28.02.2013, 00:00

Slovák, čo natáčal Depeche Mode. A svetové reklamy (video + foto)

Rozhovor s Ivanom Ábelom, ktorý sa z Malaciek dostal až k nakrúcaniu hudobných legiend v New Yorku.

Na začiatku februára vyšiel nový singel Depeche Mode Heaven. Vy ste k nemu natočili klip. Ako ste sa dostali do tímu jednej z najslávnejších kapiel súčasnosti?
Režisér Tim Saccenti, ktorý to video robil, ma oslovil na spoluprácu. Funguje to tak, že Depeche Mode si nájde režiséra, ktorý ich zaujme, a ten má zase svoj tím.

Natočili ste aj iné videá pre rovnako slávnych interpretov. Napríklad pre Bjork či Kanyeho Westa.
Áno, hudobné klipy natáčam už niekoľko rokov. 

Ale robiť na novom klipe Depeche Mode, to musela byť aj pre vás bomba.
Viete, najskôr som si to ani neuvedomil. Tim mi zavolal, či mám na ten termín voľno, že píše niečo pre Depeche Mode. Povedal som si: Depeche Mode? OK. Nebol som z toho nejako užasnutý. Kedysi, keď som ešte žil na Slovensku, som ich počúval a vlastne som ich vždy mal rád. Ale tak skutočne mi to došlo, až keď som prišiel do New Orleans a zoznámil som sa s Davom Gahanom (frontman skupiny, pozn. red.). Vtedy som si povedal: Wau, robím video s Depeche Mode (smiech).

http://www.youtube.com/embed/Fy7FzXLin7o

Vidieť v tom klipe aj váš rukopis? Podarilo sa vám doň dostať niečo „ábelovské“?
Ja sa snažím, aby každá vec, ktorú robím, bola trošku iná. Možno keby ste si premietli všetky veci, ktoré som robil, niečo spoločné by ste v nich našli. Vedome sa však snažím, aby každá moja vec bola originálna a mala svoju vlastnú ideu.

Akú vašu ideu teda môžeme vidieť v tom klipe?
S režisérom máme otvorenú spoluprácu, ja sa aktívne podieľam na tom, čo budeme točiť. Je to veľmi organický proces. Depeche Mode nám navyše nechali dosť voľné ruky. Keď sme na tom videu začínali pracovať, povedali sme si – skúsme ho urobiť také ako z 90. rokov. Relatívne jednoduché, s obrazmi, bez množstva techniky. Také trochu nostalgické. Nedá sa povedať, že by to bol len môj nápad. Vyplynulo to z nášho rozhovoru. Bola to teda moja idea? Ani sám neviem. Biela maska, ktorú vidíte na oltári za kapelou, bol môj nápad. Rovnako ako použiť ju aj na modelke. No nemyslím, že je to veľmi dôležité. Ako som povedal, je to najmä o spolupráci. A projekt je režisérov, ja len pomáham.

Depeche Mode sú známi tým, že na vizuálnu stránku ich projektov dohliada ich dvorný režisér Anton Corbijn. Nebáli ste sa, ako dopadne vaša premiéra bez neho?
Anton bol tiež v New Orleans, lebo po klipe k Heaven točili nejaké veci na projekcie pre ich koncerty. Takže ku koncu nášho natáčania prišiel k nám a zoznámili sme sa. To bolo veľmi fajn, porozprávať sa s ním. Nerozmýšľal som však o tom, že by som porovnával náš štýl s jeho. Sústredil som sa na to, aby ten výsledok bol čo najlepší. V podstate vždy, keď robíte niečo kreatívne, je tam riziko, že sa to nepodarí. To sa môže stať aj Spielbergovi. Ja robím v tejto oblasti relatívne dlho. A keď môj inštinkt hovorí, že niečo je dobré, tak mám sebavedomie na to, aby som to dotiahol, kam chcem. Urobili sme si to teda po svojom. A som s tým veľmi spokojný.


Ako sa dá dostať na pozíciu kameramana, ktorého oslovujú režiséri klipov svetových kapiel?
To je veľmi zložitý a dlhý proces, ktorý trvá roky. Záleží na šťastí, na tom, koľko človek vie, na tom, ako sa ľuďom s vami robí... Tých malých vecí je milión. Sám tomu úplne nerozumiem, aj keď to robím už dvadsať rokov a som relatívne úspešný. No stále nie som tam, kde by som chcel byť.

A kde by ste chceli byť?
Chcel by som točiť dobré filmy, na ktoré by som bol hrdý a ktoré by ovplyvnili ľudí.

Hollywoodske?
Aj, ale ten Hollywood je trochu problém. Ak, povedzme, urobia štyristo filmov ročne, tak z môjho pohľadu je dobrých asi desať.

