02.08.2015, 00:00

Krajina, v ktorej existujú schody do neba. A piercing je dôvod na urieknutie

Budete sa tlačiť v preplnených autobusoch a nájdete miesto, kam položil nohu Adam. Alebo Budha. Vyberte si a vitajte na Srí Lanke.

Sedím v trkajúcom polorozpadnutom plechovom Tata buse, ktorý by v živote nemohol jazdiť v Európe. Tlačím sa so stovkou ďalších ľudí už celé hodiny, pot mi steká po celom tele. Túžim po sprche. Vzduchom sa šíri rev ázijskej disko hudby. A potom sa objaví oceán plný drevených rybárskych lodiek a západ slnka, ktorý je gýčovejší ako pohľadnica, ktorú som posielala domov. Aj toto je Srí Lanka.

„Zmier sa s tým, neprišla,“ vysvetľujem netrpezlivo svojmu priateľovi, ktorý chce nervózne preliezť cez otvor na výdaj batožiny do zákulisia. Je šesť hodín ráno, máme za sebou dlhý let a potíme sa na nie veľmi zorganizovanom letisku v hlavnom meste Srí Lanky –  v Colombe.  A hneď mi je jasné, že nás bez batožiny čakajú zaujímavé dni.

Tu totiž neplatia pravidlá ako v Európe či v Amerike. Tu to ide svojím tempom. Po hodinovom okrikovaní sa odchádzame v zimnom oblečení s nedôveryhodným papierikom, kde je perom napísané akési číslo – áno, je to náš doklad o stratenej batožine. Vonku sa na nás vrhajú domáci taxikári, každý nás chce za dvadsať eur prepraviť do hlavného mesta. Som znechutená, unavená, vonku je sto stupňov a fakt ma nebaví to hučanie z rôznych strán.

 

Začína sa naše dvojtýždňové kočovanie po legendárnom Cejlóne (čiže Srí Lanke). A verte mi, v tomto momente som si vôbec nie istá, či som na správnom mieste.

Záhady plechového Tata busu
Nastúpime do staršieho autobusu, z ktorého doslova visí „predavač lístkov“ a kričí rovnaký zhluk slov na každej zastávke, kde autobus len pribrzdí. Ľudia vyskakujú a nastupujú za jazdy. Toto je obraz, ktorý sa v ďalších dňoch bude pravidelne opakovať. A mne pomaly začína mykať kútikom úst. Po roku som späť v Ázii. Na začiatok si kúpim kraťasy a žabky. A hneď je svet krajší...

Myslím si, že cestovanie po vlastnej linke bolo asi najkrajším zážitkom na tejto perle Indie, ako Srí Lanku turistickí sprievodcovia prezývajú. Jednak stojí pár centov (doslova) a mix tuk-tukov, vlaku a autobusov vytvára okrem smogu aj zvláštnu atmosféru, ktorá je pre tento kus zeme typická. Len raz sme využili šoféra a pohodlné auto s klimatizáciou. Inak sme chodili zásadne vlakom druhej, tretej triedy a autobusom značky Tata. Nikdy nemá zatvorené dvere (prirodzená klíma), má vždy zodrané gumy a je preťažený minimálne trojnásobne. 

Autobusy na Srí Lanke. Sú vždy preplnené, ale nikdy sa nenudíte. Snímka: HN/Andrea Szőcsová

A často sa stane, že mi na nohách skončí dieťa, taška či prevážaný tovar. Ale VŽDY dostanem zaujímavého suseda. Ak nevie po anglicky, domáci ho vymenia za toho, čo vie a začína sa vypytovanie. Hrozne sa tešia z toho, že nie ste v tom klimatizovanom aute a že sa s nimi často dlhé hodiny doslova terigáte v tejto plechovej ozrute po krajine, na ktorú sú najviac hrdí.

A po dvoch-troch hodinách si zvyknete aj na tú arómu natlačených tiel i váhu sušeného mlieka, ktorú máte na nohách. A aj na zvláštne ázijské disko, ktoré reve z obrovských reprákov v každom autobuse. Aj na blikajúcich Budhov, ktorí sú napojení na brzdy. Aj na to, že sa červené autobusy zásadne predbiehajú s farebnými a hrajú svoj vlastný boj s časom: príde skôr štátny alebo ten súkromný?!

Aj do čili sa dá zamilovať
Aby som vám povedala niečo aj o krajine: je krásna a zelená. Pestujú tu obrovské množstvo čaju a vyzerá, že sa o ňu starajú tisíce záhradníkov. Vlastne záhradníčok. Ženy s typickými vrecami zbierajú vrchné lístočky z čajovníka od rána do večera, väčšinou bosé. Nemajú vôbec taký romantický život ako to vyzerá na farebných fotkách. Je to drina. Ich manželia väčšinou sedia v typických malých lodiach a čakajú na ryby.

Jazda vlakom cez čajové plantáže je úžasná, visím nelegálne z otvorených dverí vlaku, chrúmem domáci koláčik a čili papričku (neznášam štipľavé, no tu si človek musí zvyknúť) a kývam deťom, ktoré sa motajú okolo koľajníc. Táto krajina je ako absint, stačí jeden hlt a úplne vás oblbne. Na „niekoľkých“ kilometroch uvidíte najkrajšie gýčové pláže sveta – také ako máte na ploche obrazovky, potom nádherné národné parky, rušné ázijské veľkomestá aj opustené rybárske dedinky.

