27.03.2014, 00:00

Bláznivé nápady, ktoré zmenili svet. A zarobili

O niekoľko dní tu máme 1. apríl a tak sme si v prečo nie?! dovolili trochu „uletieť“.

Niektoré vznikli náhodou pri vyvíjaní úplne iných zlepšovákov. Iné vznikli zámerne, no málokto (okrem autorov) ich bral spočiatku vážne. Všetky sa však stali hitom a zarobili milióny. A viac či menej zmenili svet. 

Príbeh 1: CROCSY
Najškaredšie a najmilovanejšie

Asi máloktorá súčasť oblečenia a obutia (možno ešte miniskuňa vo svojich prvopočiatkoch) tak veľmi rozdelila a rozdeľuje spoločnosť ako práve tieto gumené topánky. Módni návrhári ich zatracujú aj velebia, nosia ich všetci od sestier v nemocnici až po Michelle Obamovú a ich akcie sa obchodujú na burze. Čo vlastne stojí za fenoménom zvaným crocsy? 

Z jachty do sveta
Ako mnoho úspešných výrobkov vznikli vlastne z praktickej potreby. Trojica kamarátov Scott Seamans, Lyndon „Duke" Hanson a George Boedecker jr. boli blázni do jachtingu. Zháňali nejaké vhodné obutie - ľahké a pevné zároveň, ktoré by sa nešmýkalo a na naleštenej palube nenechávalo šmuhy a zároveň odolalo agresívnej morskej vode. A keďže nič také nenašli, rozhodli sa vyrobiť si vlastné topánky. Čo na tom, že neboli práve najvzhľadnejšie - na mori sa na parádu až tak nehľadí. Z ich prvého modelu Beach sa v roku 2002 predalo 200 kusov, čo na závratnú kariéru rozhodne nevyzeralo. O dva roky neskôr však predstavili materiál Croslite zo špeciálne upraveného kaučuku, ktorý pôvodne vyvíjali na použitie v kúpeľoch. Okrem toho, že je odolný proti vode a baktériám sa pri nosení prispôsobuje nohe. A tak sa mohla začať púť crocsov miliónovými predajmi (napríklad o štyri roky boli tržby 239 miliónov dolárov, teda viac ako 172 miliónov eur). 

Na túru v gumákoch? Žiadny problém
„Vyzerajú ako veľké gumené kopyto. Ako by ich niekto mohol brať vážne,“ pýtal sa módny konzultant Tim Gunn v časopise Time v roku 2007. No to už niekoľko mesiacov lámali rekordy v predaji. Podľa ich obdivovateľov vydržia všetko - od horúceho piesku či ostrého morského dna až po celodenné zodieranie na nohách tisícok zdravotníkov či servírok. A aj keď pri predstave vysokohorskej túry v crocsoch si asi zaťukáte na čelo, aj tú vraj utrpeli bez ujmy. Ako trvdí jeden z blogerov „v momente, keď si ich obujete, zabúdate na to, aké sú škaredé“. Je pravda, že priamoúmerne popularite narastali aj rady odporcov. Tak napríklad časopis Maxim im prisúdil šiestu priečku v rebríčku Najhoršie veci, ktoré sa v roku 2007 môžu stať mužovi. Alebo blog IHateCrocs.com, kde si môžete pozrieť rôzne spôsoby ničenia týchto topánok. Napriek ospevovaným zdraviu prospešným vlastnostiam ich napríklad svojho času zakázali v niektorých japonských obchodných centrách. Dôvod: niekoľko desiatok prípadov, keď (najmä drobné detské) crocsy spôsobili zranenia, pretože sa zdeformovali a zasekli v eskalátoroch.