To je však zatiaľ budúcnosť. Keď sa vrátime do minulosti, vy ste začínali ako animátor v Slovenskej televízii. Aká cesta odtiaľ vedie k Depeche Mode?
To je naozaj dlhý príbeh. Pôvodne som chcel študovať maľbu na VŠVU, no nezobrali ma tam. Kamarát, ktorý robil v animátorskom štúdiu na Kolibe, mi povedal, aby som sa tam zastavil a ukázal im moju prácu. V tom animátorskom štúdiu ma nakoniec naozaj zamestnali, mal som vtedy asi 21 rokov. Aj keď som nikdy predtým nerozmýšľal, že by som mohol robiť animované filmy. Bolo to len niekde v mojom podvedomí. Raz som totiž bol na bábkarskom festivale, kde premietali filmy Jana Švankmajera. Vtedy som zostal užasnutý, že také niečo sa dá robiť a utkvelo mi to v mysli. To animátorské štúdio bola vôbec prvá práca, keď som sa ráno zobudil a tešil som sa do roboty (smiech).

Koliba bola teda vašou vstupenkou do sveta animácie. Prečo ste onedlho odišli pracovať do Krakova?
Pretože to štúdio neskôr zatvorili a ja som zostal na voľnej nohe. Začal som intenzívne pracovať na animácii, no keďže to boli skoré 90., veľa sa v tejto oblasti nedialo. Vtedy som si povedal, že tu nemôžem ostať. Tak som sa v roku 1996 dostal do Krakova, kde som niekoľko mesiacov robil na kreslenom seriáli pre americkú detskú televíznu stanicu Cartoon Network. Zoznámil som sa tam s režisérom, Američanom poľského pôvodu Maciekom Albrechtom. Keď sa skončila tá produkcia, pozvali ma do New Yorku do animovaného štúdia, kde som ostal pár mesiacov na stáži.

Potom ste sa vrátili domov na Slovensko?
Áno, začal som pracovať cez internet a vytvoril som si určité portfólio.

O pár rokov ste sa však už do New Yorku presťahovali natrvalo. Išli ste tam na vlastnú päsť, alebo ste mali vopred dohodnutú nejakú prácu?
Vtedy som sa živil ešte ako animátor. Robil som na niekoľkých zákazkách pre HBO s režisérom Albrechtom, ktorý mi najviac pomohol začať tu v New Yorku. Prichýlil ma do svojho domu a pár mesiacov som tam pracoval na týchto projektoch.

Boli to známe projekty?
Nemyslím si, že boli nejaké superznáme, išlo hlavne o detské seriály. Mňa tá práca až tak veľmi nezaujala, spätne som si to nepozrel asi sedem, osem rokov. Potom sa mi však narodila dcéra, ktorá má teraz tri roky. Tak som jej to pustil a keď som sa na to s ňou pozrel s odstupom rokov, zistil som, že je to vlastne veľmi fajn (smiech).

S dcérou Maxine.

Kedy sa to teda zlomilo, že ste od animovania detských seriálov prešli ku kamere hudobných klipov?
Vždy som si fotil alebo kameroval len tak, sám pre seba. Keďže som bol ovplyvnený Švankmajerom, ovládal som v rámci animovania aj základy kamery a svietenia. Ešte na Slovensku som si kúpil bolex kameru a chodil som si osobne z Malaciek vyvolávať ten 16-milimetrový film do Slovenskej televízie. Vždy ma to ťahalo ku kamere. Zaujímavou náhodou sa stalo, že v New Yorku som si kúpil jeden magazín o kultúre. Ten magazín organizoval festival, kde púšťali aj veci Michela Gondryho (režíroval napríklad aj film Večný svit nepoškvrnenej mysle, pozn. red.). Na tom festivale som si uvedomil, že má geniálne veci. O dva týždne nato mi volal kamarát, že Gondry chce natočiť animované hudobné video. Povedal som mu, že aj keď je minimálna šanca dostať ma tam, nech to skúsi.

Podarilo sa?
Podarilo, asi o týždeň mi zavolali, aby som im prišiel pomôcť natočiť jednu scénu. Nakoniec som tam však chodil asi dva týždne a zoznámil som sa s Michelom Gondrym. Vznikol klip, ktorý však nemám v portfóliu, lebo oficiálne som ho netočil. Bolo to pre novozélandskú kapelu Steriogram a ten klip bol potom dokonca nominovaný na cenu MTV. Ten song sa volá Walkie Talkie Man a bol akoby celý uštrikovaný z vlny.

Nominácia na cenu MTV, to je celkom slušný odrazový mostík. Aj keď neoficiálny.
Áno, nadviazal som tam veľa dôležitých kontaktov a spoznal ľudí, s ktorými pracujem dodnes. Na základe tohto videa ma odporučili režisérke Adrii Petty, ktorá natáčala klip pre Reginu Spektor. Tak sa to začalo pomaly rozbiehať.

