Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
15.05.2021, 00:00

Ondrej Smolár pre HN: Ako vznikala jedna z najväčších IT firiem Slovenska a v čom nás korona zmenila?

  • Pôsobí pokojne a pohodovo. Sám o sebe tvrdí, že viac ako obzeranie do minulosti ho baví pohľad dopredu a skúmanie nových perspektív.
  • Vedie jednu z najúspešnejších a najväčších IT firiem na Slovensku s presahom do ďalších šiestich európskych štátov.
  • Rozprávali sme sa aj o tom ako vníma svoju cestu na jej čelo a čo mu najviac chýbalo počas koronakrízy.
  • Prečítajte si rozhovor publikovaný v HN Magazíne, ktorý vychádza každý piatok ako príloha k Hospodárskym novinám.
Ondrej Smolár pre HN: Ako vznikala jedna z najväčších IT firiem Slovenska a v čom nás korona zmenila?
Zdroj: Pavol Funtál

Tento rok si pripomínate tridsať rokov od založenia firmy...

​.. no, vlastne áno, keď to spomínate (úsmev)...

... takže pýtať sa, či budete oslavovať, je zbytočné?

Ja osobne to veľmi nevnímam, a keby mi to kolegyňa z marketingu nepripomenula, ani by som to veľmi neriešil. Asi však urobíme nejaké to obzretie za uplynulými rokmi, zopár vnútorných akcií. Asi však nebudeme robiť smerom von nejakú extenzívnu komunikáciu, skôr sa chceme pozerať dopredu. Tridsať rokov je fajn, ale nič nehovoria o tom, čo je pred vami. A nám sa stále zdá, že sa treba pozerať vpred. Mám vlastnosť, ktorú nie všetci majú radi, že keď sa niečo podarí, poviem fajn, to je za nami, a čo ideme robiť ďalej (úsmev)? Nie som úplne človek, ktorý oslavuje, ale chápem, že aj to treba.

Takže nie ste človek retrospektívy, ktorý by sa kochal v tom, čo má za sebou?

Veľmi nie. Skôr ma zaujíma, čo je pred nami. Samozrejme, je dobré čerpať z nejakej tradície alebo zo skúsenosti a povedať si, že tieto veci sa podarili a tieto kroky boli dobré, ale asi viac ani nie.

Napriek tomu, keby ste mali možnosť virtuálne putovať v čase a stretnúť svoje mladšie ja pred tridsiatimi rokmi, čo by ste mu povedali? Bolo by to – Ondrej, rob, čomu veríš? Alebo – daj si pozor na toto a na toto?

Fíha (smiech, dlho rozmýšľa)... Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Keď sa pozerám na jednotlivé rozhodnutia,

určite by sme niektoré s poznaním budúcnosti robili inak, to je úplne normálne. Človek však tú krištáľovú guľu nemá a musí sa rozhodovať v nejakom čase a s nejakou sumou informácií, a  nie vždy všetko vyhodnotí správne. No mne sa zdá, že neviem žiť paralelné životy. Jedno rozhodnutie, ktoré v pohľade tých tridsiatich rokov možno nebolo celkom správne, je, že sme si v začiatkoch povedali: Sme ľudia, ktorí rozumejú viac infraštruktúre hardvéru, poďme sa jej viac venovať a tam budujme svoje know-how.

Softvérovým veciam až tak nerozumieme, tak ich nechajme tak. Toto by som asi prehodnotil. Možno som bol príliš skeptický k svojmu vtedajšiemu know-how, ktoré sa dalo ľahko doplniť. Keďže však profesionalita bola pre mňa a pre nás vždy dôležitá, zdalo sa mi, že treba rozvíjať oblasti, v ktorých sme silní, a tie, kde si až tak neveríme, nechať iným. Časom sme sa dostali do širšieho záberu a začali sme riešiť aj iné veci. Čiže tam som si uvedomil, že v niektorých oblastiach sme mohli mať väčší náskok. Určite sa teda nájdu aj také rozhodnutia. No že by som sa poklepal po pleci a povedal svojmu mladému ja jednu vec, to asi nie. Lebo vývoj bol do istej miery prirodzený a aj motívy sa menili.

Čo tým máte na mysli?

