Takto ich vnímajú nielen fanúšikovia z radov bežných poslucháčov, ale predovšetkým ich muzikantskí kolegovia. Balansovanie na hranici rockovej hudby a elektroniky bolo orieškom, nad ktorým hútalo mnoho zoskupení. Uzol rozťali až Radiohead. V roku 1997 nazval prestížny britský Q magazine ich album OK Computer ako "klasiku 21. storočia vydanú s trojročným predstihom".
Elektronický posol
Fanúšikovia kapely môžu naďalej pokojne spávať, pretože sólový debut ich lídra a speváka Thoma Yorka pod názvom The Eraser (XL Recordings/EMI) v žiadnom prípade nenaznačuje "polčas rozpadu". Keďže Radiohead momentálne úspešne brázdia svetové pódiá, The Eraser bude návnadou na tri roky očakávaný album. Naznačuje to producentský dohľad dlhoročného spolupracovníka kapely Nigela Godricha. Nech už to je akokoľvek, The Eraser rovnako prezrádza, ako zapiera domovskú kapelu svojho pôvodcu. Zabudnite na Radiohead a ich dravosť zvýrazňovanú ostrým gitarovým zvukom. Taktiež sa nepokúšajte uzavrieť týchto krátkych štyridsať minút do rockovej, popovej, ambientnej či elektronickej škatuľky. Spolu s autorom však môžeme pootvoriť každú z nich a prekvapujúco objaviť, že napriek prevažujúcemu podielu beatov a elektroniky Yorke predkladá v prvom rade pesničkový album. Nie je rebelujúcim poslom s akustickou gitarou typu Boba Dylana, ale vyslancom s novátorskými zvukovými možnosťami. Zahmlenosť a syntetická zašumenosť úvodnej The Eraser len zvýrazňujú naliehavosť Yorkovho prosebného hlasu. Prírazy elektronicky modulovaného zvuku klavíra kontrastujú s tlmenými beatmi a vrcholia beztvarými elektronickými plochami. Nasledujúca Analyse ako monotónny šamanský rituál podávajúci správu o bezmocnosti a ničotnosti vecí okolo nás. Ani v domovskej kapele sa Yorkovi nedarilo takým podmanivým spôsobom naskicovať beznádej. A to boli prvé albumy Radiohead odmietané britskými rádiami pre veľkú dávke depresie a skľúčenosti. Kým pred rokmi zastihla kapela poslucháča nepripraveného, dnes sú ich priaznivci voči trudnomyseľnosti zjavne odolnejší.
Apoštol minimalizmu
Čierny bluesový novátor Otis Taylor z amerického Colorada prezentoval pred niekoľkými rokmi jednotvárne sa opakujúce hypnotické gitarové figúry. Svoj štýl nazval "trance blues". Thom Yorke možno o jeho existencii netuší, v každom prípade však vykročil na podobnú cestu extatického opakovania často jediného pôsobivého motívu. Psychedelické figúry piesne The Clock zhmotňujú pocity, tentoraz nielen beznádeje. Yorke redukuje výrazové a technické prostriedky na minimum, detaily však doťahuje k dokonalosti. Napríklad v najpôsobivejšej Atoms For Peace, ktorej harmonický základ tvorí jednoduchý motív basovej linky, a nad ním úpenlivý Yorkov falzet stúpajúci v refréne k nebeským výškam. Ten za zvuku jemného praskotania vinylovej platne vtlačí poslucháča do kresla. Na poetiku Curta Cobaina nadväzuje atmosféra a melodika Black Swan. Rovnako jednoznačné konštatovanie o tom, že všetko sa, slušne povedané, pokazilo. And It Rained All Night je, naopak, najtanečnejšou skladbou plnou dojmov z očisteného a prevzdušneného veľkomesta po daždi. Yorkova katarzia zarážajúco pripomína prejav Bona Voxa z U2 v čase hedonistických elektronických excesov albumu Pop z roku 1997.
Modlitba za mier
Môžeme popri Bonov pasovať Thoma Yorka za ďalšieho z novodobých apoštolov? Prečo nie? Na túto otázku odpovedá sám e-mailom, ktorý pred časom rozposlal fanúšikom kapely Radiohead: "Násilie plodí len násilie (...) Potrebujeme lásku a porozumenie, toleranciu a dobré zákony, ktoré sa budú vzťahovať na všetkých rovnako, a na ktoré budú dohliadať tí, ktorí majú moc súdiť. Modliť sa za mier dnes nie je až také nezmyselné..." Taktiež nie je nezmyselné zabudnúť na bezduchosť bežnej rádiovej produkcie a nechať sa "zmazávať" bezodnosťou piesní albumu The Eraser.