George Bush aj newyorská burza
Napriek tomu všetkému sa stali miláčikom ľudí. Nielenže dnes nájdete celé série rôznych variácií (od „žabiek“ cez balerínky až po zateplené čižmy), ale samostatnou kategóriou sa stali takzvané Jibbitz, teda ozdoby, ktorými si ozvláštňujú klasické dierkované crocsy najmä deti. Len týchto plastových dekorácií sa v prvom roku výroby predalo za viac ako 20 miliónov dolárov (14,41 milióna eur). No a keď si ich v roku 2007 na verejnosti obul americký prezident George Bush (mimochodom s ponožkami, takže módni experti sa len za hlavu chytali) a o dva roky neskôr prvá dáma Michelle Obamová, bol ich úspešný osud definitívne spečatený. Dnes ich s obľubou nosia napríklad Brooke Shields, Liv Tyler, Jack Nicholson či Al Pacino. A už osem rokov sa ich akcie obchodujú na burze. Nuž, čo viac dodať - crocsom sa podaril dokonalý marketingový oxymoron - napriek krajne nevábnemu vzhľadu sa predávajú ako teplé párky. A ešte jedna perlička na záver, niektoré židovské komunity vraj svojim členom odporučili, aby počas sviatku Jom Kipur (v preklade Den očistenia, keď židia nesmú jesť a piť) nenosili crocsy. Dôvod? Na deň pokánia sú vraj príliš pohodlné.


SLOVAKSTORY: Novesta

Z gumákov hit módnych mól
To, že z obyčajnej a zaznávanej topánky sa dá urobiť hit, vedia aj na Slovensku. Konkrétne firma Vulkan z Partizánskeho, ktorej značku Novesta dnes skloňujú po celom svete. Aj v tomto prípade sa zlomovým rokom stal rok 2007. Hoci v Partizánskom sa topánky vyrábajú už vyše 70 rokov, po páde komunizmu šla táto výroba to útlmu. A práve nový manažment sa rozhodol zmeniť to. Začali to gumáky, ktoré sa z pracovnej obuvi postupne pretransformovali na módnu záležitosť. Príklon k móde potvrdili, keď vzkriesili kedysi populárne tenisky Star. Vďaka invenčným nápadom pod taktovkou šéfdizajnéra Juraja Šušku sa ťažiskom Novesty stala práve dizajnová obuv.

Snímka: Novesta

A to nie hocijaká. Svetová móda si začala Novestu všímať na rôznych prehliadkach a na zahraničných veľtrhoch. Svieži štýl presvedčil nielen na domácej pôde. Dnes sa v Partizánskom vyrába vyše 2,5 milióna párov obuvi ročne pre takmer 40 krajín sveta a svoje miesto si našli v šatníku vnučky Charlieho Chaplina či na švédskom kráľovskom dvore. Okrem toho s ňou svoje tvorivé meno chcú spájať zahraničné hviezdy. Či už to bol Madonin brat Christopher Ciccone, ktorý pre Novestu navrhol vlastnú kolekciu topánok, alebo najnovší úlovok Comme de Garcon. Táto prestížna japonská módna značka by už v najbližších mesiacoch mala predstaviť výsledok vzájomnej spolupráce. 

 

Ďalšie módne „bláznovstvá“

Oddýchnite si ako pštros
Poznáte to - chcete si na chvíľu „schrupnúť“ v autobuse alebo na letisku čakajúc na lietadlo, ale ruší vás všadeprítomné svetlo. Dizajnérske štúdio Kawamura Ganjavian prišlo s napohľad bizarným nápadom. Ostrich Pillow alebo ak chcete pštrosí vankúš je mäkký a okrem hlavy sa vám doň vojdú aj ruky, ktoré si chcete pod hlavu podložiť (napríklad pri pospávaní na stole v práci). To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako výstrelok pre exhibicionistov, je dnes svetovým hitom. Okrem klasického tvaru sa už dočkal zjednodušenej verzie iba na hlavu a tiež dvojvankúša pre páry.

Čo len psom na očiach vidíš

Že vám rôzne oblečky pre domácich miláčikov už neprídu vôbec zvláštne: A čo tak okuliare. A nie hocijaké, ale slnečné. Roni Di Lullo si raz všimol, ako jeho verný štvornohý chlpáč menom Midknight žmúri do slnka. A keďže sa mu ho uľútostilo, povedal, čo tak vyrobiť slnečné okuliare pre psov. Dnes takzvané Doggles vyrába kalifornská Doggles Company. Už v roku 2004 sa predávali v 4 500 obchodoch v 16 krajinách, dnes zarábajú milióny a môžete si dať pre psa vyrobiť dioptrické Doggles a dokonca si dať predpísať psie kontaktné šošovky. Ich upravenú verziu dokonca používali vojenské psy v Iraku.