Na začiatku bol motív veľmi jednoduchý. Neveril som, že je rozumné byť zamestnaný v rovinách socializmu, ale zdalo sa mi rozumnejšie spoľahnúť sa na seba. To sa potom akoby nieslo celým životom. Keď už som raz začal, zdalo sa mi, že najväčšia istota vychádza z toho, čo sme schopní spraviť sami, a nie sa spoliehať na niekoho iného.

Váš postoj bol v tom čase istým videním za obzor. Dodnes má mnoho ľudí väčšiu istotu, keď patria do väčšej spoločnosti alebo korporátu a môžu sa o niekoho oprieť.

No a mne sa vtedy zdala neistota sveta okolo oveľa väčšia ako tá, ktorú som si vedel vytvoriť. Možno je to vec sebadôvery, ale pripadalo mi, že spoliehať sa na to, že tá alebo oná štátna firma prežije, bolo oveľa fiktívnejšie ako snaha postarať sa sám o seba či o nejakú skupinu ľudí. A preto sa mi zdá, že teraz je rozhodovanie pre ľudí oveľa ťažšie, pretože dobré možnosti aj s perspektívou budovania kariéry sú výrazne väčšie ako v 90. rokoch. Čiže kariéra vie byť jednoduchšia aj bez podnikania. Ono vtedy to ani nebolo „podnikanie“, skôr sme si hovorili: Poďme sa skúsiť uživiť a uvidíme, čo z toho vznikne. Naše plány neboli veľmi sofistikované (úsmev).

Poďme teda k začiatkom, keď ste s trojicou kolegov založili spoločnosť Tronet, ktorá sa neskôr pretransformovala na Soitron. Potom ste to dlho ťahali spoločne s Vladimírom Šikurom a vo vedení firmy ste z počiatočnej štvorky zostali sám...

Je to tak. Bolo to však dané aj tým, že som z partnerov bol najmladší, medzi mnou a Vladom je, myslím, jedenásť rokov. Takže boli to prirodzené etapy života, nejakí partneri odchádzali a ďalší zasa prichádzali. Hneď ako však začala mať firma vlastnú identitu, pre mňa bola prioritou a všetky kroky som podriaďoval tomu, aby bola úspešná a aby fungovala dobre. Aby ľudia, ktorí v nej pôsobili, mali pred sebou perspektívu, aby sa vedeli vzdelávať a profesijne rásť. Vzdelanie bolo pre nás vždy dôležité, mali sme tu a máme zamestnancov, pre ktorých je to takisto dôležité. V rámci toho sa vnútorné nastavenie a pohľad akoby menili. Posledný odchádzal Vlado a v zásade odchádzal do dôchodku, takže to vnímam ako prirodzené etapy v živote nás aj spoločnosti.

Keď človek niečo vybuduje, v určitom bode sa sám seba pýta, dokedy je ochotný do firmy investovať toľko času a energie ako v čase rozbehu. V akej fáze sa momentálne nachádzate vy?

Stále som relatívne dosť vtiahnutý do fungovania firmy a nerobí mi problém zdvihnúť telefón aj o ôsmej večer, ak treba. Na druhej strane viem sa vypnúť, odstrihnúť, odísť na dva týždne na dovolenku a povedať, že nebudem k dispozícii. A, chvalabohu, firma vie fungovať v tom čase aj bezo mňa. Myslím si, že v rámci štandardnej prevádzky má spoločnosť dobre nastavené riadiace štruktúry a nie som na vedenie sám. Mám ďalších kolegov, ktorí firmu riadia, nie je to autokratická organizácia. Na druhej strane rád poviem a vyargumentujem svoj názor na dôležité, principiálne veci. Kolegovia vedia, že diskusie mám rád a musia byť dobre vyargumentované z obidvoch strán. Takže som aj v operatíve, no viem z nej vystúpiť. Necítim však momentálne potrebu z nej vystupovať napríklad na tri-štyri dni v týždni.

Vychovávate si ľudí, ktorí by o nejakých desať, pätnásť alebo dvadsať rokov mohli firmu prebrať a posúvať ďalej?

Logická otázka. Snažíme sa budovať nástupníctvo vo firme dlhší čas a uvidíme, ako sa to podarí. Verím, že firma má v sebe istú kultúru, a časť z nej je spojená s ľuďmi, ktorí ju veľmi ovplyvňovali – či už som to ja, kolega Marián Skákala alebo Vlado Šikura. Ovplyvňujeme aj to, akí ľudia u nás pôsobia, a na mnohých sa pozeráme aj z hľadiska, že by vedeli firmu v budúcnosti viesť.

