26.11.2015, 08:27

Radil som Billovi Gatesovi, tvrdí český kouč v prečo nie?!

Na dvere Microsoftu zaklopal ako mladík s novomanželskou pôžičkou. Mal rešpekt, ale nebál sa. Dnes tvrdí, že pre jeho zakladateľa by robil aj za gastrolístky, pretože ho veľa naučil. Po 20 rokoch však zatúžil po zmene a dnes učí ľudí, ako byť spokojný v práci. JAN MÜHLFEIT v prečo nie?!




V deň, keď sa spolu rozprávame, oslavuje Bill Gates šesťdesiatku. Blahoželali ste mu už?
Áno, vidíte, to je pravda. Spomínam si totiž, že keď bol prvýkrát v Českej republike v roku 1994, mal 39 rokov. Určite mu pošlem e-mail.

Ste teda ešte v kontakte?
No naposledy som mu písal, keď som odchádzal z Microsoftu. Zo spoločnosti už odišiel a venuje sa svojej nadácii, takže som viac v kontakte s jeho spolupracovníkmi, napríklad s Jeffom Raikesom, ktorý bol riaditeľom Gatesovej nadácie šesť rokov a teraz investoval do jednej firmy, ktorú ja koučujem. Udržujem sa stále v kontakte s vedením Microsoftu.

Bill Gates už v roku 1975 povedal, že raz bude počítač na každom stole. Mal vtedy osemnásť rokov, vy trinásť. On mal už vtedy takúto víziu, takže keď sa vrátime na začiatok, čo ste vtedy robili vy?
No ja som ešte takúto víziu nemal. Keďže som však hral profesionálne tenis, mojím snom bolo vyhrať Wimbledon. Aj keď som bol vtedy dobrý, nikdy sa mi to nepodarilo. Ale to, čo sa mi nepodarilo vo svete športu, sa mi podarilo vo svete biznisu. Pretože keď som sa stal v Microsofte viceprezidentom regiónu stredná a východná Európa, tak sme boli štyrikrát za sebou najlepším regiónom na svete, v čase, keď sme boli aj najväčšou firmou na svete. Takže som vlastne vyhral Wimbledon štyrikrát za sebou. (Smiech)

Jan Mühlfeit a Bill Gates. Snímka

Wimbledon v IT biznise.
Áno, lebo nikdy som sa nesnažil niečo kopírovať. Ľudia sa rodia ako originál s nejakým talentom. Keď sa na to pozrieme zoširoka, tak keď sa deti hrajú s tým, čo majú rady, sú šťastné. Problém sa začína až v škole. Podľa štúdie NASA pri nástupe do školy až 98 percent detí vykazuje vysokú kreativitu, v 10 rokoch už je to 30 percent, v pätnástich len 15 a v 25. roku života sú to už len 2 percentá. Škola neodomyká ľudský potenciál, ale, naopak, zamyká. Veď aj Jan Amos Komenský hovorieval: „škola hrou“. Mojou filozofiou je, že nie je dôležité, aby si človek to, čo sa učí, len zapamätal, ale aby to pochopil a vedel používať. Aby sa rozvíjal v tom, čo mu ide a čo ho baví.

A boli ste aj vy dieťa, ktoré robilo len to, čo ho bavilo?
Pamätám si, že v škole som mával matematické príklady vypočítané vždy skôr, ako ostatní a potom som neposlúchal. Keby ma učiteľka chcela potrestať, donútila by ma kresliť, pretože to som vôbec nevedel. Ale dala mi cvičný zošit, aby som ešte viac počítal, pretože vedela, že sa tým budem asi živiť. Vedela to už vtedy, bez kadejakých výskumov, s ktorými operujeme my dnes. Zažala vo mne plameň, že budem robiť niečo, v čom bude dobrý. A to sa mi darilo.

Nie každému sa to však podarí.
Samozrejme, človek robí v živote aj veci, ktoré sú jeho slabinou, stane sa to. Ale nemalo by to byť 90 percent. Nikto – či už v kultúre, športe, alebo v biznise – sa nepresadil vďaka svojim slabinám. Často hovorím, že keby napríklad Karel Gott hral hokej, tak skončí v okresnej súťaži. A keby Jaromír Jágr spieval, tak maximálne v kaviarni. Ale pretože obaja pracovali s tým, čo je v nich najlepšie, stali sa z nich profesionáli.


