Pred dvoma rokmi prevzal Orkestar váš syn Marko - zmenil sa okrem názvu aj štýl hudby?
Orchester som mu venoval ako dar k osemnástym narodeninám a zmenil som jeho názov na Boban i Marko Markovič Okrestar. Teraz je šéfom a hlavným zodpovedným za jeho chod najmä Marko a ja som už len jeho členom.

Svojej legendárnej kapele ste dlhé roky šéfovali sami - je to teraz v tandeme jednoduchšie?
Stále som súčasťou Orkestaru, aj keď v poslednom čase aranžuje a komponuje prevažne Marko. To vidieť napríklad na našom novom albume Go Marko Go!

Marko je taktiež vynikajúcim trubkárom - je konkurentom vášho trubkárskeho sólového postu?
Marko nemôže byť mojím konkurentom, predovšetkým ja som jeho stálou konkurenciou (smiech). Pokiaľ som mu nielen daroval orchester, ale dokonca prepustil post hlavného sólistu, znamená to, že je veľmi dobrým trubkárom. Marko si to skutočne zaslúži a myslím si, že to robí lepšie ako ja. Taktiež dostáva uznania od mnohých kolegov hudobníkov, pretože je jedným z najlepších sólistov v Srbsku.

Zúčastňuje sa Marko na legendárnej trubačskej súťaži na festivale v Guči, kde ste vy nekorunovaným kráľom?
Marko sa na tejto súťaži, samozrejme, nezúčastňuje, pretože to nepotrebuje. Nedával som mu svoj orchester len preto, že je mojím synom, ale preto, že si to skutočne zaslúži. Ak je Marko lepším trubačom ako jeho otec a ja som mimo konkurencie, tak čo by tam potom vlastne hľadal?

Pochádzate z juhosrbského mestečka Vladičin Han - aká je hudobná tradícia tohto kraja?
Han je nádherné mestečko, v ktorom stále trávim väčšinu času a mám ho nesmierne rád. V našom kraji je množstvo muzikantov hrajúcich na dychové nástroje a byť najlepším znamená neustále sa snažiť a robiť niečo nové.

Západný svet spoznával vašu hudbu prostredníctvom filmov Emira Kusturicu, rovnako aktuálne prezentujete film Guča. Nakoľko je v Srbsku prepojený film s tradičnou hudbou?
Čo sa Kusturicových filmov týka, musím povedať, že rovnakú hudbu sme s Goranom Bregovičom robili ešte dávno pred Undergroundom. Goran je veľmi šikovný hudobník a v mnohom som mu pri komponovaní pre tieto filmy pomohol. Nakoniec obaja - Bregovič aj Kusturica, sú skvelí ľudia. Vo filme Guča, ktorý je vlastne o láske a hudbe, hrá môj syn Marko hlavnú úlohu. Predstavuje Rómea, ktorý musí v Guči vyhrať nad najväčším trubkárom. Navyše miluje jeho dcéru a ako odmenu ju dostane len vtedy, keď nad ním zvíťazí. Nakoniec, samozrejme, vyhrá.

Chystáte ďalšiu spoluprácu s "hitmakerom" Goranom Bregovičom?
V súčasnosti nemáme dôvod spolupracovať, pretože každý z nás má svoj vlastný orchester. Na druhej strane, nedivil by som sa, keby sme v budúcnosti opäť čosi urobili. Zatiaľ však nič neplánujeme.

Váš posledný album Go Marko Go! je väčšmi ako predchádzajúce projekty ovplyvnený latinskoamerickou hudbou, džezom, tanečnou scénou...
Za to môže Marko. Na predposlednom albume sme ešte pracovali spolu a tento posledný bol výlučne v jeho réžii. Sme rozdielni v mnohých veciach, čo je, samozrejme, dané aj generačne. Ja som sa viac opieral o tradičnejšiu hudbu, pričom Marko to k ťahá modernejším smerom. Má čerstvé nápady, do ktorých sa mu nebudem pliesť. Nech pokračuje ako začal, pretože zatiaľ počujem len veľmi priaznivé ohlasy.

Na Slovensku sme vás pred niekoľkými mesiacmi videli v projekte Franka Londona Brotherhood of Brass. Ako vnímate prepojenie svetov balkánskeho folklóru a klezmeru?
S Frankom sme dobrí priatelia a okrem Brotherhood of Brass sme spolupracovali aj na mnohých iných projektoch. S človekom ako on je radosť hrávať, pretože je nielen vynikajúcim hudobníkom, ale aj skutočným kamarátom.

Ako funguje spolupráca Orkestaru s ďalšími srbskými umelcami, napríklad fenomenálnym huslistom Felixom Lajkom?
Mám to šťastie spolupracovať s najlepšími hudobníkmi (smiech). Felix je jeden z najfantastickejších huslistov, ktorý hrá... (ticho)... jeho hru vlastne ani nedokážem opísať (smiech). Na predchádzajúcom, ale aj novom albume hráme jednu z jeho skladieb (Džumbus Funk, pozn. red.). Neviem, čo o ňom viac povedať, pretože za neho hovorí hudba. Je skutočne veľkým hudobníkom, o ktorom si myslím len to najlepšie.

Ako prijímajú vašu hudbu odlišné kultúrne prostredia, napríklad západná Európa, Škandinávia alebo USA?
Spočiatku to bolo trochu zvláštne, pretože ma ľudia ešte nepoznali. Teraz je to, naopak, vynikajúce a vonkoncom nerobíme rozdiely podľa miesta, kde hráme. Na naše koncerty prichádza množstvo ľudí a je úžasné sledovať z pódia plnú sálu. Každý koncert je pre mňa vlastne veľkou "žúrkou", pretože tam nikto nedokáže len pokojne sedieť. Pre mňa je veľmi dôležité, keď sa všetci zabávajú a tancujú, pretože ja sa na pódiu bavím s nimi. Často sa nám potom stáva, že namiesto dohodnutých deväťdesiatich minút hráme dve a pol hodiny!

Čo hovoríte na čoraz väčší ohlas, s ktorým je vo svete prijímaná world music a zvlášť balkánska hudba?
Som tomu veľmi rád už aj preto, že som jedným z ľudí, ktorí túto úžasnú hudbu hrajú. Držím palce svojej krajine a všetkým jej ľuďom prajem zdravia. Nech sa zabávajú a nech k tomu zavolajú aj nás!