Okrem záchrany Huga Bossa radil Tomášovi Baťovi či vedeniu Mercedesu. Dnes sú jeho klientmi BMW aj Porsche a Slovák Peter Littmann exkluzívne pre prečo nie?! tvrdí: „Dnes si už môžem dovoliť luxus nepracovať s ľuďmi, ktorí mi nie sú sympatickí.“
Patrí k vlne československých emigrantov z roku 1968. Začínal ako nosič káblov v televízii, dnes patrí k špičke nemeckého biznisu. Jeho poradenskej firme Brandinsider však zo Slovenska ešte žiadna ponuka neprišla. Peter Littmann.
Iba málo ľudí na Slovensku vie, že na čele svetoznámej odevnej značky Hugo Boss stál náš človek - Peter Littmann. Ako ste sa tam vôbec dostali?
Keď mi zavolal "headhunter“ a spýtal sa ma, či by som mal záujem viesť firmu Hugo Boss, povedal som: Ďakujem, ale mám pocit, že ste sa pomýlili. Ja som nikdy nepôsobil v módnom biznise. Neskôr mi povedal, že oni ma chcú práve preto, že som v tom módnom biznise nebol.
Predpokladám, že headhunter vám zatelefonoval aj pre niečo iné ako len preto, že ste nepracovali v módnom biznise...
Predtým som pracoval vo firme Vorwerk, ktorá predávala celopodlahové koberce. Mali s tým problém, tak som pozval najlepších umelcov a architektov sveta, aby urobili dizajn týchto kobercov. Malo to obrovský úspech: čaro spočívalo v tom, že veľkí umelci robili dizajn na taký banálny produkt ako koberec. Ľudia od Huga Bossa to videli v médiách a zapáčilo sa im to.
Do kobercov ste teda vložili dizajn. Čo ste museli spraviť pre prebudenie ikony módneho dizajnu - Huga Bossa?
Táto firma veľmi žila práve z označenia "boss“. To však zodpovedalo hodnotám 80. rokov: Ja som boss, veľký šéf. V 90. rokoch však už bolo trápne sa hrať na veľkého bossa. To bola moja úloha - zmeniť to a prispôsobiť produkt hodnotám 90. rokov.
Takže zmena imidžu bol váš nápad?
Predtým bola jedna značka, ktorá sa volala Boss. Ja som to zmenil na Hugo Boss, a rozšíril som značku na tri línie: Boss, Baldessarini a Hugo. A to veľmi dobre fungovalo.
Keď som vo firme Hugo Boss začínal, bol to nemecký podnik, ktorý predával len v Nemecku, a keď som odišiel, bola z neho medzinárodná firma s predajňami na celom svete - v Amerike, Ázii, Japonsku, všade. A nikto nevedel, odkiaľ tá značka vlastne pochádza.
A to je v poriadku?
Áno. Keď si vezmete napríklad autá, je to niečo iné. Tam je dôležité, že ľudia napríklad pri Porsche alebo BMW vedia, že je to nemecká značka. Ale čo sa týka módy, je lepšie, ak vám ľudia povedia: Je to výborná značka, mám ju rád, ale neviem, či je z Talianska, Anglicka, Ameriky...
Nemecké i zahraničné médiá vás odvtedy stále titulujú Ex-Boss-Chief. Nejde vám to už trochu na nervy?
Volali ma väčšinou Boss von Boss (smiech). To si už nevyberiete.
Nosíte aj sám obleky značky Hugo Boss?
Samozrejme, zaujímajú ma dobré značky. Nie je to však také jednoduché, lebo ja sa v tom už dobre vyznám a viem, čo je dobré a čo to smie stáť. Takže niekedy, keď idem nakupovať, tak z toho tí predavači nie sú veľmi nadšení (smiech). Ale nemám jednu obľúbenú značku, v tomto som dosť náročný.
Pôsobili ste aj na čele podniku Wunsche AG. Prostredníctvom neho ste riadili ďalšiu slávnu odevnú značku, Joop!
Ja som Joop! kúpil pre podnik Wunsche. Joop! bol najprv samostatný, a potom sme ho prebrali.
Dokedy ste pôsobili vo Wunsche?
Asi do roku 1999.
V roku 2002 - teda nie tak dávno po vašom odchode - však Wunsche prechádzalo veľkou krízou. Napokon predali aj značku Joop! Prečo? V akom stave bola firma, keď ste z nej odchádzali?
