Walter von Känel: Muž, ktorý porazil čas

Do Švajčiarska sa dostal vďaka Stalinovi. Hodinky Longines sa vďaka nemu dostali na Ďaleký východ aj do socialistických Tuzexov. Jeho jedinými hodinkami však boli dlhý čas len tie na kostolnej veži. Už štyridsať rokov rozhodne udáva smer jednej z najslávnejších švajčiarskych hodinárskych firiem. Prezident Longines Walter von Känel.

Veľakrát ste spomínali, že hodinárstvo vás fascinovalo už od malička. Prečo?
Pozrite sa, ja som od štyroch rokov vyrastal v údolí Saint-Imier - kolíske švajčiarskeho hodinárskeho priemyslu. V tom čase tam bolo okolo tisíc robotníkov, ktorí pracovali vo fabrike na výrobu hodín. Pre malého chlapca je to veľký zážitok vidieť každé ráno toľkých ľudí ísť do najväčšej továrne v regióne a potom naspäť. To množstvo pracujúcich pre jednu firmu ma neuveriteľne fascinovalo. Tag Heuer, Breitling, Minerva - všetky značkové hodinky sa vyrábali v Saint Imier. No už v tom čase - v 40. rokoch 20. storočia - bola fabrika Longines najväčšia.

Vy ste sa však vo Švajčiarsku nenarodili...
Môj dedo odišiel v roku 1919 do Nemecka, do mesta Schwering. Bol jedným zo švajčiarskych dojičov kráv. Ja som sa narodil v Nemecku v roku 1941, počas vojny. V máji 1945 sa skončila vojna, ale my sme sa do Švajčiarska mohli vrátiť až ku koncu roka. Bol som jedným z tých Švajčiarov, ktorých Stalin vymenil za ruských zajatcov uväznených vo Švajčiarsku.

Aké to bolo vyrastať v Saint-Imier v povojnovom období?
Keď sme sa vrátili, žili sme na farme v malej dedinke. Až do svojich sedemnástich rokov som bol obyčajným farmárom.

Tušili ste už vtedy, že raz budete v hodinárskom priemysle pracovať?
Áno, vždy som po tom túžil. A keď som mal 22 rokov, nastúpil som do továrne na výrobu ciferníkov vo firme Jean Singer.

To znamená, že v tejto oblasti pracujete už 46 rokov, z toho celých 40 v Longines. Čo vás v časoch s takou vysokou fluktuáciou zamestnancov prinútilo ostať v jednej firme taký dlhý čas?
Myslím si, že som mal šťastie, že som v správnom čase prišiel na správne miesto. Najprv bol Longines rodinný podnik, neskôr prišlo joint venture. V 90. rokoch sme uzavreli partnerstvo so Swatch group, všetko v správnom čase. A prečo som ostal? Pretože som lojálny k svojej firme a k značke. Verte mi, mal som veľa ponúk, ale vždy som všetky odmietol. Mal som pocit, že krok za krokom by sme mohli firmu priviesť až tam, kde je teraz. Osobne by som vedel prispieť k tomu úspechu.

A keď úspech prišiel, prečo by som menil miesto? Viem presne, čo sa vo firme deje, akú ma históriu, mám priateľov po celom svete.

To áno, ale niektorým ľuďom ani to nestačí a ak dostanú dobrú ponuku, idú to vyskúšať inam...
A prečo? Veď peniaze nie sú všetko. Človek sa musí v práci aj zabaviť, mať tam priateľov. V živote som mal pár naozaj lukratívnych ponúk, ale viem, že keby som niektorú z nich zobral, na druhý deň by som videl v zrkadle len zradcu. Žijem v regióne, ktorý milujem, som šéfom najväčšej fabriky, som aktívny v politike. Prečo by som menil?