Preskočili ste však jednu dôležitú vec. V roku 2002 získal klip, na ktorom ste pracovali, prestížnu americkú cenu Emmy.
Emmy získal film, na ktorom som robil ako animátor s režisérom Albrechtom. Na tom filme som dosť veľa spravil, ale tá cena bola pre režiséra. Išlo práve o tú spoluprácu, keď ma vtedy prichýlil po mojom príchode do USA.

Takže pre vašu kariéru bolo významnejšie to natáčanie s Gondrym?
Určite, pretože tak, ako som bol predtým fascinovaný animáciou, potom mi zabralo roky sa jej zbaviť. Chcel som sa presadiť v natáčaní reálnych vecí a ľudí, nie animovaných.

 

 

Ukážky z videí, ktoré vytvoril Ivan Ábel.

Dnes sa však venujete okrem hudobných klipov do značnej miery aj natáčaniu reklám. Ktorá z tých dvoch aktivít u vás prevažuje?
Finančne, aby som zaplatil účty, sú reklamy podstatné, zabezpečujú peniaze. Klipy zase zabezpečujú viac slobody a experimentovania. Treťou kategóriou sú ešte filmy, to je taká moja srdcová záležitosť. Reklamy však nie sú to, čím by som sa chcel prezentovať.

Prečo? Reklamy ste tiež točili pre veľkých hráčov, napríklad IKEA, BMW či McDonalds...
Tie produkcie sú skutočne veľké a s mnohými z tých reklám som spokojný, to je pravda. Stoja ma väčšinou veľa energie a pracujem s relatívne veľkými tímami. No pri reklame je veľa politiky a často sa z celkom zaujímavého nápadu stane nudná vec, lebo do konečného výsledku hovorí priveľa ľudí.

V čom pre vás osobne je ten hlavný rozdiel medzi reklamou a klipmi?
V podstate obe predávajú vec, reklama produkt a video hudobnú skupinu. Reklama má rozpočet na drahšiu techniku a stroje, ku ktorým sa inak ťažko dostať. Video dáva limity, ktoré musí človek prekonať inak než rozpočtom. Obmedzenia sú niekedy fajn a učia vás vymyslieť si veci, pozerať na problém z iného uhla. Pri oboch človek musí robiť rýchle rozhodnutia a riadiť sa veľakrát intuíciou.

 

 


A čo peniaze? Líšia sa aj z tohto hľadiska?
Finančne je to dosť veľký rozdiel. Hudobné videá majú rozpočty, teda závisí to od toho, ako úspešná je skupina a aký má video koncept. Väčšinou ide o desaťtisíce dolárov, nie viac ako sto- až dvestotisíc. Tridsaťsekundová reklama sa začína pri sto tisícoch... A adekvátne k tomu je platený produkčný tím. Honorár za reklamu je priemerne tri- až štyrikrát vyšší.

Je niektorá z vašich reklám špeciálna? Taká, na ktorú ste zvlášť hrdý?
Celkom som hrdý na reklamu Human skateboard, ktorú sme robili s režisérom PESom. Je naozaj úspešná a bol to veľmi zaujímavý proces. Pre BMW USA som točil logá s americkými športovcami. Keď sme sledovali v lete televízne prenosy z londýnskej olympiády, každá BMW reklama mala posledných šesť sekúnd, ktoré som točil ja. Vidieť ich pri takej príležitosti bol príjemný pocit.

Povedali ste, že niektoré projekty aj odmietate. Mali ste nejakú ponuku, ktorú ste odmietli, a neskôr sa z toho vykľul zaujímavý projekt?
Ešte predtým, ako som prešiel od animácie ku kamere, pracoval som s režisérom, ktorý si hovorí PES. Stali sme sa dobrými priateľmi, on robí animované filmy doteraz. Ja som mu k mnohým projektom robil kameru. Jeho najnovší krátky film Fresh Guacamole je teraz dokonca nominovaný na Oscara. Volal ma na spoluprácu na tom filme, ale keďže PES žije v Los Angeles, nemohol som.



To vás teraz musí mrzieť.
Vôbec nie. Bola by to totiž ďalšia linka naspäť k animácii, s ktorou som už definitívne skončil. Teším sa hlavne kvôli nemu.

A čo slovenská filmová či hudobná scéna? Poznáte klipy a filmy, ktoré sa vyrábajú u nás?
Veľmi nie, pretože nemám ako. Toto je trošku nešťastná doba v tom, že všetko sa rieši cez YouTube, kde je kvalita videí mizerná. Ja chodím rád na premietanie na veľkých obrazovkách. Je škoda, že ľudia to sledujú len na počítačoch.

Povedali ste, že do animátorského štúdia na Kolibe ste sa vždy ráno tešili. Je to u vás aj po rokoch rovnaké? Keď sa ráno zobudíte, stále sa tešíte do práce?
Relatívne áno. Stále si ešte hovorím: Je perfektné, že niekto mi zaplatí za to, čo sám chcem robiť (smiech).

http://www.youtube.com/embed/MvaEmPQnbWk

 

Nové prečo nie?! nájdete dnes ako darček vložené v HN.