Keď som z nej odchádzal, bolo ešte všetko v poriadku. V takýchto otázkach vždy ide o manažérov. Niekedy máte dva podniky, ktoré vyrábajú to isté a jeden z nich je úspešný, a druhý skrachuje. V čom je teda rozdiel? Nie v produkte, ale v manažmente. Takže si myslím, že keď som odišiel, Wunsche malo problémy s manažmentom.
Keď ste odchádzali, bolo ešte všetko v poriadku a za tri roky sa firma dostala takmer ku krachu?
Trvá veľmi dlho, kým niečo vybudujete, ale pád býva veľmi rýchly.
Okrem iného ste boli členom dozornej rady v Mercedese alebo v Baťa Corporation. To sú firmy svetového mena. Ako ste sa tam dostali?
Tomáša Baťu som spoznal na jednej súkromnej večeri. Hovoril fantasticky po česky, ja som hovoril po slovensky, veľmi dobre sme si porozumeli. Po večeri sa ma potom Tomáš Baťa opýtal, či by som nechcel ísť do dozornej rady. Tak som sa tešil! Lebo viete, Ciba alebo Mercedes, to sú fantastické veci, ale Baťa je predsa len niečo iné.
Kvôli tomu, že je to československá firma?
Samozrejme. Keď som bol malý chlapec, a ešte aj pred vojnou, Baťa bol veľmi významná osobnosť. Skutočne som sa tešil, že som ho spoznal, a keď sa ma spýtal, či by som nechcel ísť do tej dozornej rady, ešte v ten večer som zavolal mojej mame: Vieš, s kým som bol na večeri? S Tomášom Baťom! Mal som pocit, že jej to musím povedať (smiech).
Nakoniec som tam ostal desať rokov.
Ako na vás zapôsobil Tomáš Baťa ako človek?
Ja som ho veľmi obdivoval. Zomrel len nedávno, mal tuším 92 rokov a ešte v posledných rokoch hrával tenis. Pamätám sa, ako som raz oslavoval narodeniny v horách a na druhý deň po párty (tancovali sme dlho do noci) sme sa všetci mali stretnúť na jednej chalupe. Bola hmla a veľmi zlé počasie. Všetci mladí ľudia prišli lanovkou, a on prišiel na lyžiach! Vtedy už mal takmer 80 rokov. Bol fantasticky vitálny, inteligentný, príjemný človek, ktorý ovládal veľké množstvo jazykov.
V čom ste firmám ako Baťa alebo Mercedes osobne pomohli najviac?
Myslím si, že som im skutočne pomohol, čo sa marketingu týka. Marketing nie je len reklama, je to omnoho viac. Je to veľmi komplexná záležitosť. Keď ste v dozornej rade, ste zodpovedný najmä za stratégiu.
Keď ste odišli od Baťu, nestalo sa to isté, čo s Wunsche AG?
Nie, nie, oni sú veľmi úspešní. Robia presne to, čo sme si spolu vymysleli.
A čo ste si vymysleli?
Bol by to rozhovor na niekoľko hodín, ale chápem vašu otázku. Baťa bol dlho známy najmä dobrými cenami. A ja som mu povedal: je to výborné, ale to je málo. Musíme mať výborné ceny, ale aj také pekné a kvalitné topánky, ako nikto iný. A aj vďaka tomu sú na celom svete úspešní.
Mali ste teda povesť takého "liečiteľa“ firiem. Bola však aj taká, ktorú sa vám "vyliečiť“ nepodarilo? Pri ktorej ste si povedali: To, čo som urobil, nebol správny krok?
Úprimne povedané, Wunsche sa mi nepodarilo tak, ako som si predstavoval. Preto som aj po dvoch rokoch odtiaľ odišiel. Mal som trochu iné predstavy, ale keď vám tá firma nepatrí, a ste "len“ manažér, posledné slovo má vždy majiteľ. A čo sa Wunsche týka, akcionári mali úplne iné predstavy ako ja. Neporozumeli sme si a veci nešli tak, ako som si predstavoval. Ale keby tak išli, bol by som dnes pravdepodobne ešte tam a neskrachovalo by to. Takže tí akcionári zrejme nemali až také dobré predstavy.
Takže tvrdíte, že ak by vás počúvali, Wunsche by neskrachovala?