Deka s rukávmi

Hoci sveter s rukávmi vpredu môže znieť ako úplná hlúposť, zarobil za svoju existenciu pekné peniaze. Nápad prišiť na deku rukávy a vytvoriť tak niečo, čím sa môžete prikryť a zároveň môžete napríklad prepínať televízor alebo sa kŕmiť pukancami, nemohol vzniknúť asi nikde inde ako v USA. Takzvaný Snuggie (má rôzne názvy) len za prvý rok výroby zarobil 20 miliónov dolárov (14.41 milióna eur). A ruku na srdce, v ktorej domácnosti sa aspoň jedna takáto prikrývka nenájde? 

 

Príbeh 2: MIKROVLNKA

Nová zbraň? Nie, mikrovlnka
Zariadenie, ktoré dnes nájdeme takmer v každej kuchyni, by možno nevzniklo nebyť maškrtnosti Američana Percyho Spencera. Ten pracoval ako inžinier v spoločnosti Raytheon Corporation, ktorá sa po skončení 2. svetovej vojny venovala vývoju radarových systémov. Radary počas vojny nadobudli významné postavenie, takže aj po jej skončení sa pokračovalo v ich neustálom zlepšovaní. 


Percy Spencer pracoval akurát na projekte novej vákuovej trubice, pri ktorej experimentoval s rôznymi druhmi žiarenia vrátane mikrovlnného. Zistil však, že počas pokusov sa mu začala roztápať čokoládová tyčinka, ktorú mal vo vrecku. Zaujalo ho to, a tak skúsil dať do trubice kukuricu. Keď začala pukať, bolo mu jasné, že z tohto zbraň nebude. 

300 kilogramov v kuchyni

No k mikrovlnke, akú dnes poznáme, to bola ešte veľmi ďaleká cesta. Spoločnosť Rayethon si dala Spencerov systém patentovať v Spojených štátoch a začala ho skúšať v jednej bostonskej reštaurácii. Prvýkrát sa na verejnosti prístroj na princípe mikrovlnnej úpravy jedla objavil v roku 1947. Veľká „skriňa“ s poetickým názvom Speedy Weeny (s „lákavým“ označením Radio Chef, teda rádiový šéfkuchár) stála na newyorskej stanici Grand Central Terminal a pripravila vám párok do hot dogu. O niečo neskôr ste si už mohli kúpiť prvú mikrovlnku. Teda v prípade, že ste mali zbytočných 50-tisíc dolárov a miesto v kuchyni na takmer dva metre vysokého 340-kilogramového drobca. Rayethon neskôr patent predal spoločnosti Tappan Stove, ktorej sa podarilo cenu skresať na zhruba 1 300 dolárov (čo však v roku 1955 bola stále dosť astronomická suma). Ani tak sa nepredávala. Zdalo sa, že mikrovlnka zostane len ďalším netradičným nápadom, na ktorý sa rýchlo zabudne. No o desať rokov do mikrovlnného biznisu vstúpila firma Amana a v roku 1967 predstavila prvý domáci model prijateľnejších rozmerov a s prijateľnejšou cenou (stála 495 dolárov). A kým začiatkom sedemdesiatych rokov malo v USA mikrovlnnú rúru len jedno percento domácností, v roku 1997 to už bolo 90 percent. 


SLOVAKSTORY: Matuzalem

Molekula života made in Slovakia
Otec a syn, ktorých spojila veda. A nielen to.Keresteš starší je odborník v oblasti chémie, biológie a mikrobiológie, Keresteš mladší zasa vyštudoval jadrovú fyziku a aplikovanú psychofyziku. Spoločne už od roku 1990 podnikajú v oblasti potravinárstva. Ich firma NIKA sa špecializuje na výrobu mliečnych výrobkov, syrov a bryndze. 


