Slovák na špičke amerického biznisu

Založil najväčšiu firmu na svete vo svojej oblasti. V roku 2002 sa stal podľa prestížneho časopisu Forbes tretím najlepšie zarábajúcim manažérom v Amerike. O vzostupoch a pádoch svojej firmy exkluzívne pre prečo nie?! hovorí Jozef Straus, svetový biznismen z Veľkých Kapušian.

V Kanade ste založili najväčšiu firmu na svete v oblasti sklených vláken. Váš príbeh sa však začal dosť dobrodružne - zo Slovenska ste emigrovali presne v auguste 1968. Bola to náhoda, vaša predvídavosť, vplyv okolností?
Myslím, že som odišiel 1. augusta v 68. roku do Anglicka na študentskú farmu zlepšiť si svoje jazykové schopnosti. V určitom stave zohrala svoju úlohu aj predvídavosť, pretože som mal odísť až okolo 15. augusta. Situácia u nás v Kapušanoch však bola napätá, najmä preto, že mesto Čop je blízko a Brežnev sa mal stretnúť s Dubčekom, ako určite viete. Bol to teda vplyv okolností a aj momentálnej situácie. Išiel som len na študentskú výmenu, nebol to plánovaný odchod.

Nikdy ste to rozhodnutie neľutovali?
Nie, nikdy som neľutoval, že som odišiel. Keď je niekto na lodi v búrke, treba sa plaviť ďalej a nájsť bezpečný prístav, no nie? Zo začiatku som sa cítil trochu zvláštne. Podal som si prihlášku na rôzne miesta, medzi nimi aj na univerzitu v Edmontone v Kanade, kde ma prijali. Kanadská vláda bola v tomto smere veľmi nápomocná, keďže som ako študent dostal okamžite vízum. Keď som prišiel do Edmontonu, tak som trochu vedel už aj po anglicky.

Hranice sa zatvorili, vy ste sa ocitli sám v cudzom svete a navyše ste nevedeli po anglicky...
Trošku áno, to, čo som sa naučil v Prahe, keď som tri roky študoval na Českom vysokom učení technickom. Po vstupe Varšavských vojsk som dokončil štúdiá v Edmontone, kde som dostal bakalársky diplom. V Edmontone mi potom ako mimoriadnemu študentovi jeden profesor ponúkol možnosť pracovať uňho na stáži. Neskôr som dostal zase ďalšie štipendium a napokon doktorát z nízkoteplotnej fyziky.

Povedali ste, že základom pre technologický rast štátu je vzdelanie. Ako by ste ohodnotili jeho úroveň na Slovensku?
Áno, vzdelanie je základom technologického a ďalšieho ekonomického rastu štátu, pretože vzdelanie podáva možnosť zapojenia sa do vzrastajúcich technologických objavov nových vecí a aplikácie s možnosťou ekonomického využitia. Ja v mojich časoch som skutočne považoval našu výuku za vynikajúcu. I keď po príchode do Kanady som zistil, že experimentálne, v praxi, sme boli pozadu, avšak teoretické základy sme mali zase lepšie a hlbšie.
Nemám možnosť porovnať súčasnú úroveň, no predpokladám, že intenzívne styky a voľné výmeny so zahraničím mohli tie výsledky len zlepšiť.

S čerstvým doktorátom v ruke ste sa zamestnali vo výskume Bell Northern Research. A práve tam ste zistili jednu veľmi zaujímavú vec...
Vtedy sme spolu s mojimi kolegami z výsledkov našich výskumov zistili, že z komerčného využitia sklených vláken môže byť celkom dobrý biznis. Jeden odišiel, začal biznis, druhý odišiel, začal biznis. Videli sme, že je to dobrá cesta, a tak sme v roku 1981 založili firmu JDS Optics.

Navyše, počet ľudí, ktorí sa tomu v roku 1974 venovali, bol príliš malý, takže sa v tejto oblasti dalo dobre uplatniť. Niekoľko telekomunikačných spoločností začalo sklené vlákna používať, pretože majú oveľa väčšiu prenosovú kapacitu telefónnych hovorov. Takže sa ukázali ako ekonomicky veľmi výhodné.

