Na čo som sa už pána Lasicu nestihla spýtať

Bolo nás jedenásť. Tak znie názov jednej z piesní maestra Milana Lasicu. „Bolo nás jedenásť, už nás je len desať, všetci ľudia vravia, že nás budú vešať, lenže ten desiaty tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich,“ znie úvod tejto piesne.

Bolo takisto takmer jedenásť, keď mi volal môj šéf, že zomrel Lasica. Nebolo treba krstné meno. Taký je len jeden. Ostala som ticho.

Pýtajte sa, čo vás zaujíma

Zomrel Pán Lasica. Tak som ho totiž volala. Nielen v rámci rozhovorov pre noviny, ale v rámci rozhovorov človeka s človekom. Lebo tým bol. Človekom a osobnosťou, na ktorého som sa tešila a vždy som mu to aj povedala.

​On sa len usmial a povedal: „Ste veľmi milá, veľmi milá...“ Potom dodal: „Začnime a pýtajte sa, čo vás zaujíma.“

Tak som sa pýtala, ale pritom som sa snažila vypátrať, v čom tkvie tá jeho človečina. Priam z neho sršala. Šírila sa okolo neho ako niečo nákazlivé, čo nútilo ostatných ostať ľudskými.

Podľa toho, nakoľko som nahliadla do jeho života a nakoľko mi dovolil, viedol posledné roky obyčajný život, miloval svoju rodinu, o dcérach hovoril s hrdosťou, o manželke s úctou a láskavým humorom, pri ktorom som si vždy povedala, že chcem, aby raz môj manžel takto hovoril o mne. Ale ...