Na pobreží brutálne teplo, vo vnútrozemí okolo mesta Nuwara Eliya anglický chlad. A všade servírujú čierny čaj s mliekom v prášku a typické rotty s čili pastou (niečo ako placka) a, samozrejme, ryžu s karí. 
Krajina je plná reklamy na typické slony. My sme sa im vyhli, otvorene: pri pohľade na to, ako nosia desiatky bielych tiel, mi je skôr do plaču. 

Zber čaju na plantážach je drina, aj keď na pohľadniciach zvyčajne pôsobí idylicky. Snímka: Dreamstime

Schody do neba
„Vstávaj, už musíme vyraziť,“ trasie mnou priateľ v pomerne hnusnej izbe na úpätí legendárneho miesta Srí Lanky. Sú dve hodiny ráno a nás by mal čakať výstup na Adam´s Peak, jednu z najvyšších hôr ostrova... Naozaj neviem, čo tu robím.

Nie som veľmi športový typ, vstávať dve hodiny po polnoci, zvládnuť vyše 5 000 schodov a pozrieť si východ slnka vo výške vyše 2 000 metrov nad morom sa mi nezdá v tomto momente ani vtipné. A bojím sa, či tam  vôbec vyleziem. Už som sa takto raz otočila pod Gerlachom. Niektoré veci človek charizmou nevykryje... 

No môj priateľ – opak mňa, sa tešil ako dieťa. Obetovala som sa. Ako mátoha som brala jeden schod za druhým. A neverila som, že to svetlo v diaľke (sedem kilometrov) na konci uvidím zblízka. 

Neboli sme sami, je to pomerne obľúbená destinácia. Po ceste vidím skoro storočné babky zakvačené o zábradlie, zahalené v plachte. Silou vôle smerujú na vrchol a ja si v tom momente hovorím, že  by to bola hanba a čistá pohodlnosť, keby som sa vzdala. Dlhé hodiny som pozerala len na ďalší a ďalší schod. 

Adam verzus Budha
Dali sme si prvú pauzu, druhú a poslednú tesne pred vrcholom. V stane a zároveň v bufete to vyzeralo ako na festivale. Podával sa čaj (výborný), raňajkovalo sa, ľudia oddychovali, balili sa do diek a strážili čas – aby stihli východ slnka.

Vyliezli sme. Keby som nemala pri sebe blízkeho človeka, prevaľovala by som sa naďalej v tej hnusnej posteli a ušiel by mi jeden z najúchvatnejších momentov v živote. To, ako slnko lenivo liezlo, dralo sa cez hustú hmlu a ožiarovalo zlatú strechu chrámu, vo mne bude doznievať ešte dlho. Kresťania tvrdia, že to je miesto, kde Adam položil nohu. Miestni tvrdia, že to bol Budha.

Ešte doteraz sa mi z toho momentu točí hlava. Ponaučenie? Nabudúce, keď sa vám nebude chcieť vstať, prekonajte sa. Možno zažijete aspoň malý Adam´s Peak.

Ako som fascinovala ženy
Biela žena nie je už až taká netypická pre tento kúsok zeme. Bolo to však zvláštne, ako fascinovane na mňa hľadeli tunajšie ženy, ukazovali prstom. Raz sme na jednom odľahlom mieste šli na prechádzku a stretli sme starenku s malým kosákom, bez zubov, škuľavú. Prišla ku mne, pozerala na mňa ako urieknutá a ukazovala prstom a kosákom na moje oči. Mala som strach. 

Snímka: Dreamstime

Viete, čo tie ženy ku mne ťahalo? Môj piercing v obočí. Mnohé z nich mali náušnicu v nose, milujú všetko trblietavé. No zlatá ozdoba v obočí bolo pre nich niečo nové. Po pár sekundách uhrančivého pohľadu nasledoval úsmev a palec hore. V jednom momente sa dokonca zo mňa stala atrakcia a chodil sa na mňa pozerať celý vagón. Kývali mi z vedľajšieho autobusu, ktorý zastal vedľa nás na križovatke. Fotili sa so mnou predavačky, kývali mi zberačky čaju i malé dievčatká.

Nič neprekvapí, všetko ohúri
Kopa slonov, drzé opice, turistické pasce i jednoduchý život. Srí Lanka je ako súprava temperiek. Všetko je jasne farebné, nič z toho, čo vidíte, vás neprekvapí. Mnohé veci ste už videli predtým. Ale dokopy to v šetko dáva veľmi impozantný a svojský obraz. Napríklad taká Sigiriya. Čudná ružovo-oranžová skala, na ktorej vrchu je pozostatok zo starovekých chrámov. Nehodí sa do okolitej roviny. A to ju robí dokonalou. 

Vypýtajú si od vás nekresťanské vstupné, opäť raz prekonáte stovky schodov (neviem prečo, ale sú tu na ne takí namotaní), vypotíte hektolitre vody. Ale ten výhľad a vôbec to, že „tam“ vysoko niečo existuje, je čosi neskutočné.
Záver? Neznášam rice and curry. Čaj, ktorý som si odtiaľ priniesla, pijem len počas nevšedných dní, aby mi vydržal dlhšie. Ešte doteraz cítim  vánok pri tom, ako visím z vlaku, celkom som si obľúbila čili. Na balkóne som si zasadila čajovník. A je mi celkom ľúto, že u nás je MHD a piercing v obočí taká nudná vec. 

Súvisiace články