselnom podniku v Humennom neverí, že Stalin zavraždil 20 miliónov svojich ľudí. "Ak by to bola pravda, Sovietsky zväz by nikdy nezaznamenal taký prudký demografický nárast.“
Juščík je hrdý na svoje idoly a starostlivo ich opatruje desiatky rokov. Priniesol si ich zo svojho bývalého pôsobiska a nedá na ne dopustiť.
Jeho otec bol jeden z prvých komunistov v Habure. Za aktívnu účasť v vzbure proti exekútorom šesť mesiacov sedel v košickej base. Dvadsať rokov po čertižiansko-haburskej vzbure, keď vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru KSČ Antonín Novotný prišiel vyznamenať účastníkov sedliackej rebélie, Juščík starší mu hodil stranícku legitimáciu k nohám. Haburský komunista sa vzbúril vo svojom živote druhý raz. Komunisti mu totiž predtým vymerali tvrdý kontingent a keďže zo skromného gazdovstva nevládal plniť predpísané dodávky, vzali mu kravu - živiteľku. Bolo to v čase, keď sa aj na Slovensku začali tvrdé politické procesy s odporcami komunistického režimu. Keď vstúpil do strany jeho syn, povedal mu len. "Ty vieš, čo robíš.“
Leninské subotniky
V nedeľu popoludní kráčam po vieske v sprievode starého komunistu Michala Semanca. Je kurátor. Keď sa pýtam, čo znamená kurátor, skromne hovorí: "Cirkevný funkcionár.“ Haburskí komunisti úspešne spolupracujú s gréckokatolíckym kňazom Jozefom Havrilkom už dva roky.
"Tam dumám, že je to náš človek,“ hovorí Semanco. "Spravodlivý, nepchá si cirkevné peniaze do kešene ako jeho predchodcovia.“
Habura je vyľudnená, len občas stretneme staršieho dedinčana, kývne hlavou alebo rukou na pozdrav a kráča svojou cestou ďalej. Keď míňame čakáreň pre cestujúcich, Semanco pyšne povie: "Tú postavil náš komunistický starosta.“ Keď míňame dom smútku, Semanco upozorní, že aj ten postavil starosta. Aj obedy kázal variť pre starých obyvateľov. Aj dom seniorov postaví. Aj vodu do každého domu zaviedol. "Všetko sme vybudovali my, komunisti,“ pochváli sa. "Len škoda, že pominuli leninské sobotniky. Vybudovali by sme ešte viac.“
Pri gréckokatolíckej cerkvi sprisahanecky žmurkne.
"Pán farár je tiež náš, je vnuk bývalého predsedu Okresného výboru Komunistickej strany v Humennom.“
Naveky komunista
Pavel Beňko je "svobodovec“ a komunista. Za svojho veliteľa, generála Ludvíka Svobodu, by vďačne obetoval život. Vo vitrínke má desiatky vyznamenaní, medzi nimi aj vojnové kríže za hrdinstvo. Bojoval totiž na Dukle.
"Bol som komunista, som komunista a zostanem komunistom,“ tvrdí. Beňkovi však už ubúdajú sily. Slabšie vidí a nohy už neposlúchajú ako predtým. Aj do cerkvi chodí len občas a musí sa podopierať dvoma barličkami. Podľa neho sa komunisti v dedinke držia, aj keď mnohí pred rokmi zdupkali.
"Keď som bol predsedom emenvé, odišlo 20 komunistických rodín do Sovietskeho zväzu,“ spomína. "Mysleli si, že tam bude lepšie.“ Mnohí sa neskoršie vrátili domov. V kolíske komunizmu sa nedalo žiť.
O niekoľko domov ďalej učiteľ Alexander Murín sedí po nedeľňajšom obede v kresle a s úsmevom hovorí, že keď má človek istotu, ľahšie sa mu žije. "A prečo sa mu ľahšie žije?“ pýta sa a hneď si odpovedá. "Lebo má istotou.“ Murín je jeden z najmladších komunistov v dedine a učí na strednej škole. Jeho otec bol komunista, podobne ako aj dedo. Pred revolúciou študoval v Leningrade, keď sa vrátil domov, začal študovať na večernej univerzite marxizmus a leninizmu. Tvrdí, že nemá problémy o komunizme hovoriť ani doma, ani v krčme.
Červený demokrat
Jeho manželka a dcéra vysokoškoláčka študujúca ekonómiu stoja medzi dverami a mlčia. Keď chcem domáceho pána fotografovať, zasiahne manželka. "Nie, žiadne fotografovanie,“ hovorí veliteľským tónom. Komunista zmätené žmurká. Dcéra vysokoškoláčka odmieta na komunistickú tému akúkoľvek diskusiu. Do aleluja opakuje odpoveď, ktorú si na tento účel asi nacvičila dopredu. "Prepáčte, nebudem nič hovoriť.“
Domáci pán sa rozpačito usmieva. Napokon sa vynájde a povie: "Nepresviedčame o svojej pravde ani vlastné deti, sme demokrati.“
Uprostred dediny stojí jedna z troch miestnych krčiem. Popoludní v nej chlapi pri pive rozoberajú maďarsko-slovenské vzťahy. Sedím s majiteľom v "revolučnom“ salóniku. Na stenách visia komunistické ikony - Husák, Gottwald, Stalin, Lenin, armádny generál Ludvík Svoboda... Majiteľ našiel obrazy kdesi na povale, zavesil si ich na stenu, aby prilákal hostí. Keď príde niekto do dediny, rád sa pokochá, posedí si pod obrazmi bývalých mocných, vypije pivko, podiškuruje... Pýtam sa, či chodia aj miestni komunisti. "Chodia,“ odpovedá.
Do revolučného salónika nazrel aj Alexander Murín. Keď ma uvidel, obrátil sa medzi dverami. Podľa neho totiž politika do krčmy nepatrí...