Jan Mühlfeit pred študentami. Snímka

Kedy ste vy zistili, že budete najlepší v IT?
Chcel som ísť študovať na fakultu telesnej výchovy, ale môj otec už vtedy vedel, že okrem tenisu sú mojou silnou stránkou aj počítače a matematika, poslúchol som ho. Počítače tu vtedy ešte ani neboli, ja som mal prvého Sinclaira, ktorý sme si dali doviezť z Nemecka. Diplomovku som zase ladil na Tesle 200, čo už vtedy bol starý typ, ale na tom sme proste vyrástli. A táto generácia manažérov je dnes podľa mňa preto oveľa flexibilnejšia. Technické vzdelanie bolo vtedy v Československu na svetovej úrovni.

Blížila sa však revolúcia a vy ste okrem iných skúseností nejaké zbierali aj v ŠtB. Čo všetko ste z týchto čias zúročili neskôr v kariére vysokopostaveného manažéra?
K tej téme som sa už vyjadroval a nikdy som s tým nemal problém. Pracoval som vo vedecko-technickej rozviedke, prešiel som previerkami a ako bezúhonná osoba som bol odporučený na ďalšiu službu na federálnom ministerstve vnútra. A dva roky po revolúcii ma ešte povýšili. Som však človek, ktorý sa nemá za čo hanbiť. To, čo som zúročil, boli určite jazyky, pretože som vedel anglicky a rusky, ale aj práca s ľuďmi. A tým, že po revolúcii prišli noví ľudia, mal som nových priateľov a len som žasol, ako sa všetko mení. Bol som síce vzdelaný v komunistickom systéme, ale presadil som sa v kapitalizme. Politikou som sa síce nikdy nezaoberal, ale už keď som mal 25 rokov, veril som na tretiu cestu, že medzi socializmom a kapitalizmom niečo existuje.

A krátko nato ste zaklopali na dvere Microsoftu. Vy vtedy s novomanželskou pôžičkou ste sa nebáli postaviť pred človeka, ktorý mal 100 miliárd. S akým nastavením za Billom Gatesom teda prišiel 30-ročný Jan Mühlfeit?
S niečím, čomu dnes hovorím myslenie prvej ligy. Myslenie je totiž jediná vec, nad ktorou máme moc. Ak si myslíte, že môžete vo svojom odbore hrať prvú ligu, tak väčšinu života v nej aj ste. Keď si myslíte, že patríte do divízie, tak aj skončíte. To, ako myslíme, sa prenáša do toho, čo robíme. A to, čo robíme, sa prenáša do toho, aké máme výsledky. Keď niekto lepšie myslí, je ekonomicky výkonnejší, potom aj šťastnejší a vtedy má aj lepší imunitný systém a je teda zdravší. Hranie na istotu v živote však máme v génoch. Zoberte si taký jednoduchý príklad –  keby Popoluška nešla na ples, dodnes preberá hrach, ale urobila ten prvý krok a dostala princa. (smiech) Aj o tom to je. Keď človek niečo robí, je to len 10 percent, ale 90 percent tvorí to, ako myslíme. Treba byť realistickí, áno, ale neubíjať sa.

Jan Mühlfeit a princ Charles. Snímka

Mali ste už aj vy v tridsiatke takú veľkú sebadôveru?
Úplne na začiatku som začínal ako najnižší marketingový špecialista, ale vždy keď boli veľké medzinárodné zhromaždenia spoločnosti, sadal som si do prvých radov a bavil sa s vedením. Preskočil som niekoľko úrovní a snažil som sa. Keď prišiel Gates do Prahy, robili sme niekoľko zaujímavých kampaní. A keď bolo následne celosvetové zhromaždenie, ukazovali tam sedem nápadov z celého sveta, o ktorých si mysleli, že sú najlepšie, a tri boli moje. Potom som už získaval do rúk opraty. Je to o sebadôvere, ale nie o arogancii. Musíte zaujať, ale neuraziť.