Čo vlastne znamená písmeno "D“ v strede názvu firmy, pod ktorým funguje dodnes? J a S zrejme znamenajú vaše iniciály.
To nie, ale nie je to ani veľká záhada. JDS sú iniciály zakladateľov firmy. Boli sme štyria - Jones, Duck, Sinclair. Ďalšie "S“ ako Straus sme tam už nedali, pretože JDSS s dvomi SS sa nám, samozrejme, nepáčilo. Žartovali sme, že raz budeme veľká firma, a IBM sa tiež nevolá IBMM s dvomi "M“ - mali sme taký náš vzor (úsmev). Keď sme potom boli na špičke, našim kolegom a zákazníkom sme tiež hovorili, že JDS znamená "Just Do Something“ ("Len urob niečo“) excelentné a výnimočné pre zákazníkov.

Ako veľmi sa na vašom podnikaní odrazil boom počítačov, internetu a mobilných telefónov?
Na prelome 90. rokov sme začali hľadať partnera, lebo sme potrebovali nové a hlbšie technologické zázemie. Japonská firma Furukawa - mal som tam kolegu z výskumu - chcela mať zase severoamerický prístup. Tak nám ponúkli investície a spoluprácu. Napokon kúpili polovicu firmy a zmenil sa aj názov firmy z JDS Optics na JDS Fitel. A firma rástla. Každý rok sme takmer zdvojnásobili tržby. Potom, medzi rokmi 1996 a 1999, sa objavil boom v používaní sklených vláken, ale aj celá telekomunikačná sieť začala byť veľmi využívaná. Vo svete sa začal používať internet, a ten potreboval veľkú kapacitu. Okrem toho v Amerike začala tzv. deregulácia, to znamenalo, že napríklad telekomunikačné siete neboli svojimi možnosťami obmedzené. Deregulácia bola najväčšia príčina financovania nových telekomunikačných sietí a toho, že sklené vlákna sa začali v takom veľkom množstve používať.

Čím ste chceli "prebiť“ konkurenciu?
Konkurencia bola veľká a každý chcel urobiť novú sieť, lebo predpokladal, že bude mať veľa zákazníkov. Nová sieť musela byť vyrobená novou technológiou, a novou technológiou boli práve sklené vlákna. Internet potreboval tiež nové technológie. My sme vyvinuli produkt, ktorý umožnil kapacitu zvýšiť aj niekoľko desaťnásobne. Takže celý ekonomický priebeh zlacnel práve pomocou našich technológií. Teda to, čo sa predtým robilo za stotisíc až pol milióna dolárov, sa teraz dalo vyrábať za 20-tisíc dolárov. Ďalším významným vynálezom bol optický zosiľovač, ktorý dovolil ďalšie zníženie prenosných cien a celého telekomunikačného prenosu.

Vy ste teda našli cestu, ako to urobiť jednoduchšie a lacnejšie?
To nemôžem povedať, lebo boli aj iní. My sme však boli medzi prvými.

Takže ste ju využili?
Áno, použili sme túto cestu a zároveň sme mali veľmi dobré taktické znalosti a spojenie so zákazníkmi, napríklad na začiatku 90. rokov som bol aj na Slovensku prednášať a hovoriť o nových možnostiach v tejto oblasti.

Kedy sa z JDS stala najväčšia firma na svete vo svojej oblasti? Vďaka fúzii so spoločnosťou Uniphase v roku 1999?
My sme pracovali v tzv. pasívnych častiach vláknovej výroby - teda na komponentoch, ktoré nepotrebujú prúd ani napätie na to, aby fungovali. Aktívne produkty sú tie, ktoré potrebujú byť pod napätím. Uniphase pracovali v tej aktívnej, my v tej pasívnej časti. Mali sme však rovnakých zákazníkov. Tak sme si povedali: prečo budeme konkurovať jeden druhému? Keď sa spojíme, môžeme urobiť nové produkty za ešte nižšie ceny a tiež produkty a vyššieho technologického obsahu.

A naši zákazníci to privítali, stretlo sa to s veľkým ohlasom.

