29.11.2012, 10:00

Exkluzívne v prečo nie?!: Slovák, ktorý dobyl Hollywood

Ivan Reitman natočil svetové kinohity ako Krotitelia duchov či Policajt zo škôlky.

Narodili ste sa v Komárne, ale na Slovensko asi nemáte dobré spomienky. Keď ste mali štyri roky, vaši rodičia aj s vami utiekli do Kanady.
Ja na to obdobie všeobecne nemám veľa spomienok, či už dobrých alebo zlých. Myslím si, že môj otec bol v nebezpečenstve, pretože jeho brata zatkli komunisti a rodičia sa báli, že sa niečo podobné stane aj jemu. Pamätám si na jeden deň, hral som sa v Komárne v záhrade s kamarátmi, bol práve čas večere. Povedal som im: Uvidíme sa po večeri. Lenže keď som prišiel domov, videl som rodičov, ako narýchlo balia kufor. Jeden. Chcel som doň prepašovať aj moju obľúbenú hračku, biely projektor, ktorý premietal obrázky na stenu. Napokon ho však niekto odtiaľ vybral. Bol to deň, keď sme ušli z Československa.



To je jediné, čo si z vášho života na Slovensku pamätáte?
Áno. Ten deň je to prvé, na čo si vo svojom živote spomínam. Viem, že sme potom boli v parku, blízko pri vode. Boli tam lode, na jednu z nich sme nasadli a dostali sme sa do Viedne. Z Viedne zasa do Francúzska a odtiaľ do Kanady. Trvalo to šesť mesiacov.

Ivan Reitman s Ashtonom Kutcherom (vľavo), Natalie Portman a Kevinom Klinom na prezentácii filmu Hlavne nezáväzne.

Vaši rodičia vám však zrejme o tom období rozprávali. Nepýtali ste sa ich na to, keď ste vyrástli?
Áno, otec o tých rokoch hovorieval. Moja mama však bola z maďarskej časti mesta, z Komáromu. Rodičia môjho otca mali sýpku a žili slušne, no keď vypukla druhá svetová vojna, otec odišiel žiť k mojej matke. Nemci totiž prišli do Československa omnoho skôr než do Maďarska, preto tam rodičia boli pár rokov v bezpečí. Mama sa však aj tak dostala do koncentračného tábora v Osvienčime. Keď sa vojna skončila, vrátili sa na Slovensko, no boli veľmi prekvapení.

Čím?
Otec vyrábal ocot a myslím, že aj slivovicu. Potom však prišli komunisti a prevzali všetky podniky. Otca umiestnili do obchodu, on však stále chodil od závodu k závodu, či je všetko v poriadku... Viete, keď najprv prežijete nacistov a potom musíte zápasiť s komunistami, to neveští najlepšiu budúcnosť. Otec sa teda rozhodol, že s rodinou odíde.

V 80. rokoch prišiel veľký zlom, stali ste sa najúspešnejším režisérom komédií. Bolo to vďaka celosvetovému trháku Krotitelia duchov. Ako vôbec vznikla myšlienka natočiť komédiu o lapačoch duchov?
Bol to nápad Dana Aykroyda. Napísal scenár, ktorý však bol omnoho fantastickejší, vlastne to bolo sci-fi. Písali sme to pre Johna Belushiho, no keď zomrel, položili sme si otázku, či vieme ten film posunúť smerom k súčasnosti. Tak som umiestnil dej do New Yorku, na reálne miesto. Dali sme dokopy tím a natáčanie prebehlo veľmi rýchlo. Výhoda tohto filmu spočíva v kombinácii humoru a vecí, ktoré nás desia.

Jedna z legendárnych scén je tá záverečná, keď sa objaví duch, ktorý vyzerá ako cukrík Marshmallow. To bol tiež nápad Dana Aykroyda?
Bolo to v jeho pôvodnom scenári, ako charakter jedného z viacerých duchov. Ja som navrhol, aby sme tohto použili vo filme, na záver. Trochu som sa toho bál, lebo to bol naozaj šibnutý nápad (smiech). Ale oplatilo sa, zdá sa, že tú scénu si obľúbil naozaj každý.

Krotitelia duchov sa stali obrovským fenoménom, vystrelili vás na vrchol Hollywoodu. Do akej miery sa váš život zmenil po 7. júni 1984, premiére filmu?
Nezmenil sa až tak veľmi. Myslím si, že som bol pomerne úspešný už po Animal House. Pred Ghostbusters to bola najväčšia komédia všetkých čias. Aj Meatballs zaznamenal veľké ohlasy. Mal som obdobie, asi 15 rokov, keď takmer každý môj film bol naozaj dobrý a diváci ich milovali.

Celý rozhovor nájdete v magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes vložený v HN, na vašom iPade alebo TU v sieti piano.