Čo vás naučil Bill Gates?
Niekoľko vecí. Vízia je totiž obraz sveta, ktorý ešte neexistuje, ale vizionár mu uverí a potom mu uveria aj ostatní. Musí zblbnúť seba a potom zblbnú aj ostatní. Keď Gates vošiel do miestnosti a začal rozprávať o svojej vízii, ako keby to už bolo. Takže či už to boli ľudia z Európskej komisie, prezidenti, raz i kráľ, všetci boli úplne fascinovaní tým, ako hovorí o budúcnosti. Keď som po prvom stretnutí s ním však stretol nejakého iného miliardára, ktorý mi hovoril, že má to a to alebo, že robí to, tak ma to už vôbec neudivilo. Pretože Bill Gates za celý deň zjedol dva hamburgery a pil kolu, správal sa úplne normálne. A aj keď už bol najbohatší muž na svete, tak lietal komerčnými aerolinkami.

A vy ste vyhlásili, že by ste pre neho robili aj za gastrolístky.
Dnes by som si to už mohol dovoliť. (smiech) Ale áno, on je pre mňa veľkým vzorom, je veľmi inteligentný. Keď vtedy vedel najviac o IT, tak dnes je tým človekom, čo vie najviac napríklad o vakcíne na HIV. Šťastný je však dnes preto, že rozdáva peniaze ľuďom, ktorí to potrebujú, pretože skutočne pochopil a často o tom aj hovorí, že sme sa všetci až priveľmi vychýlili len k zisku. Ľudia môžu byť šťastní aj s málo peniazmi, ak majú pokryté základné peniaze, samozrejme. Lebo potom je to už len o uznaní, sebauznaní či sebarealizácii. Musíte chcieť cieľ, ale musí vás to baviť. Teda platí staré známe, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. Mne trvalo 50 rokov, než som to pochopil.

Jan Mühlfeit v redakcii HN. Snímka

A na čo ste boli na tej svojej ceste v Microsofte najviac pyšný?
Na to, ako sme to zvládli. Pretože keď som bol na čele toho východného regiónu, začal som veľmi skoro používať metódy pozitívnej psychológie, vyhľadávanie silných stránok, v čom sú ľudia talentovaní a podobne. Keď som tam prišiel, nezmenil som tím, ale jeho nastavenie. A najlepší bol ešte tri roky po mojom odchode. Chodili sa k nám učiť aj ľudia zo sveta, mali sme spokojných zákazníkov aj zamestnancov. Konkurencia dnes už totiž skopíruje čokoľvek, ale nie ľudí. A keď sú ľudia inšpirovaní, tvorí sa puto a správni vodcovia to vedia uchopiť. To bol Gates, to bol Jobs. On napríklad nebol dobrý manažér, nebol dobrý technológ, ale bol dobrý líder. Apple totiž nie je len nejaká firma, Jobs vytvoril hnutie, ktoré má lojálnych zákazníkov. Takže keď aj nemajú najlepší produkt, „fanúšikovia“ si ich kúpia a podržia ich.

Ste aj vy oddaný „fanúšik“ svojho dlhoročného zamestnávateľa?
Dnes je softvér Microsoftu aj v Androide, v Appli, všade. Mohol by som mať teraz teda pokojne Apple, nikto by mi nič nepovedal, ale používam telefón Nokia a počítač Lenovo. Celý tento priemysel však dospel, kedysi sme si nadávali a dnes ide hlavne o zákazníka a aby sa to zosynchronizovalo.

Bolo teda ťažké odísť?
Hovoril som si, že 20 rokov je asi tá hranica, pretože sa ma často pýtali, prečo som ešte nezostal. Ale byť vrcholovým manažérom, je ako byť vrcholovým športovcom. Taký hokejista má trénera, maséra, realizačný tím, fyzioterapeuta a ja som mal sekretárku. 15 rokov som robil okolo 200 letov ročne, šesťkrát som obletel zemeguľu. Takže po 20 rokoch odísť z „biznis NHL“ je normálne. Odhodlaný odísť som bol dlhšie, ale minulý rok mi zomrel otec. A vtedy som si uvedomil, že chcem robiť ešte niečo veľké a počas jedného týždňa som vedeniu oznámil, že do konca roka chcem odísť.