Čo sa potom stalo v roku 2001? V čase vrcholného rastu vašej firmy ste dosiahli tržby štyri miliardy dolárov, a v roku 2001 ste vykázali najväčšiu stratu, akú dovtedy história poznala.

Stali sa dve veci - siete boli prebudované, lebo banky poskytovali úvery na ich budovanie. Samotné siete mali byť financované spotrebiteľmi, ktorí by za ne platili prostredníctvom telefónov alebo internetu. Zrazu bolo na trhu asi 30 či 40 nových firiem a každá z nich chcela dodávať najväčšiu kapacitu za čo najnižšiu cenu. Neskôr však tieto firmy zistili, že ich príjem nie je dostatočný ani na to, aby splatili tieto dlhy. Zjednodušene povedané - banky videli, že firmy nie sú schopné platiť úvery a prestali ich financovať a všetko sa to stoplo.

Výsledkom vraj potom boli aj rôzne podvody?
Áno, niektoré firmy začali podvádzať a robiť fiktívne prevody jedna medzi druhou, ktoré v skutočnosti neexistovali. Samozrejme, že potom z toho boli aj súdy.

Aj JDS bola na súde?
Aj my sme boli na súde, no ukázalo sa, že sme všetko robili presne podľa zákona a z procesu sme vyšli úplne čistí.

Z diaľky to v malom pripomína súčasnú krízu. Myslíte si, že objavovanie sa rôznych bublín je cyklickou záležitosťou, ktorá sa v histórii opakuje?
Niekto mi hovoril, že v 18. a 19. storočí bolo v Amerike viac ako 30 železničných spoločností, ktoré postavili koľaje a začali vo veľkom podnikať v doprave. No a napokon z nich ostali dve či tri. Zdá sa teda, že sa, bohužiaľ, asi udialo niečo podobné. Nie som historik, ale aj keď si vezmete dnešnú situáciu - človek by neveril, že sa také niečo môže stať.

Paradoxne, v roku 2002 vás magazín Forbes zaradil na tretie miesto v rebríčku najlepšie platených topmanažérov amerických firiem. Myslíte si, že bol tento rebríček objektívny?
2002? Forbes? Tretí? Ani som si to neuvedomil... Ten rebríček bol asi rok - dva pozadu, takže nebol najpresnejší alebo objektívny. Myslím, že porovnávali špičkový rast firmy, ktorý sa tiež prejavil rastom cien akcií, ktorý sa potom odzrkadlil v ekonomickej realizácii. V tej technologickej kríze v roku 2001 sa však všetko udialo v priebehu piatich či šiestich mesiacov. Tá situácia trvá doteraz, aj keď práve v súčasnosti sa už začína trochu meniť, keďže sa komunikačná sieť mení na mobilné telefóny a tiež vďaka videoprenosu cez internet. To všetko potrebuje zase novú kapacitu.

Takže v súčasnej kríze sa tento biznis oživuje?
Samozrejme, len je to otázka času, ide to totiž pomaly.

Vidíte nejaké spoločné črty medzi vtedajšou krízou, ktorou ste museli prejsť vy, a tou, ktorá ruinuje firmy v súčasnosti?
Táto je, samozrejme, oveľa väčšia, fundamentálna. V tom roku 2001 to bola kríza technologická, súvisiaca aj s masovým nástupom internetu. V roku 1996 totiž ešte internet poznal málokto, v roku 2001 už bol takmer samozrejmou súčasťou každodenného života. Dnešná kríza však pravdepodobne chytila všetky bankové spoločnosti, keďže jedna s druhou vzájomne spolupracujú. Technologická kríza zasiahla iba jednu časť ekonomiky, táto kríza zasahuje všetky.

Ako veľmi sa súčasná kríza dotkla JDS Uniphase?
Neviem, už tam nepracujem. Iba predpokladám, že keď je menší ekonomický pohyb, každý kupuje menej a každý potrebuje menej, lebo je opatrnejší.

Vy už teda s JDS nemáte nič spoločné?
Nie, po odchode z vedenia JDS (mimochodom, odišiel som presne 21. augusta 2003, to bola však len náhoda) som pôsobil rok ako poradca nového riaditeľa, ale potom som odišiel. Viete, každý potrebuje svoj priestor. S JDS už viac nie som spojený.