Neviem, nechcem byť arogantný, ale trochu áno. Samozrejme, nie všetko sa v živote podarí. Človek sa učí zo svojich úspechov, ale ešte viac sa učí zo svojich neúspechov.
Spomínali ste, že keď ľudia nevedia o nemeckom pôvode Huga Bossa, je to dobré. Na druhej strane, pôsobili ste aj v Mercedese, ktorý, naopak, je hrdou nemeckou firmou. V tomto prostredí vám nikdy nedali pocítiť, že nie ste rodený Nemec?
Nie, vôbec nie. Ja sa považujem v prvom rade za profesionála. Dôležité je, aby som splnil úlohu, ktorá mi bola daná.
Vy sa považujete za Slováka? Narodili ste sa v Prahe.
Narodil som sa v Prahe, ale moji rodičia sa presťahovali do Bratislavy, keď som mal dva a pol roka. Takže môj materinský jazyk bola slovenčina, vyrástol som v Bratislave, chodil som tam do školy... Keď sa ma na to niekto pýta, tak hovorím, že som sa narodil v Prahe, ale vyrástol som na Slovensku a moja kultúra je slovenská.
V roku 1968 ste emigrovali z Československa. Prečo?
Mal som pocit - a myslím si, že správny - že keby som zostal v Bratislave, kde som študoval na vysokej škole, mal by som ťažkosti so štúdiom, musel by som rátať aj s represáliami. Trochu som sa totiž politicky angažoval. Bál som sa, že stratím aj tú trochu slobody, ktorú sme vtedy v rokoch 1967 - 1968 cítili. To bola veľká vec, že sa po rokoch mohlo voľne hovoriť, čítať... A ja som vedel, že to zase stratíme, túto štipku slobody. A to som nechcel. Takže moje rozhodnutie nebolo ísť do Nemecka, chcel som ísť preč z Bratislavy.
Odišli ste sám?
Áno. Viete, keď máte dvadsať rokov, tak si trúfate na všetko. Nevedel som po nemecky, nemal som peniaze, iba tridsať mariek. To bolo tak na jednu večeru. Prišiel som do Kolína, kde som poznal jediného človeka, ktorý vtedy robil kameramana v televízii. Tak som zakoktal: Som tu. Zobral ma do televízie v Kolíne a predstavil ma svojmu šéfovi. Bolo to v čase, keď Československo malo na Západe obrovské sympatie. V televízii ma prijali a dali mi plat 20 mariek na deň. Viete, keď všetko, čo máte, je 30 mariek a niekto vám dá 20 mariek na deň, tak sa cítite ako boháč.
Kde ste bývali?
Jeden kolega tohto pána v televízii mal deti na školskom pobyte, tak som u neho mohol bývať.
Čo bolo pre vás odrazovým mostíkom, že ste sa od brigády v televízii dostali až k vedeniu nadnárodných firiem?
Neskôr som išiel na univerzitu, kde som začal študovať filozofiu. To bolo to, čo som v Bratislave nemohol. Takmer nič som na začiatku nerozumel, filozofia je ťažká aj v materinskom jazyku. Tak som tam sedel a pozeral na moje kolegyne, to ma v tom čase zaujímalo oveľa viac (smiech). Po filozofii som študoval ešte podnikové hospodárstvo a obhájil som doktorát. Potom to už išlo veľmi rýchlo. Nikdy som sa o nič nesnažil, tie ponuky vždy prichádzali samy. Keď som niečo urobil, prišiel niekto iný a ponúkol mi inú, náročnejšiu prácu. A tak sa to potom rozbehlo.
Dnes máte vlastnú poradenskú firmu Brandinsider. Medzi vašich zákazníkov patria giganty ako Porsche, BMW či Axel Springer. Má ešte "obyčajná“ firma šancu dostať sa k vám?
Keď som založil túto firmu, definoval som si tri kritériá, podľa ktorých sa rozhodujem. Keď dve z týchto kritérií nefungujú, tak to nechám. Ak nefunguje len jedno, pouvažujem o tom. Prvým je: musí to byť intelektuálne náročná úloha. Druhým: ľudia, s ktorými mám do činenia, mi musia byť sympatickí. Už si môžem dovoliť ten luxus, že ak mi niekto nie je sympatický, nebudem s ním pracovať. A tretie kritérium: musí to byť adekvátne zaplatené.