Aké sú teda vaše vzťahy so zamestnancami?
Opýtajte sa ich! (smiech). Mojou základnou zásadou je to, že mám stále otvorené dvere. Moja sekretárka je z toho s nervami v koncoch - jeden človek ešte nestihol z kancelárie odísť, už tam ide druhý. Človek sa musí naučiť počúvať svojich zamestnancov a tiež akceptovať svoje a ich chyby. Na druhej strane však tiež musí robiť správne rozhodnutia. Skĺbiť to dokopy je niekedy veľmi ťažké.

Na tlačovej konferencii vládla veľmi uvoľnená atmosféra. Myslíte si, že u zamestnancov ste populárny?
Myslím si, že áno. Pozrite sa, každá firma potrebuje šéfa, lídra. Ale sám človek nespraví nič. Vždy musí mať okolo seba tím ľudí. Okrem toho máme vo firme veľmi dobrú stratégiu, čo sa týka rovnosti šancí. Napríklad, súčasný šéf marketingu bol kedysi pekár! Začal z ničoho, rovnako ako ja, ale my dávame šancu všetkým ľuďom, ktorí majú potenciál. Myslím si, že keby sa hlasovalo, kto by mal byť šéfom, tak by som získal minimálne 98 % hlasov...(smeje sa).

Takže si veríte..
Samozrejme, preto si ma tam držia!

Aké vlastnosti by podľa vás mal mať dobrý líder?
Viete, keď som slúžil vo švajčiarskej armáde, bol som pešiakom. Bol som tam 1 850 dní, taký je vo švajčiarsku systém. Ja vždy hovorím, že generál musí byť vpredu. Nie sedieť niekde vzadu a počúvať v rádiu, čo sa deje na fronte. Musíte mať tú silu a nebáť sa byť medzi nimi. Ja sa nikdy neseparujem od mojich zamestnancov. Keď oslavujeme, tak oslavujeme spolu, keď trpíme, trpíme spolu. Blízky kontakt s kolegami, otvorené dvere a schopnosť viesť sú základom úspechu. A k tomuto všetkému ešte potrebujete šťastie.

Myslíte si, že vy ste v živote mali šťastie?
Samozrejme.

Ako ste sa vlastne do firmy Longines dostali?
Moja manželka pracovala v 60. rokoch ako telefónna operátorka v tejto firme a povedala mi, že sa tam uvoľnilo miesto na obchodnom oddelení. Tak som sa prihlásil. A teraz mi vyčíta, že stále pracujem a nikdy nie som doma. A jej na to poviem - to je tvoja chyba (smiech). Keďže predtým som pracoval vo firme na výrobu ciferníkov a Longines boli mojimi zákazníkmi, niektorých ľudí som už poznal. V tom čase som bol už kapitán v armáde, to mi tiež pomohlo, keďže v regimentoch sú ľudia z regiónu.

Pamätáte si ešte na svoj prvý deň vo firme pred štyridsiatimi rokmi?
Počas môjho prvého dňa som vnímal dva rôzne postoje ľudí - jedni hovorili "čo tu robí tento človek“ a potom boli takí, ktorí hovorili, že možno je to závan čerstvého vzduchu. V tom čase totiž firma "spala na vavrínoch“, čo sa biznisu týka. Mal som šťastie, že po pár mesiacoch ma poslali na stáž do USA. Vtedy som si uvedomil, že musím pohnúť veci dopredu, pretože ak to nerozhýbeme, budeme mŕtvi. Väčšina ľudí vo firme iba nasledovala to, čo sa robilo počas desiatok rokov a nikto sa nesnažil o nejaký progres. Nikoho nenapadlo, že sa treba orientovať na Ďaleký východ. Všetci sa stále sústredili na Spojené štáty. Keď som sa vrátil z USA, povedal som riaditeľovi firmy: Daj mi šancu, ja sa postarám o Ďaleký východ.

A postarali ste sa?
No čo myslíte? Vtedy tvorila táto oblasť päť percent našich tržieb, dnes je to päťdesiat.

Takže vy ste boli ten, ktorý to celé spustil?
Ja som bol jeden z tých, ktorý na nový trh apelovali. Ako som už hovoril, biznis človek nikdy nerobí sám. Ale firma vždy potrebuje niekoho, kto to "roztlačí“.