Čomu sa venujete teraz?
Teraz mám rodinu, deti, vnúčatá. No veľakrát za mnou prichádzajú ľudia s technickými a investičnými otázkami, napríklad malé technologické firmy, ktoré pracujú na nových projektoch. Týmto sa teda zaoberám, ak práve nejdem na kemping.

Veľmi sa zmenil váš život po odchode z JDS?
Koľko hodín denne pracujete?

U novinára sa to presne povedať nedá, priemerný človek asi osem...
Tak si predstavte, že ja som pracoval 16 hodín denne. Samozrejme, že som mal záujem, aby firma bola úspešná, tak som tým aj žil a moja snaha bola veľká. Myslím, že som takmer rovnako zaneprázdnený ako vtedy. Viete - starý kôň neumrie, iba zmení smer (smiech).

Ako často chodíte na Slovensko? Vraciate sa aj do Veľkých Kapušian, kde ste sa narodili?
Na Slovensko chodím občas. Môj nebohý otec je pochovaný v Košiciach a snažím sa navštíviť jeho hrob tak často, ako môžem. Naposledy som tam bol v júli minulého roku. Veľké Kapušany som navštívil asi pred 8 - 9 rokmi s mojím najstarším synom (možno dokonca až pred desiatimi...)

Keď ste pred rokmi uvažovali nad presunutím výroby do lacnejších krajín, prečo do hry nevstúpilo aj Slovensko?
Boli časy, keď sme skutočne a konkrétne uvažovali o presunutí časti výroby na Slovensko (alebo do Čiech, keď ešte existovala spoločná republika), ale, bohužiaľ, rast a zmeny boli také rýchle, že sme nemali čas a možnosť reagovať v dlhodobom horizonte. V každom prípade však myšlienka existovala a bola prerokúvaná v úzkom kruhu kolegov.

Ako by ste opísali svoj vlastný životný štýl? Vieme o vás napríklad, že vás zaujíma golf...
Ach, golf...Som trochu nemehlo (smiech). Ale je to úžasná technická hra. Študoval som aj fyziku golfu ako fyziku dvojnásobného kyvadla, ale zistil som, že medzi teóriou a praxou je veľký rozdiel. Takže som len obdivovateľ odborníkov. Samozrejme, má to aj inú stránku. V Severnej Amerike sa pri golfe uskutoční veľa biznisu.

Čo okrem toho ešte patrí medzi osobné vášne Jozefa Strausa?
Veľmi rád chodím kempovať, v novembri som bol dva týždne v Himalájach a teraz som sa akurát vrátil z Grand Canyon. Idem tam, kde je čo najmenej ľudí.

Okrem toho máte ešte jednu - dosť neobvyklú - záľubu, violončelo.
Čo sa týka violončela, zo mňa už Rostropovič nebude (smiech). Ale rád by som zahral tri či štyri skladby pre rodinu ako koncertný večierok - ako dôkaz, že som to dokázal. Zatiaľ to však je iba sen ....

Stále nosíte baretku. Prečo?
Kedysi som nosil čierny klobúk. Ale keď človek cestuje často s klobúkom, tak v lietadle sa dosť ničí. A okrem toho často chodím do východných krajín, kde veľa prší. No a keď vám dvakrát naprší na klobúk, je po ňom. A tak som prešiel na baretky. Raz som s baretkou na hlave išiel k zákazníkovi do Taiwanu, kde sme stratili kontrakt. On sa začudoval a povedal: "Vy s tou baretkou ste nezabudnuteľný. Dám vám ten kontrakt späť.“ Odvtedy je to môj poznávací znak. Raz som dokonca objednal 20 000 baretiek a rozdával som ich ako firemný darček (smiech).

Jozef Straus (62)
založil najväčšiu firmu na svete v oblasti optických vlákien. Narodil sa vo Veľkých Kapušanoch, odkiaľ emigroval do Kanady. V roku 2002 ho magazín Forbes označil za tretieho najlepšie zarábajúceho topmanažéra v USA. Má rád golf, violončelo a kemping. Žije v Kanade.