Dnes chodíte po celom svete, radíte firmám, organizáciám, študentom. Teda ste zaneprázdnený stále, ale inak. Chýba vám niečo?
Nie. Ako chairman som musel často komunikovať s politikmi, či už v Európskej komisii, alebo v jednotlivých krajinách. A to mi vôbec nechýba. Nie však kvôli tým ľuďom, väčšina z nich bola inteligentná, ale je tam veľmi veľa negatívnej energie. Je to vlastne taká zvláštna hra, kde vyhrá jedna partia, vyhodí tú druhú a potom sa začína odznova, a to krajiny brzdí. Paradoxne teraz robím oveľa viac rozhovorov, ako keď som bol v Microsofte, teraz ľudí totiž viac zaujíma obsah ako moja pozícia. V minulosti bolo asi 80 percent toho, čo ma bavilo, a 20 percent administratíva. Ale dnes je to asi 120 percent toho, čo ma baví. (smiech)

Jan Mühlfeit a Tony Blair. Snímka

 

Ako často ste mali pocit pri ľuďoch, ako je Tony Blair či iní vysokopostavení politici, že robia to, čo ich naozaj baví?
Poviem to takto, pri tých, ktorí svoju pozíciu alebo úspech zopakovali, som ten pocit mal. Boli charizmatickí, či už Tony Blair, Madelaine Albrightová, alebo hoci aj lyžiarka Kateřina Neumannová. Dobre poznajú sami seba a učia sa aj od ostatných. Pri tých, ktorým sa to podarilo raz alebo boli zvolení len raz, som ten pocit nemal.

Dnes chodíte prednášať aj na vysoké školy a ja napríklad od mojej sestry viem, že medzi študentmi sú vaše prednášky veľmi obľúbené. Je to teda to, v čom sa cítite teraz najlepší?
No najlepší, stále sa dá zlepšovať. (smiech) Hovorím im aj o svojich úspechoch, ale aj o tom, kde som robil chyby. Stále sa učím. Napríklad hovoriť po česky pomalšie, lebo mám pri moderovaní napríklad ešte náznak rýchlej angličtiny a podobne.

Jan Mühlfeit pred študentami. Snímka

 

Boli ste v školách v Bratislave, Banskej Bystrici, ale aj na Harwarde či v Cambridgei, akí sú dnes mladí, pred ktorých predstupujete?
Na prednášky som chodil už aj predtým. Ale keď napríklad pred desiatimi rokmi sedeli Číňania vzadu, potom sa posunuli do stredu, tak dnes sedia v prvom rade a pýtajú sa najinteligentnejšie otázky. Nehovorím, že sa európski študenti nepýtajú, ale jasne vidieť, akí majú mladí z Ázie ťah na bránku. A ja im vždy hovorím: vy ste prvá generácia, ktorá sa bude o prácu konkurovať globálne. Často ich podceňujem, ale je dobré, že u nás študujú a naši to vidia. A tiež by som povedal, že takí Slováci chodia viac do sveta na brigády, štúdiá či po iné skúsenosti ako Česi. Vo svete ich často stretávam.
 

Kto je Jan Mühlfeit
– narodil sa 8. januára 1962 v Jihlave
– v roku 1986 vyštudoval odbor informačné technológie na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického v Prahe
– takmer 22 rokov pôsobil vo firme Microsoft, z toho posledných 15 rokov v najužšom vedení. Pred odchodom bol prezidentom Microsoft Corporation pre Európu, ktorú zastával od roku 2007
– dnes je poradcom pre mnoho vládnych a medzinárodných organizácií, ako AIESEC, Svetové ekonomické fórum, Európska komisia či OECD
– koučuje aj ľudí, firmy a prednáša po celom svete
– je držiteľom mnohých ocenení a podporuje veľa charitatívnych projektov
– počas svojej kariéry bol aj hosťom šou na CNN, CNBC, Bloomberg, Euronews a poskytol rozhovory pre médiá ako New York Times, Washington Post či Financial Times