Keď sme s Ankou Ivankovou prvý raz dostali do rúk Hlas, vychádzal už druhý rok. Posielali nám ho na naše adresy, čo bolo v tých časoch vyznamenanie. Slovenských časopisov nebolo, a keď, nuž nechodili na adresu mladých dievčat. Posielať nám ho dal spisovateľ Jozef Gregor, ktorého sme spoznali na divadelných skúškach v Spevokole. Usúdil, že sme obe schopné prijímať myšlienky nového ducha a že budeme teda pokrokový realistický časopis čítať so záujmom a vo svoj prospech.
Dosiaľ boli Národnie noviny jediným uznávaným prameňom kultúrnych aj politických informácií. S nimi bolo možné sledovať aj skromné začiatky nášho duchovného vývoja. Tu sme čítali Vajanského referáty o slovanských literatúrach, tu sme sa zoznamovali s Čechovom, Turgenevom, ba aj so Shakespearovým Hamletom a inými svetovými dielami. A naraz prídu hlasisti a začnú vytýkať národným kultúrnym vodcom, že mali byť pokrokovejší, tvorivejší, že sme ich vinou zaostali za kultúrou Čiech. Vytýkali im aj to, že nechodili medzi ľud, ktorý treba vychovávať, prebúdzať ho, a ak je potrebné, aj oprávnene kritizovať. Inteligencia bola pobúrená. Úplné zdesenie nastalo, keď sa Hlas spýtal, či je vôbec nejaký rozdiel medzi našou slovenskou a maďarskou inteligenciou. Veď jedna i druhá dokáže rovnako hýriť, byť povýšenou a odmietavou voči ľudu, žije nemravne a bez ozajstných literárnych záujmov. Hnev Maďarov vraj možno obmäkčiť korupciou, ale práve tak možno schladiť aj národné nadšenie Slovákov. Hlasisti nemali v úmysle tvoriť novú politickú stranu, rozbúriť verejnosť a vyhlasovať boj proti starým hodnotám. Naopak, uznávali v plnej miere všetko, čo malo hodnotu minulosti, ale žiadali oveľa viac v novej dobe. Treba kráčať so súčasnosťou, treba opustiť pasivitu a byť aktívnejšími.
Ako mladá som nemohla do najkrajnejších dôsledkov a celkom jasne preniknúť do bojov, ktoré sa odohrávali na stránkach Hlasu a Národných novín, ale predsa som lipla k hlasistom už aj preto, že som tu nachádzala pokrokovejšie názory na ženu, ktorej výchova by sa podľa hlasistov mala od základu zmeniť. Predovšetkým by bolo treba získať nový názor na ženy, ktoré si zaslúžia ľudskejšie, čistejšie, hodnotnejšie ocenenie ako dosiaľ, keď ich pokladali najmä za zdroj zábavy a povrchného spríjemňovania mužovho života v rodine. Hmotnú nezávislosť žien pokladali hlasisti za prirodzenú mravnú požiadavku, a to bol vtedy revolučný tón, ktorý hlboko zarezonoval v mojom vedomí. Hlasistické odsudzovanie frivolných rečí o žene som prijímala s veľkým zadosťučinením. Oni nezľahčovali postavenie ženy pri mužovi, ale vážne ju volali do práce vo verejnosti spolu s mužom. To boli názory, ktoré vo mne, mladom dievčati, prebúdzali nové nádeje a možno povedať, že som tu nachádzala myšlienky, ktoré formovali postupom času moje uvedomelé presvedčenie, a tak moje dosiaľ chimérické ideály dostávali reálnejšiu podobu. Pomaly, ako som prestávala obdivovať Vajanského romantizmus a vedome som sa prikláňala k hlasistickým myšlienkam, strácala som aj schopnosť byť nadšená každým slovenským prejavom, divadielkom, článkom. Prestávala som veriť, že každý národovec je aj vzácnym a ušľachtilým človekom. Ale to bolo len dobre, lebo pomocou hlasistických rozborov som sa učila dívať na svet širšie, obsažnejšie, čo otváralo nové obzory. Prichádzala som k pravde, dnes už dávno známej, a predsa ešte nie vždy praktizovanej, že totiž vecnou a neúprosnou oprávnenou kritikou sa človek dostáva čoraz hlbšie k pravej podstate, k skutočnej hodnote, a že opustiť autority znamená dôverovať vlastnému rozumu, a teda získavať konečne isté zdravé sebavedomie.