Dnes je Čína vaším trhom číslo jeden. V týchto oblastiach však bývajú veľké problémy s falzifikátmi...
Áno, falzifikáty sú obrovský problém dnešných čias. Dizajn je niekedy na nerozoznanie, mechanizmy vnútri kvalitných hodiniek sa však dajú rozpoznať.

Našťastie Európska únia v poslednom čase veľmi sprísnila tresty - za trestný čin je považované už aj to, ak si niekto falzifikát kúpi. Na druhej strane - ak nie ste dobrí, tak vás nekopírujú...

Vnímate rozdiely v preferenciách na západnom a východnom trhu?
Nepovedal by som, že pozorujeme nejaké zásadné rozdiely v tom, čo ľudia chcú na západe a na východe. Vo všeobecnosti ľudia najviac kupujú klasické modely. Naším najpredávanejším ženským modelom je napr. Le Grand Classic, model, ktorý bol navrhnutý už v 19. storočí a dodnes je po ňom najvyšší dopyt. Aj vo východnej Európe.

Aké má firma Longines vzťahy s naším regiónom?
V Bratislave mám dvoch veľmi dobrých kamarátov (smiech). Počas komunizmu sme paradoxne často navštevovali strednú Európu. Vyjednávali sme totiž o predaji našich hodiniek v štátnych obchodoch, teraz si nespomeniem na meno...

Tuzex?
Presne tak, Tuzex. Teraz sú už v súkromnom vlastníctve?

Nie, už neexistujú...
Aha. No, v každom prípade to bolo zaujímavé obdobie, keď sme viedli rokovania s predstaviteľmi strany a "socialistickými" obchodníkmi. No museli sme prísť k nejakým kompromisom, museli sme s nimi spolupracovať, taká bola realita. A nakoniec sa hodinky Longines aj Certina v Tuzexoch naozaj predávali. Ešte stále mám v kancelárii staré zmluvy z tohto obdobia. Je zaujímavé, že aj s týmito krajinami, ktoré boli "za železnou oponou“ sme mali obchodné kontakty už veľmi dávno. Často išli o barter - my kúpime toto, ak nám pošlete toto, atď...

Kedy ste boli naposledy na Slovensku?
Hm, pred mnohými rokmi, už je to naozaj dávno. Bohužiaľ, nemôžem byť všade naraz, musíme sa sústrediť na primárne trhy. Ale v Bratislave som bol minimálne trikrát.

Takže na trhy strednej Európy sa veľmi neorientujete?
To som v žiadnom prípade nepovedal. Práve som sa vrátil z Varšavy. Často tiež chodím do Ruska.

Slovensko je o dosť menšie ako Rusko...
Áno, ale každý kúsok sa ráta.

Distribuujete do strednej Európy iné druhy hodiniek, ako sa dajú nájsť tu vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe?
Nie, v strednej Európe nájdete v podstate to isté ako tu - tradičné značky. Dnes nájdete všade to, čo potrebujete, ale, samozrejme, tá ponuka hodiniek je v Ženeve alebo v Zürichu oveľa širšia. Distribučná sieť v krajinách strednej Európy je veľmi malá.

Luxus trpí krízou najviac. Ako doľahla na Longines?
V prvom rade musím povedať, že sme neznižovali náklady. Po druhé, tým, že sme takí silní na Ďalekom východe, pričom Spojené štáty už dávno nie sú jadrom nášho biznisu, trpíme oveľa menej ako väčšina iných firiem. A po tretie, tým, že sa pohybujeme v rozumných cenových reláciách a ponúkame klasický nadčasový produkt, sme jednou z tých firiem, ktorá počas ťažkého obdobia trpí menej. Práve dnes ráno som dostal čísla za september 2009 a sú dobré. Máme ešte tri mesiace do konca roka, tak uvidíme. Swatch group si vedie oveľa lepšie ako priemerná hodinárska firma.