Dobre som si všimla, že v Soitrone pracuje aj váš syn?

Áno, pracuje (úsmev). Poviem to tak, ak sa mu podarí dostať do pozície, že bude vo firme akceptovaný a bude vedieť byť lídrom, budem rád. No určite by nemal byť zvýhodnený tým, že máme rovnaké priezvisko. Nepostavili sme firmu na rodinných základoch a myslím si, že by jej ublížilo, keby sme to teraz chceli meniť. Môj syn prišiel do spoločnosti v istom momente a ja som mu nebránil. Nepodporoval som ho v tom, ale povedal som, že v rámci férovosti mu rozhodne ani nebudem robiť prekážky.

Už ste spomínali, že máte rád diskusie. Ste teda človekom argumentov?

Veľa sa pýtam. Keď niekto príde za mnou, že toto a toto treba robiť, spýtam sa ho, a prečo? Keď odpoveď znie, lebo to robia aj iní, moja ďalšia otázka je, a prečo teda, čo má byť výsledkom? Jednoducho chcem rozumieť tomu, prečo majú veci nejako fungovať, potrebujem argumenty, a nielen konštatovanie „lebo je to dobré“. Pýtam sa, či je to naozaj dobré, na základe čoho daný názor vznikol, snažím sa často oponovať a chcem počuť zdôvodnenia z druhej strany. Ak je mi len povedané, že to takto má byť, neuspokojím sa s tým.

Takže zamestnanci sa pred stretnutím s vami musia poriadne pripraviť?

Ľudia sa už naučili, že potrebujem mať veci vyargumentované. Myslím si, že nie som autoritatívny v zmysle, že musí byť po mojom. Tiež používam argumenty. No je to pohľad samého na seba a zvonku môže byť úplne iný (úsmev). Vysvetlili mi, že aj sila argumentov môže niekedy spôsobovať, že ten druhý, kto tie argumenty nemá, to môže vnímať z pozície sily. Povie si – neviem až takto argumentovať, tak sa radšej stiahnem a nepoviem nič. Toto však určite nechcem dosiahnuť. Som rád, keď ľudia prídu s nápadmi, ale chcem ich aj rozdiskutovať.

Nuž, nepôsobíte ako človek, ktorý búcha do stola...

Asi nie (smiech). Ale viem byť tvrdohlavý. A tá tvrdohlavosť alebo možno skôr dôslednosť je niečo, čo sa druhej strane môže ťažšie prekonávať.

Ste vraj outdoorový človek, stále platí, že chodíte každé ráno behať?

No nie každé, tak šesťkrát do týždňa (úsmev).

Pomáhalo vám to počas pandémie a lockdownov alebo ste tiež mali pocit, že ste akoby uväznený alebo obmedzený vo voľnosti pohybu?

Do istej miery áno, ale nie bezprostredne. Bývam na Kramároch, mám to kúsok do lesa, čiže tam bariéra nebola. No typicky vypadlo lyžovanie a celkovo zimné športy z dôvodu cestovania a tam som už začal pociťovať, že sme zavretí a nevieme zmeniť prostredie. Pretože denný beh je príjemný, ale ja mám rád aj hory, priestor okolo a Karpaty sú fajn, ale sú aj ďalšie miesta, ktoré mi dávajú energiu. Najmä mi však veľmi chýbal sociálny kontakt, ktorý sa strácal. Možno aj preto, lebo v práci sa snažím fungovať s ľuďmi pomerne interaktívne. To znamená, že moja kancelária je otvorená, a ak v nej nemám rokovanie, ľudia môžu prísť a ad hoc sa baviť. Toto mi veľmi chýbalo.

Keď sme už pri korone a obmedzeniach, ako sa dotkli fungovania Soitronu? Predpokladám, že možnosť home offceu či flexibilný pracovný čas využívali aj predtým ako sa to stalo nevyhnutnosťou.

To je pravda, technologicky sme v podstate nemuseli riešiť vôbec nič, tam sme boli absolútne pripravení. Špeciálne sme firma, ktorá medzi prvými aktívne využívala videokonferenčné systémy už pred koronou. No v rámci sociálnej interakcie to bola veľká zmena aj pre nás. Lebo je niečo iné, keď sa vám na poradu pripojí niekto z diaľky, a niečo iné, keď máte poradu a deväť ľudí sedí v deviatich rôznych obývačkách alebo pracovniach doma a máte sa o niečom baviť. Interakcia je v tom prípade komplikovaná a technika, nech je hocijako dobrá, to celkom nenahradí. Takže veľmi sa teším na to, že sa vrátime aj k prezenčným veciam. A, samozrejme, home office vždy bol a možno ho do budúcnosti bude trochu viacej. Aj keď sa bavím s kolegami, tak ľudia sa tešia, že budú môcť prísť do kancelárie.

