Boli sme na mieste, kde pravá slivovica tečie prúdom. Už tristo rokov.
Pôvodne ma zaujímala najmä 300-ročná tradícia nášho unikátu, ale dozvedela som sa niekoľko - dá sa povedať, že porovnateľne - zaujímavých vecí. Napríklad, aké "finty“ na vás striehnu v supermarketoch, ak nie ste práve naslovovzatý odborník, a ako sa nenechať oklamať všetkými tými chválospevmi typu "jediná pravá“ a pod. Chcete kupovať nie dobré napodobeniny, ale niečo skutočne pravé? Čítajte, chceli sme to vedieť aj my.
Keď mi o tom, ako jednoducho sa niekedy dá nekvalita kamuflovať, rozprával majiteľ Bošáckej pálenice Miroslav Kaššovic, mierne ma to prekvapilo. Keď som to však počúvala druhýkrát z diktafónu, rozhodla som sa, že sa na tú kvalitu pôjdem pozrieť sama. Tak som sa, v strede písania tohto článku, vybrala z redakcie do najbližšieho supermarketu a poobzerala všetky dostupné slivovice. Stálo ma to iba trochu času a jeden pohoršený pohľad miestneho dôchodcu.
Mission (im)possible: Ako spoznať kvalitu
Vychádzala som z jednej premisy. "Bošácka slivovica nemôže byť nazývaná Bošáckou, ak je dopestovaná z ovocia z iného regiónu. Je to chránené, takže ktokoľvek iný by ju chcel vyrobiť, nemôže, pretože nemá ovocie z územia, ktoré sa približne zhoduje s katastrom obce Bošáca,“ tvrdí Kaššovic. Hovorí sa však, že lenivosť a prešibanosť sú mimoriadne vynachádzavé, a tak sme sa pýtali, čo ak si niekto to ovocie z Bošáce kúpi.
"Veľkú úlohu zohráva aj spracovanie, naša historická receptúra. A toto zariadenie,“ ukazuje na spleť rúrok a cisterien za sebou. "Takže pravú Bošácku kúpite jedine na tomto mieste, a všetko, čo vidíte v obchodoch pod týmto označením, sú falzifikáty.“
Vyzbrojená diktafónom sa teda pozerám do regálov na všetky fľaše, žiadnu Bošácku tam však nevidím. Pre objektívnosť som sa vybrala aj o pár metrov ďalej do susedného marketu, ale opäť nič. Nuž, nájsť takýto falzifikát si zrejme vyžaduje trochu viac času a skúmanej vzorky.
"Ja som už videl aj Bošácku slivovicu, ktorá bola vyrobená v Chorvátsku,“ smeje sa s pokrčením ramien Kaššovic.
"Najlepšia bošácka slivovica: páni z Košíc“
"Bošácka slivovica nemá tie žlté charakteristiky, ako vidíte v obchodoch. Naša je číra, môže byť iba veľmi jemne zlatistá, pretože nepoužívame žiadne farbivá,“ pokračuje Kaššovic. O niekoľko dní neskôr sa o tom presviedčam. Väčšina slivovíc v obchode má sýtozlaté zafarbenie.
"Niekedy ešte výrobcovia zvyknú pokaziť ten destilát tým, že do fľaše dajú kus sušeného ovocia,“ pokračuje Miroslav Kaššovic. Také niečo sa objavuje naozaj bežne a na prvý pohľad to nevyzerá zle, skôr naopak. "To sušené ovocie má takú chuť, že vám aj tú nekvalitnejšiu slivovicu štandardizuje,“ dodáva. Okrem sušeného ovocia som medzi fľašami našla aj jeden druh s drevenou hoblinou vnútri. Podľa Kaššovica sa môže využívať na to, aby liehovina mala chuť po dubových sudoch, v ktorých údajne zreje. Dodal však, že niekedy je tá hoblina vnútri to jediné z dubového dreva, s čím sa slivovica vôbec stretla.
Alebo niekedy nájdete na etikete päť hviezdičiek a myslíte si, že kupujete päťročnú slivovicu. "Figu borovú,“ komentuje majiteľ Bošáckej pálenice. "Kupujete si liehovinu, v ktorej je pridaný päťročný destilát, ale nikto vám nepovie, v akom pomere. Možno do 10-tisíclitrovej cisterny vyliali liter tej päťročnej.“
Kaššovic dodáva, že pokojne môže nastať aj paradoxná situácia. Napríklad, že si niekto z Košíc kúpi Bošácku slivovicu, ale na "koštovke“ neprizná, že je odtiaľ. No a potom môže verdikt znieť: "Najlepšia bošácka slivovica: páni z Košíc“.
Na záver už iba perlička: všimnite si aj ročník. Majiteľ Bošáckej pálenice totiž dodáva, že napríklad rok 2000 bol u nich z hľadiska kvality slivovice katastrofálny.
Kvôli slivovici do uránových baní
Na samotných bošáckych destilátoch je však povšimnutiahodná aj ich história, tristo rokov je predsa len čosi. Súčasný majiteľ kúpil pálenicu v roku 1994 od bratov Adamaťovcov, ktorí ju vlastnili aj počas vojen a mali za sebou vcelku pohnutý osud. Boli vraj veľmi šikovní, poskupovali aj okolité pozemky, čo sa vraj nepáčilo bývalému režimu, a tak jeden z bratov skončil dokonca v uránových baniach v Jáchymove.
"V rámci reštitúcie potom pálenicu získali späť a pred 15 rokmi som ju od nich odkúpil,“ ozrejmuje súčasný majiteľ a dodáva, že vo svojom archíve má aj historickú listinu s podpismi svedkov, ktorí videli, ako ruská armáda zhabala veľké množstvo bošáckej pálenky.
"Čo sa s tým stalo ďalej, či ju vrátili alebo nie, to už netuším,“ krčí ramenami Kaššovic. Samotná 300-ročná tradícia sa viaže na výrobu pálenky v Bošáci, ktorú vedia zdokumentovať pamätníci prostredníctvom svojich predkov. História však vraj siaha ešte ďalej, no o tých časoch sa až toľko nevie.
Pravá Bošácka slivovica vraj zaujala aj viacerých politikov či topmanažérov, mená sme sa však, pochopiteľne, nedozvedeli. Využívajú ju vraj ako originálny darček pre zahraničné návštevy, keďže si môžete nechať aj vybrúsiť fľašu s motívom podľa želania.
"Je to taká exkluzivitka, niečo skutočne špeciálne,“ uzatvára Kaššovic a my za sebou zatvárame veľkú bránu s nápisom Bošácka pálenica, za miestom, ktoré sa oplatí navštíviť. Veď na koľkých miestach uvidíte tiecť slivovicu prúdom z kohútika?