A hoci bryndzu pokladajú za „mikrobiálny fenomén“ Slovenska, ktorý nášmu zdraviu veľmi prospieva, túto za zvláštnu nepokladáme (aj keď ktovie, čo si ostatní bačovia pred stáročiami pomysleli o kolegovi, ktorý im prvýkrát naservíroval tento typický syr). Kerestešovci sa vrhli na výskum rastlinného melanínu nazývaného aj molekula života, ktorý dokáže z našich toxínmi
ťažko skúšaných buniek urobiť zas „mladice“. Látka, ktorú objavili, má dostatok protivírusových, protizápalových a antibakteriálnych účinkov, takže jej uplatnenie je veľmi široké - od potravinárstva či farmaceutického priemyslu, cez elektrotechniku až po modeláciu umelej inteligencie. Jednou z modifikácií vynálezu, ktorý si Kerestešovci dali patentovať aj medzinárodne, je flavonoidný extrakt z čierneho fermentovaného čaju - Matuzalem. A aj keď sa pri tomto názve možno niektorí ironicky uškrnú, za „matuzalema“ získali v roku 2009 ako prví zo Slovenska prestížne ocenenie Best Inventor Award, ktoré udeľuje Svetová organizácia duševného vlastníctva. Či sa s ním dožijete 969 rokov, ako jeho biblický menovec, zaručiť nevieme. No ten slovenský je rozhodne napohľad „bláznivým“ nápadom, ktorý raz možno zemní svet.

 

Ďalšie potravinové „bláznovstvá“

Z odpadu pochúťka
Aj bratia Kelloggovci urobili veľký biznis v podstate vďaka nešťastno-šťastnej náhode. Starší z dvojice John Kellogg v roku 1894 experimentoval s rôznymi obilninami, z ktorých chcel vyrobiť nejaké ľahko stráviteľné jedlo pre chorých. Pomáhal mu mladší Will, ktorý však bol tak trochu lajdák, pretože raz zabudol na hrniec s rozvarenými obilnými zrnami. Keď na to prišli, obilie už bolo trochu zatuchnuté. Keďže mali napätý rozpočet, prehnali masu popod valce a dúfali, že získajú použiteľné pláty cesta. Na ich prekvapenie z toho vyšli obilné vločky, ktoré opražili a dali pacientom. Tým zachutili a bratia tak začali biznis s raňajkovými „cereáliami“, ktorý dnes dosahuje miliardové tržby.

Konzervu otvoríš jedným prstom

Keď si nabudúce otvoríte plechovku coly alebo vás k životu bude musieť prebrať energy drink, spomeňte si, že za to vďačíte nepozornosti. Práve ona doviedla Ernieho Frazea k tomu, že vytvoril revolučný uzáver. V roku 1959 si tento úspešný inžinier vyšiel na piknik, no zistil, že zabudol otvárač na konzervy (otvoril ich nakoniec o nárazník auta). A keďže trpel nespavosťou, o niekoľko mesiacov po piknikovom „incidente“ sa rozhodol, že namiesto prevaľovania sa v posteli vyrieši problém s otváraním konzerv a plechoviek. Elegantné riešenie, ktoré si užívame dodnes, mu otvorilo cestu k miliónovým ziskom.

Fastfoodová svätá trojka
Dnes si už mnohí nevedia predstaviť deň bez kávy, ktorú vypijú po ceste do práce, či bez obeda, ktorý im v najbližšom fastfoodovom reťazci zabalia. Nebyť však trojice šikovných ľudí, nešlo by to tak „ízy“. Začnime s jednou údajne z najsexi vynálezkýň. Volala sa Margareth Knight a pracovala ako vývojárka vo farbrike na výrobu papiera. Nebolo to nič výnimočné, keby sa nepísal rok 1868, keď britské sufražetky ešte ani nevedeli, že sa budú čochvíľa priväzovať k plotom za práva žien. Vráťme sa však k Margareth. Tá navrhla jednoduchý, no geniálny zlepšovák. Jej stroje vedeli vyrábať papierové vrecká s plochým dnom, čo významne zvýšilo ich kapacitné možnosti. Ako v správnom americkom trháku, ani tu nechýbal zlý muž, ktorý jej chcel nápad ukradnúť (argumentoval, ako inak, tým, že Margareth si ako žena nemôže sama podať patent). Happyend asi už tiež tušíte - Margareth si založila vlastnú spoločnosť a rozprávkovo zbohatla.

