Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
01.08.2021, 00:00

Slovák, ktorý vybudoval firmu z nuly: Chcel by som postaviť ešte mrakodrap

  • Dušan Jasečko, generálny riaditeľ Keramingu , začínal od nuly krátko po revolúcii.
  • Od ojazdenej škodovky sa prepracoval k jednej z najväčších stavebných spoločností na Slovensku.
  • Bez privatizácie či politických kamarátošaftov".
  • Ako mi pri podnikaní pomohol Václav Klaus a prečo neodišiel do zahraničia?
  • "Nechcel som byť sivá myš v dave," hovorí hrdý Trenčan.
  • Prečítajte si rozhovor publikovaný v HN magazíne, ktorý vychádza každý piatok ako príloha k Hospodárskym novinám.
Slovák, ktorý vybudoval firmu z nuly: Chcel by som postaviť ešte mrakodrap
Zdroj: Archív HN/Pavol Funtál

Čím ste chceli byť ako malý chlapec, smetiarom alebo kozmonautom?

​(Úsmev) Kozmonautom nie. Keď som bol na prvom stupni základnej školy, chcel som byť pilotom. Ale už na druhom stupni som prišiel na to, že to asi nebude to pravé. Odvtedy som už vždy chcel byť stavbárom.

To je obdivuhodné, mnoho ľudí sa hľadá aj dlho po skončení strednej alebo vysokej školy. Takže u vás to rozhodnutie bolo jasné?

Áno, vždy som chcel veľa vedieť. Bol som zvedavý, chcel som všetko pochopiť, bol som aj dobrý študent. Žiadny knihomoľ, v podstate mi všetko išlo veľmi ľahko a moji kamaráti Trenčania ani nevedeli, že chodím na vysokú školu, lebo som sa tým nechválil.

Samotná škola mi dala dobrý štart do praxe. Diplomovku som robil na SUDOP-e, to bol štátny ústav dopravného projektovania v Prahe, v tom čase jednoznačne najsilnejšia a najväčšia projektová spoločnosť v Československu v oblasti inžinierskych stavieb. Aj ma po škole ako úspešného absolventa lákali, aby som odišiel do Prahy, ale keďže som Trenčan, Trenčín zvíťazil a rozhodol som sa vrátiť domov.

Neľutovali ste neskôr, že ste nešli do zahraničia? Alebo aspoň do Prahy?

Ľutoval som to veľakrát, ale Trenčín ma držal, keď človek stále vidí z okna ten hrad, nedá sa inak. Robil som v Keramoprojekte, no necítil som sa dostatočne vyťažený, stále som si myslel, že chcem viac a mám na viac. Možností bolo vonku oveľa viac, istým spôsobom mi nevyhovovalo ani spoločenské zriadenie, takže by som sa určite bol býval cítil lepšie niekde mimo Československa. No zhodou okolností som naďabil aj v Keramoprojekte na veľmi dobrú príležitosť.

Pri jednom rokovaní som počul, ako sa pri vedľajšom stole s kolegami rozprávajú pracovníci z Pragoprojektu. Chceli riešiť nejaké veci a hoci sa ma to netýkalo, bol som vtedy do všetkého hŕ. Keď som začul, že kolegovia s tým nevedia pohnúť, zamiešal som sa do rozhovoru a povedal, že by sa to dalo urobiť nasledovne. No a Pražania si ma hneď vypýtali a poslali ma do Krivého Rogu na Ukrajine (dnes Kryvyj Rih, pozn. red.), kde sa projektoval ťažobno- úpravárenský kombinát na obohacovanie železnej rudy. To bola neskutočná životná skúsenosť, akou sa mohol pochváliť málokto.

Čiže presne v duchu, že šťastie praje pripraveným?

Dalo by sa to tak povedať. Bola to jedna z najväčších stavieb, na ktorej sa podieľali všetky štáty RVHP. Unikátne bolo, že čo ste naprojektovali, to sa o tri-štyri dni neskôr už stavalo. Zo štúdie sa robila rovno realizácia, takže ste si nemohli dovoliť žiadnu chybu. Bola to pre mňa veľká škola na obrovskej stavbe v obrovskom tíme projektantov z celého vtedajšieho socialistického bloku. Dala mi základy toho, čo som neskôr využíval pri mojej vlastnej firme.

To ste boli v podstate čerstvý projektant...

... tri-štyri roky po škole...

Bolo bežné, že sa k podobným príležitostiam dostali takí mladí ľudia?

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.