V Nadlaku nám ponúkli veľmi výhodnú kúpu domu. Splácali by sme desať či pätnásť rokov vo forme nájomného a po týchto dlhých rokoch by bol dom náš. Predstava, že by sme toľký čas, vlastne celú mladosť, boli prikovaní na jedno miesto kvôli domu a potom možno až do smrti, bola desivá. No nielen pre mňa, aj pre Tajovského. Únava, nechuť aj trampoty v nezodpovedajúcom úrade a najmä paktovanie niektorých Slovákov s Maďarmi vyčerpávali a znechucovali aj jemu život v Nadlaku. Od prvého dňa svojho pôsobenia v tomto prostredí, ešte z čias mládenectva, necítil sa na svojom mieste. Dúfal, že možno so ženou v šťastnom manželstve sa všetko zmení a nebude mu prichodiť také nevľúdne, ako sa mu zdalo, keď bol sám na cudzom, novom mieste. Ale naše manželstvo po toľkých posvätných vzájomných prejavoch, po toľkých nezemských túžbach a predsavzatiach nás prekvapilo poznaním, že sa nerozvíja tak, ako som si ho predstavovala ja, prismelo nadšená, ale ani tak, ako očakával on, inak už skúsený človek, večný idealista Tajovský.
Ja som včas poznala, že manželstvo nie je preto, aby si "žena slobodne sadala ku knihám". Keď si pripomínam svoje prvé rozčarovanie, ktoré dnes vidím ako nesmierne komické, musím sa nad ním smiať, ako sme sa napokon s humorom k nemu vracali často s Tajovským v neskorších rokoch, keď sme sa už vedeli odpútať od úzko osobných a malicherných pohľadov vo vzájomnom spolunažívaní.
Bolo to v prvých týždňoch v Nadlaku. Tajovský prišiel domov hladný z úradu. Znervóznela som, lebo obed ešte nebol hotový. Urobila som totiž pririedku zápražku a dodatočne som ju musela prirábať. Sypem múku, miešam, prisýpam, polievka stále nehustne, vtom hladný Tajovský netrpezlivo skríkne, až mi od ľaku vypadla vareška z ruky a ja som sa v úžase a prekvapení nad jeho krikom a nespokojnosťou rozplakala. Mrzelo ma to o to väčšmi, že prítomná naša pani domáca tíšila muža, v čom som ja videla akoby pokarhanie mojej kuchárskej neschopnosti. Neobedovala som a preplakala celý deň. Prvý raz som videla Tajovského nahnevaného na mňa a mne sa zdalo, že kričal nespravodlivo, lebo veď musel vidieť moju ochotu napraviť chybu. Zľakla som sa jeho prudkosti a bola som zahanbená. V svojej precitlivenosti som videla zahanbené dokonca aj naše krásne listy z čias zasnúbenia.
Usilovala som sa udržať si vieru, že náš vzťah nemusí byť narušovaný dajme tomu tým, že ja obdivujem Dostojevského a on Shakespeara. Alebo že ja po vykonanej domácej práci odolám prechádzke v prírode s jasným slnkom a radšej ostávam doma pri štúdiu, kým on po práci v úrade ide do polí. Boli časy, keď Tajovský nasledoval príklad Tolstého a chcel žiť životom jednoduchého sedliaka. Ja by som ho radšej ako pri pestovaní zeleniny a pri opatrovaní zajacov a sliepok bola videla s perom v ruke. Keď vyznával Rousseaua a utekal od trmy-vrmy verejného pôsobenia do prírody, ja som sa bránila nasledovať ho. Aký útek do prírody, keď kultúry bolo tak málo?
Ja som z drobnej práce po dedinách nebola šťastná. On v národnom nadšení obetavo chodil medzi ľud, vychovával, poučoval, knižky požičiaval, uvedomoval. Za každú novú predplatiteľku Dennice, ktorú som získala, bol mnou nadšený. Mňa by bolo väčšmi tešilo, keby ma bol mohol oceniť pre môj vlastný vývoj. S láskou a ochotou sa skláňal k tým, ktorí od neho čakali poučenie, ja som vyhľadávala tých, ktorí by poučili mňa.
StoryEditor