[[{"type":"hn-image","fid":"414703","style":"300xauto","attributes":{"style":"height: 180px; width: 130px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]][[{"type":"hn-image","fid":"414711","style":"300xauto","attributes":{"style":"width: 270px; height: 180px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]]

 

Hrdinom druhého príbehu je Joseph Friedman a jeho dcéra. Raz si všimol, ako sa malé dievča v cukrárni jeho brata márne snaží vypiť svoj mliečny kokteil cez rovnú papierovú slamku, na ktorej koniec ledva dočiahla. Písal sa rok 1937 a Friedman urobil krátky proces - slamku rozdelil, jej časti spojil skrutkou, ktorú nahusto omotal hodvábnou niťou. Keď skrutku vybral, harmonika na slamke sa ohla a dieťa ľahko vypilo celý obsah. Friedman si otvoril továreň na ohýbané slamky a neskôr ju predal spoločnosti Maryland Cup Corporation, ktorá má dnes obrat okolo 500 miliónov dolárov ročne.


A nakoniec pohár, z ktorého môžete piť bez toho, aby sa vám nápoj vylial. Jeho autorom je Jack Clements a pohár vyrobil na zákazku The Solo Cup Company. Clements do viečka jednoducho urobil výklenok, ktorý zapadne medzi nos a ústa, vďaka čomu sa pohodlne napijete aj cez úzku štrbinu vo vrchnáku. A zisk spoločnosti po zavedení tohto zlepšováka? Dve miliardy dolárov ročne.

 

Príbeh č. 3: WALKMAN

Kto by chcel behať po svete so slúchadlami na ušiach?

Počúvať hudbu, kdekoľvek sa pohneme, je dnes samozrejmosť, ktorú nepokladáme za nič výnimočné. A pritom to nie je až tak dávno, čo človeka za takýto nápad vysmiali. Ten človek sa volá Andreas Pavel a nápad sa volal Stereobelt, no všetci ho dnes poznáme skôr ako walkman. Pavel sa narodil v Nemecku, no ako malý sa s rodičmi presťahoval do Brazílie, kde jeho otec nastúpil do veľkej nadnárodnej spoločnosti. Mama – umelkyňa milovala hudbu, a tak bol celý byt plný vtedajších najmodernejších prehrávačov. Keď sa Andreas Pavel neskôr z turbulentnej Brazílie vrátil naspäť do Európy, neschádzala mu z hlavy jedna myšlienka. Ako zariadiť, aby človek mohol počúvať hudbu kdekoľvek a nemusel pri tom so sebou vláčiť celý magnetofón.

Prenosná hudba? Nebuďte smiešny
A tak vymyslel Stereobelt, prvý kazetový prehrávač, ktorý sa pohodlne zmestil do jednej ruky. Prvýkrát ho otestoval s priateľkou vo februári 1972 vo Švajčiarsku. „Bolo to v lese niekde pri St. Moritzi, “ spomínal neskôr. „Padal sneh, ja som stlačil gombík a v slúchadlách na ušiach sa nám ozvala hudba. Bol to úžasný pocit.“
Pavel bol presvedčený, že jeho vynález má pred sebou skvelú kariéru. Nechal si ho preto okrem Nemecka patentovať aj v Taliansku, USA, vo Veľkej Británii či v Japonsku. A potom ho začal ponúkať popredným audio spoločnostiam – Grundigu, Philipsu, Yamahe a ITT. No jedna za druhou ho odmietli. „Vysmiali ma, či si vraj myslím, že ľudia sú takí blázni, aby pobehovali po svete so slúchadlami na ušiach. A že je to len taká neužitočná hračka,“ spomína Pavel. 

