Je rok 1937 a George Orwell sa práve vrátil zo španielskej občianskej vojny. Sedí vo svojom dome na anglickom vidieku, pred oknom bučia kravy, zdvíha sa ranná hmla. Zavrie oči a spomína na zvuk explodujúcich granátov, na krik vojakov, na popevky internacionály v premrznutých zákopoch. Otvorí oči a pred sebou má písací stroj a prázdny papier, na ktorom o chvíľu začne vznikať Pocta Katalánsku. K prvým slovám však v tomto tichu vedie ešte dlhá cesta.

Hádam tuším, čo v takej chvíli cítil. Prvé slová o himalájskej dedine Kargyaku, kde som strávil posledných šesť mesiacov, sa mi vzdávajú s podobným odporom. Nečudujem sa im. Musia to byť slová o ceste do inej kultúry, iného náboženstva, iného jazyka. Musia hovoriť o cestovaní na snehu, ľade a najmä o cestovaní v čase. Také slová budú ako miesto, o ktorom chcem hovoriť - nie je ľahké sa k nim dostať a necítiť sa potom cudzo.

Kargyak
Kargyak je prvá (prípadne posledná - podľa toho, z ktorej strany človek prichádza) dedina v himalájskom údolí Ladakh, z jednej strany odrezaná od zvyšku sveta vrcholom Shingo-La (5 100 m. n. m), z druhej riekou Zanskar, ktorá - ak zmrznutá - je pár týždňov v zime prechodná. Podobných dedín je v údolí veľa, každých pár hodín chôdze na jednu narazíte, či už na menšiu (dva - tri domy) alebo väčšiu (dvadsať - tridsať rodín). Pohľad na takú dedinu je väčšinou podobný: domy z neopracovaného kameňa, strechy zo slamy a jačieho trusu, pár jakov a koní lenivo prežúva zvyšky trávy, staré ženy s košmi na chrbtoch (plnými uschnutých výkalov, jediného paliva na dlhú zimu) sa unavene šplhajú po okolitých kopcoch. Kargyak má však dve zvláštnosti: na rozdiel od ostatných dedín, kde sú domy rozosiate široko v priestore, sú kargyacké obydlia prilepené k sebe, pätnásť domov sa na seba tlačí v malom kruhu ako tučniaci, ktorým je zima a chránia sa tak pred vetrom. Takto prepojená architektúra určuje celý charakter - dušu - dediny, ktorá zhora pôsobí ako jediný dom, jeden pokojne pulzujúci organizmus. Druhou zvláštnosťou Kargyaku je - (fungujúca) škola.

Škola h(o)rou
Založila ju pred pár rokmi česká organizácia Surya, cez ktorú som sa ako dobrovoľník do Ladakhu dostal. Školy sa dajú nájsť i v iných dedinách, ale buď sú otvorené iba v lete (francúzska škola v susednej dedine Ski), alebo sú to školy štátne a tie vďaka skorumpovanosti indických štátnych učiteľov a úradníkov vyučujú len občas, v úbohých podmienkach a mizivej kvalite. Vládneho učiteľa totiž nikto nekontroluje (posielať kontrolu do tak izolovanej a ťažko dostupnej oblasti nie je najľahšie) a takýto učiteľ - aspoň podľa mojich skúseností - nepracuje, ak to nie je úplne nevyhnutné. V týchto podmienkach česká škola vyčnieva - počas zimy sme s priateľkou a ďalším českým dobrovoľníkom zamestnávali učiteľov Hindi, matematiky a Bhoti (domáci jazyk - tibetské nárečie), sami sme učili angličtinu a starali sa o chod školy. Áno, škola funguje; s pevným rozvrhom, tridsiatimi deťmi, zodpovednými učiteľmi, písomkami a skúšaniami, so solárnymi panelmi, elektrinou a notebookmi, na ktorých sa deti učia písať a kresliť. S rozprávkami od Walta Disneyho. V zime i v lete. Opustený európsky ostrovček zapadajúci himalájskym snehom.

