Ste neterou slávneho kapitána Jána Nálepku, hrdinu protifašistického odboja. Dokonca aj váš otec bol partizán. Vnímali ste to v živote ako výhodu?
Jano bol človek, ktorý - ako mnoho iných - bojoval proti Nemcom, proti fašistom. Nebol žiadny komunista, jeho presvedčenie vôbec nebolo také, ako sa po vojne z neho urobilo. Veď názory mal asi ako Tomáš Garrigue Masaryk. Pravda je, že bol veľmi odvážny, ako aj môj otec, ale ten bol v tom čase ešte veľmi mladý.
A čo sa týka mňa - určite to bola skôr nevýhoda. Keď ste niečo viac alebo niečo menej ako priemer, deti to neodpustia. Túžila som po tom, aby som sa toho mena rýchlo zbavila. Bolo mi skôr na ťarchu.
Váš pôvod vám teda neotváral tie správne dvere?
V čase, keď by som to mohla využiť, po maturite, som sa zbalila a z Prahy - kde som dovtedy žila - som odišla do Vysokých Tatier. Až do revolúcie som pracovala ako učiteľka v detskej ozdravovni v Hornom Smokovci. Veľmi som sa tam upokojila. A jedna z vecí, ktoré som v Tatrách tiež stihla, sú moje dve deti.
Prečo ste sa teda vrátili do Prahy, pokiaľ vás Tatry tak upokojili?
Osem rokov som robila jednu prácu a ja mám v sebe aktivitu a väčšiu nespokojnosť. Asi tam sa začali tie problémy. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som v roku 1991 zbalila obidve deti a odišla od svojho muža. Ďalším dôvodom bola novembrová revolúcia v roku 1989 a ja som chcela skúsiť podnikanie, robiť niečo iné.
Manželovi som nechala byt aj dom a odišla som bez prostriedkov. Ani na chvíľu som však nepochybovala, že si nájdem prácu a všetko bude super. A do týždňa som si tú prácu naozaj aj našla.
Naštartovala vás teda aj zmena režimu. Mimochodom, ako sa s ňou vysporiadal váš otec, aktívny komunista?
On práve v ére reálneho socializmu zažíval najväčší boom svojej kariéry. Takýmto ľuďom ťažko vysvetlíte, čo na tom systéme nebolo v poriadku. Pred nástupom komunistov žil v chudobe a potom bol jedným z tých, ktorí tú komunistickú stranu budovali.
Ja však rešpektujem jeho názor a cením si najmä to, že zostal verný tejto myšlienke. Je to lepšie ako obrátiť kabát, čo urobilo mnoho iných.
Vás jeho politické postoje neovplyvnili?
Ako dcéra diplomata som mala k politike skôr averziu. Žiadni priatelia, žiadne koníčky. Takže môj názor bol: už nikdy nechcem ani vidieť žiadneho politika (smiech). Preto som si aj zobrala niekoho, kto pracoval v lese. Paradoxne, dnes mám politika, a ešte demokrata, ako hovorí môj otec.
V Tatrách som už žila tým bežným, obyčajným životom, takže som vedela, čo nám ten systém poskytuje a čo nám nedáva. Naopak, keď som začala podnikať, bola to pre mňa šanca, ako sa realizovať. Preto vždy budem podporovať tento systém, pravicu.
Po návrate do Prahy ste sa teda zamestnali v klenotníctve ako predavačka...
Okamžite som potrebovala prácu. Dostala som sa do spoločnosti, ktorá predávala nemecké šperky - to bol môj prvý kontakt s klenotmi. Mňa však skôr zaujímala kozmetika. No veľmi veľa mi dal nemecký štýl predaja - perfekcionalistický. V tejto firme sa nám nič neodpustilo, bol to tvrdý dril, ale na druhej strane nás vychovali.
Neskôr sme spolu so Siegfriedom Irionom, šéfom tej spoločnosti, otvárali obchody vo Varšave, potom v Moskve...Po rusky som vedela dobre, ale život tam bol veľmi nebezpečný. V tom čase prešli na demokraciu, akurát si ju Rusi vysvetľovali trochu inak. Až dnes si uvedomujem, aké obrovské riziko to bolo. Hoci sme mali ochranku, mám aj pár nepekných zážitkov, keď išlo vyslovene o život.
Ak sa ste urobili v tejto firme kariérny vzostup, prečo ste sa rozhodli podnikať na vlastnú päsť?
Už keď som bola v Moskve, spojila som sa s Nemcami, keďže som chcela obchodovať s kozmetikou. Moje prvé peniaze z vlastného podnikania teda pochádzali zo Slovenska - vidíte, zase to Slovensko (smiech).
Tu sa predávalo veľmi dobre, lebo Slováci sú oveľa otvorenejší a úprimnejší národ, takže sa mi s nimi komunikovalo veľmi dobre.
Napokon ste aj tak založili klenotníctvo Carollinum, ktoré sídli v mekke pražského luxusu - na Parížskej ulici. Nebol to však návrat k tej spoločnosti, pred ktorou ste do Tatier utiekli?
Ja som si to nevyhľadala, ono si ma to našlo samo. Ak by to čeština či slovenčina dovoľovali, vymyslela by som úplne iné pomenovanie ako "luxus“. Pretože luxus sa u nás spája s niečím hanlivým.
Aj v tomto smere však vidím pokrok. Pretože ešte pred niekoľkými rokmi si mnohí klepali na čelo a pýtali sa: pero za 10 000? Dnes už ľudia vedia, že podpísať zmluvu perom Montblanc má svoju váhu.
Vy tiež posudzujete ľudí podľa toho, či podpisujú zmluvy perom Montblanc?
Povedzme si to otvorene: je rozdiel, keď niekto príde pekne oblečený, a ak niekto príde oblečený škaredo. Na rokovanie predsa nepôjdete v rifliach. A tak je to aj s hodinkami. Väčšinou ľudia, ktorí majú nenápadné, ale kvalitné hodinky, sa nechcú okázalo prezentovať, ale chcú mať špičku, ktorej zase rozumie iba ten, kto sa tomu venuje. Takí ľudia sa mi páčia a takých mám rada.
Ale hodinky, ktoré máte teraz, paradoxne, veľmi nenápadne nepôsobia.
Ja zastupujem svoju firmu. Bolo by hlúpe, keby som mala malé, nenápadné hodinky. A všimla som si, že hodinky, ktoré nosím na ruke, sa potom aj lepšie predávajú...
Vašim tretím manželom sa stal popredný predstaviteľ pravicovej ODS Petr Bendl. Nemôže byť spojenie biznismenky so známym politikom skôr problematické?
Niekedy je to pozitívne, niekedy je to negatívne, ale vždy je to reklama. No musím povedať, že sú aj klienti, ktorí práve preto, že manžel je v politickej strane, ani nevojdú do nášho obchodu.
Narodili ste sa vo Varšave, detstvo prežili v Belehrade a dnes žijete v Prahe. Považujete sa ešte vôbec za Slovenku?
Áno, mám slovenský pôvod a som hrdá na to, že som Slovenka. Mama je z Bratislavy, otec zo Spišskej Novej Vsi. Aj všetky moje deti majú slovenské občianstvo. Chcem, aby vedeli o svojom pôvode. Nikde však nemám miesto, ku ktorému ma viažu korene, kde som vyrastala. A to mi chýba.