Takže ak by prišla firma, ktorá by spĺňala prvé dve kritériá, ale neponúkla by vám dosť peňazí, zobrali by ste to?
Je to možné, pretože na prvom mieste je intelektuálny obsah. Takže niekedy mi zavolajú majitelia menších firiem a ja to vezmem. A naopak, niekedy nevezmem zákazky, ktoré sú finančne zaujímavé, ale samotní ľudia vo firme mi nie sú sympatickí.
Ak by sa vám teda ozvala nejaká slovenská firma, išli by ste do toho?
Veľmi rád. Lebo to je niečo podobné ako fakt, prečo robím slovenského honorárneho konzula. Akejkoľvek inej krajine by som povedal: ďakujem, nie. Slovensko je, samozrejme, niečo iné. Na Slovensku sú firmy s veľmi dobrými produktmi, ale neovládajú marketing tak, aby obstáli na svetovom trhu. Úprimne však musím povedať, že zo Slovenska mi ešte žiadna ponuka neprišla.
Ak je vaším klientom BMW, môžete si dovoliť prísť na rokovanie na vašom Porsche Carrera 4S?
Keď som bol v Dozornej rade Mercedesu, tak som mal Mercedes ako služobné auto. Súkromne som však vždy mal Porsche. Obidve tieto firmy sídlia v Stuttgarte. Raz som mal veľkú chuť ich trochu najedovať, tak som prišiel v Porsche na schôdzu Mercedesu. Nikto si netrúfal nič povedať, lebo som bol v dozornej rade, ale videl som im v očiach zúfalstvo (smiech).
Ale pamätám si, že keď som pracoval u Huga Bossa, prišiel jeden môj zamestnanec v džínsoch Armani. Tak som ho poslal domov prezliecť sa. Také niečo sa jednoducho nerobí.
O vás je známe, že ste veľký fanúšik F1.
Samozrejme, Michael Schumacher je môj dobrý priateľ. Hugo Boss bol tiež sponzorom F1.
A nie je vám ľúto, že Mercedes má vlastnú stajňu až tento rok, keď už s touto firmou nie ste spojený?
Máte pravdu. Trochu ľúto mi to je.
Takže ste fanúšikom Michaela Schumachera?
Áno, ale úprimne povedané, trochu som nepochopil, prečo sa vrátil. Keď sa niekedy uvidíme, musím sa ho na to spýtať. Mimochodom, ďalšiemu môjmu priateľovi z F1, Mikovi Häkinnenovi, sa nedávno narodil syn. A viete, ako sa volá? Hugo! (smiech). Myslím si, že to nie je náhoda, neznie to veľmi fínsky.
Vašimi priateľmi sú alebo boli ľudia ako Tomáš Baťa, Michael Schumacher, takmer celá nemecká biznis špička. Akí ľudia sú pre vás ešte výnimoční? Koho si dokážete vážiť?
Viete, o tomto som veľmi dlho rozmýšľal. A odpoveď je: Vážim si ľudí, ktorí sú viacdimenzionálni. Komplikovaní. V Nemecku poznám takmer všetkých topmanažérov. Niektorí sú fantastickí a rád si s nimi zájdem na pohár vína, ale väčšina z nich ma osobne nezaujíma. Lebo sú zameraní na svoju prácu, tú prácu robia dobre, ale inak sa nezaujímajú o nič iné. Ešte možno o šport, ale inak o nič. Takže ja si vážim ľudí, ktorí sa pohybujú na viacerých úrovniach a majú "viac vrstiev“. Takí ľudia sú napríklad umelci. A jedným z takých ľudí bol aj Tomáš Baťa.
Jednou z tých vašich úrovní je aj umenie, však?
Presne tak. Mám veľmi rád umenie.
Známy nemecký týždenník Der Spiegel raz o vás napísal: Peter Littmann nosí svoje niklové okuliare tak hrdo, ako zodpovednosť, v 23 rokoch vlastnil Beuys* a na otázku o jeho hobby odpovedá: Navštevovať galérie. Súhlasíte s tým?
Áno, samozrejme.
Ako by ste sám seba opísali dnes?
Kládol som si otázku, aký zmysel má starnutie. Človek je rozumnejší. Takže si myslím, že som dnes rozumnejší ako v mladosti a mám pocit, že som nežil nadarmo. A moji priatelia mi hovoria: pre nás si zaujímavejší dnes, ako si bol pred 20 rokmi. A to je pre mňa kompliment.