Šialenstvo menom walkman

Približne v tom čase niečo podobné vytvoril aj Japonec Nobutoši Kihara pre vtedajšieho predsedu spoločnosti Sony Akia Moritu, ktorý chcel počas častých dlhých letov počúvať operu. Nazvali ho walkman napriek tomu, že Morito tento názov nemal rád. Do reklamy však investovali už príliš veľa na to, aby sa názov menil. Čoskoro sa ukázalo, že to bol správny ťah. Z walkmanu sa stala senzácia najmä medzi mladými ľuďmi a Sony z jeho predaja začali plynúť veľmi slušné zisky (len za prvých päť rokov sa predalo viac ako 200 miliónov walkmanov). No to sa zmobilizoval aj Andreas Pavel, ktorý mal v podstate identické zariadenie patentované vo viacerých krajinách. Po viac ako dvadsaťročných sporoch medzi ním a Sony sa spoločnosť rozhodla vyplatiť mu niekoľkomiliónové náhrady. 
Hoci pred štyrmi rokmi Sony oznámila koniec výroby kazetových prenosných prehrávačov, názov walkman zľudovel. A šialenstvo jemu podobné spustil až oveľa neskôr iPod z dielne Applu. No veľkou inšpiráciou pre Steva Jobsa bol práve walkman.


SLOVAKSTORY: Culcharge 

„Nabíjačka“ na kľúčenke
Hoci sa nápad na v podstate malý USB kábel môže zdať ako nosenie dreva do lesa, opak je pravdou. Presvedčili sa o tom aj mladí Slováci Viktor Reviliak a Jozef Žemla, ktorí svojou mininabíjačkou ohúrili aj na tohtoročnom veľtrhu spotrebnej elektroniky CES 2014 v Las Vegas. Ich CulCharge je vlastne veľmi krátky kábel na dobíjanie moderných smartfónov. Jeho najväčšou výhodou je práve veľkosť – pohodlne ho strčíte do peňaženky alebo si ho pripojíte na kľúčenku a môžete ho mať tak stále so sebou. Zaujímavý je aj spôsob, ako vývoj financovali. Svoj nápad predviedli na stránke zameranej na startupy a v rámci takzvaného crowdfundingu sa im podarilo vyzbierať takmer 100-tisíc dolárov. Čo k tomu dodať? Azda len toľko, že o revolučný nápad prejavil záujem aj taký počítačový gigant ako Apple.

[[{"type":"hn-image","fid":"414691","style":"300xauto","attributes":{"style":"height: 133px; width: 200px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]][[{"type":"hn-image","fid":"414692","style":"300xauto","attributes":{"style":"width: 133px; height: 133px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]]

 

 

Ďalšie technické „bláznovstvá“:

Srdce nenahrá, ale naštartuje

Wilson Greatbatch pracoval na strojčeku, ktorý by zaznamenával tlkot ľudského srdca. Omylom však poplietol káble a odpor a dopadlo to tak, že prístroj dokonale napodobňoval rytmus srdca. A mohla sa začať písať éra moderných kardiostimulátorov.

Ako si zarobiť na školu? Na webe
Podobne ako mnoho geniálnych nápadov, aj tento bol neuveriteľne jednoduchý. Až tak, že na pohľad vyzeral ako totálna hlúposť. V roku 2005 spustil 21-ročný britský študent Alex Tew webovú stránku s názvom The Million Dollar Homepage. Skladala sa z 1 000 × 1 000 pixelov a Alex sa rozhodol predávať jeden pixel za 1 dolár. Smiešna suma pre firmu za reklamu. No Alexovi to v konečnom súčte hodilo rovný milión. A motivácia? Alex si len potreboval zarobiť na školné. 

Na kefku sme museli čakať stáročia

Hoci prvé manuálne kefky so štetinami poznali Číňania už 1 400 rokov p. n. l., keď ich novovekí moreplavci doviezli do Európy, stretli sa hlbokým nezáujmom. Trvalo ďalších tristo rokov, kým svetlo sveta uzrela prvá moderná kefka s nylonovými vláknami (1938). Približne v tom istom čase vznikla vo Švajčiarsku aj prvá elektrická kefka, ktorú neskôr v USA predávali pod názvom Braxodent. A vyvinuli ju pôvodne pre ľudí, ktorí mali po úrazoch problémy s pohybom a jemnou motorikou.