Prečo?
Pretože v prvom rade máme 19 značiek - čo znamená, že nemáme všetky vajíčka v jednom košíku. Máte pravdu, že najviac utrpeli najluxusnejšie značky, stredný a nižší segment je na tom však veľmi dobre. A geografický prienik je v tomto prípade na našej strane.

Ako sa pozeráte do budúceho roka?
Pozitívne. Minulý rok sme mali veľmi zlé mesiace, november a december. Tento rok boli zatiaľ čísla veľmi dobré, na tieto dva mesiace si však ešte nechávam rezervu. Ešte neviem, ako skončíme tento rok. 6. januára vám môžem povedať čísla za rok 2009.

Ďakujem, to bude asi tri mesiace po uzávierke tohto čísla...
Tak len verme, že to dobre dopadne...

Mnohí zo slávnych výrobcov hodín začali už v 19. storočí. Ako sa zmenila konkurencia odvtedy?
V 19. storočí začali tradičné značky ako Longines, Phillipe Patek, Tissot, Omega. Takže na jednej strane sú tieto originálne pôvodné značky, a potom "newcomeri“ - módne značky, zo športu, od parfumov, odnikiaľ. To je realita. Ale tí dobrí ako Chanel alebo Gucci sú pevne etablovaní. A potom máme nových v segmente veľmi drahých hodiniek. O ich prežitie sa obávam. My za konkurenciu môžeme považovať iba tých, ktorí sú v rovnakom cenovom segmente - to znamená od 800 do 3 000 frankov.

Prečo si myslíte, že práve Švajčiari sú takí dobrí vo výrobe kvalitných hodiniek?
Pretože to je naša kultúra, naša tradícia. Sme malá krajina. Nemôžeme byť dobrí vo všetkom. Už asi nie sme takí dobrí ani v bankovníctve (smiech).

Čím to je, že logo, ktorého 120. výročie tento mesiac oslavujete, prežilo tak dlho?
Logo je jedným z najväčších aktív, ktoré máte. Hneď po ľuďoch. Je veľmi ťažké vytvoriť značku, chrániť ju a obhajovať. Som veľmi rád, že všetci moji predchodcovia sa snažili chrániť našu značku. My sa chápeme ako značkový emocionálny spotrebný tovar. V podstate predávame viac status, symbol ako tú exaktnosť, ktoré hodinky sprostredkujú. Ako človek ukazuje svoj status? Auto a hodinky! Vy dámy máte šťastie, vy máte viac možností, ako ukázať svoj status.

Boli v histórii nejaké pokusy logo meniť alebo modernizovať?
Áno, samozrejme, logo prešlo určitou evolúciou - ale ten pôvodný námet, okrídlené presýpacie hodiny, ostal.

Viete, čo tým vlastne chcel pôvodný dizajnér povedať?
Podľa mojej interpretácie by to mal byť transport času v čase. Presýpacie hodiny znamenajú čas v súčasnosti a krídla ich prenášajú do budúcnosti.

Nosíte stále ten istý model hodiniek, alebo ich stále obmieňate podľa toho, ako prichádzajú na trh?
Ako prezident firmy mám dve základné povinnosti - nikdy nenosím zlaté hodinky a väčšinou nosím tie hodinky, ktorým v tom čase robíme kampaň. Ale najradšej mám tie, ktoré mám teraz na ruke. Viete prečo?

Nie...
Lebo majú veľké číslice a ja som už starý a dobre nevidím (smiech)

Pamätáte sa na vaše prvé hodinky?
Keď som žil na farme, tak som nemal žiadne hodinky. Boli sme veľmi chudobní, najmä po príchode z Nemecka. Do 20. rokov boli moje jediné hodinky na kostolnej veži. A tiež som sa veľmi dobre orientoval v čase podľa zvierat, o ktoré som sa musel starať. Mal som bezplatný budíček - každé ráno o štvrtej ma budilo kikiríkanie. (smeje sa).

A potom, keď som nastúpil do armády, moja manželka mi darovala prvé hodinky.

A akej boli značky?
Nebudete tomu veriť, ale Longines.

Máte ich stále odložené?
To viete, že áno.