Dobrý človek ešte žije
Pred odchodom do Indie sa ma ľudia pýtali - a neustále som sa pýtal sám seba - čo tam vlastne ideš robiť? Rozfúkavať semienka našej civilizácie? Potrebujú ťa tam? Potrebujú nás tam? Myslel som si, že odpoveď sa mi tam intuitívne zjaví, prirodzene ku mne príde, ticho si ku mne ľahne ako prítulná milenka. Dnes, po návrate, však nie som k odpovedi ani o krok bližšie. Posúďte sami:

Ak som spomínal cestovanie v čase, nebol to len požičaný slovný obrat. Ľudia v Ladakhu žijú prosto. Nemajú elektrinu (až na výnimky, ktorým vláda pridelila malý solárny panel, ktorý uživí jednu žiarovku), jediným dopravným prostriedkom je kôň, stále nepoužívajú koleso. Rodina žije a spí v jednej izbe, na hlinenej zemi sa povaľuje niekoľko prikrývok, v strede miestnosti malý sporáčik (chula), pri stenách pár hrncov, pohárov, malé stolíky na čaj. Nepoznajú reprodukovanú hudbu, počujú iba svoj vlastný hlas, spev, hru na bubon z jačej kože. Ich strava má len pár položiek: ryža, tsampa (pšenica), zemiaky, chapatti, raz za rok trochu jačieho mäsa. Od jari do jesene sa pracuje na poli - a pracuje sa ťažko; pasú sa jaky, chodí sa po horách. V zime sa oddychuje, oslavuje, prichádzajú dôležité budhistické sviatky. Náboženstvo je tu organickou súčasťou života: dedinčania zbierajú jedlo, ktoré posielajú do kláštorov, kde väčšinu roka mnísi žijú samotárskym životom. Počas pudže (akéhosi svätenia) sa však po skupinkách - väčšinou v (svätých) trojiciach: starý skúsený lama, mladý mních a malý lama žiačik - vydajú do dedín, v každom dome strávia pár dní, modlia sa s domácimi, búchajú do bubnov, vyrábajú dekorácie z tsampy - jednoducho poriadne rozvíria duchovný život dediny. Domami znejú mantry, oddelené skupinky mužov a žien obchádzajú miestnu gompu (svätyňu), všetci sa klaňajú a vzdávajú mníchom úctu.

Nemáme čas
Všetko sa tu deje prirodzene, ako príchod ročných období. A tak ako príroda, ani ľudia v Kargyaku nepoznajú čas; je to pre nich neznáma veličina, s ktorou ich až my pomaly oboznamujeme. Nikto nemá hodinky, nikoho zo spánku nevytrháva budík. Nikto sa nikam neponáhľa. Ak vám niekto povie, že zajtra niečo spraví, znamená to, že to urobí možno o týždeň - a nikto naňho za to, samozrejme, nebude nahnevaný. Moja obľúbená fráza, ktorú som s radosťou prebral, je slovko patamet, sprevádzané zdvihnutím obrátených dlaní s vystrčenými ukazovákmi a palcami, ktorá znamená neviem, ale aj je mi úplne jedno, že to neviem. Čas sa nielen nesleduje, on sa ani nezaznamenáva. Nikto nevie, koľko má rokov, či aké staré sú jeho deti. Narodeniny sa neoslavujú, meniny tobôž nie - všetci sa na dalajlámovu počesť volajú krstným menom Stenzin, chlapci i dievčatá.

Zánik Východu
Hovoril som o cestovaní v čase, mala to však skôr byť cesta "bezčasovosťou“. A do tohto miesta mimo času - a času mimo miesta - teraz (počujete, ako práve to teraz rozbíja ladhackú bezčasovosť, akoby ju naše hodinové ručičky roztínali so spupnou nevraživosťou Damoklovho meča?) vstupuje akoby mimovoľne vonkajší svet, zatiaľ nenásilne, hádam aj pokorne, no i tak so stigmou nepozvaného hosťa. A ako každá izolovaná bublina, do ktorej sa zvonku pichne, i táto musí prasknúť. Indická vláda začala prednedávnom stavať cestu ladhackým údolím, ktoré ho spojí s najbližším mestom a sprístupní ho tak svetu. Už dnes je tam v lete mnoho - najmä francúzskych a nemeckých - turistov, po dokončení cesty ich budú tisíce. V takejto situácii je podľa mňa existencia českej - či inej európskej - školy nielen legitímna: je požehnaním, je aktom milosrdenstva. Úlohou tejto školy tak nie je bezhlavo šíriť západné hodnoty, ale pripraviť (kvalitným vzdelaním) deti na vpád cudzej kultúry, ktorý ich v najbližšej generácii čaká a ktorému sa už nedá vyhnúť. Naučiť ich ako v tom novom svete obstáť, ako si v tom strete ceniť vlastnú kultúru a čo najviac z nej si zachovať. Bohužiaľ: podoba, v akej som mal možnosť ju poznať, pomaly a neodvratne mizne. A keďže je to kultúra, čo sa nezalieča času a pamäti, zmiznú spolu s ňou i všetky spomienky na ňu. Toto je jedna z nich.