To by bežný človek možno nepovedal, že aajťáci sa budú tešiť do kancelárie...

... my tým, čo robíme, máme medzi sebou veľa interakcie. Predsa len je iné, keď tu niekoho zastavím, dám mu dve-tri otázky a získam potrebné informácie a obraz. Keď si s ním však mám zavolať alebo urobiť míting, tak na to rezignujem, lebo sa sám seba pýtam, či je to preňho efektívne. Jednoducho nás online trochu obmedzuje, ale dá sa s tým vyrovnať. Nie som naladený tak, ako to vidíme u niektorých našich zákazníkov, že zmenšujú kancelárske priestory a hovoria, že ľudia na home officeoch sú produktívni a všetko funguje bez problémov. Myslím si, že dlhodobo to môže mať vplyv na firemnú kultúru a na to, aká bude celková výkonnosť a spokojnosť ľudí nielen u nás. Zdravá kombinácia home officeu a živej interakcie v kolektíve sa musí podľa mňa ešte len nájsť.

Keď spomínate klientov, v jednom rozhovore s vami som zachytila, že vraj mnoho firiem odsúvalo kybernetickú bezpečnosť. Máte túto skúsenosť?

Vidím to v dvoch rovinách. Boli zákazníci, ktorí si uvedomovali, že masívne nasadenie home officeu prináša aj riziká, a riešili aspoň tie základné čo najskôr. Boli to skôr väčšie podniky, kde je povedomie o bezpečnosti silné. Pri tých menších k tomu ešte len príde, riziká tam stále sú a pretrvávajú. Podľa mňa to, čo pandémia definitívne urobila, je, že vytiahla digitálne technológie do popredia. Nie je to až také neočakávané, o digitalizácii sa hovorilo aj predtým. Ak však priniesla niečo pozitívne, tak to, že momentálne považujú ľudia prístup k digitálnym technológiám za nevyhnutnosť, a nie za niečo, čo sa nejako vyrieši v budúcnosti. Zažili sme to na vlastnej koži. V úvode, keď nás to všetkých zaskočilo, sme robili školenia pre stovky učiteľov na rôzne digitálne technológie. Keď sme po troch mesiacoch robili doškoľovania, ich otázky a celkovo interakcia boli úplne iné. Tam sa rádovo akcelerovalo – to, čo tí ľudia zrazu vedeli a ako pristupovali k technológiám, to sa nestratí. Je to jedna z mála pozitívnych vecí, ktoré pandémia priniesla.

Zastavila alebo pribrzdila korona nejakým spôsobom smerovanie Soitronu ako celku? Alebo sa vás to nedotklo?

Určite sa nás to dotklo, minimálne spôsobom fungovania. Ekonomicky nie, rok sme mali dobrý prakticky vo všetkých krajinách, kde pôsobíme. Z pohľadu budúcnosti sa vidíme v  spomínanej akcelerácii digitalizácie. Aj ohlasy zákazníkov sú dobré a ja verím, že budú ešte lepšie, keď sa priemysel naštartuje. Veľké firmy majú väčšiu zotrvačnosť, bankový sektor nebol zasiahnutý zmenou dopytu a bežal ďalej nezmenene. No napríklad v industry či automotive boli dosahy veľké a reakčný čas rýchlejší. Som však optimista. Takto pred rokom som hovoril, že v septembri alebo októbri budeme fungovať normálne, a teraz o rok neskôr hovorím to isté (smiech). Už však opatrnejšie. Skôr si myslím, že budeme vedieť koronu viac kontrolovať. Bude tu síce stále s nami, ale ovplyvnenie života bude oveľa menšie. Verím aj v oživenie ekonomiky. Vyzerá to, že štáty si uvedomujú riziko negatívnej špirály a snažia sa jej zabrániť. A príležitosť pre firmy, ako sme my, je veľká.

Stále platí, že v IT sektore sa dá z hľadiska dlhodobej vízie pozerať dopredu maximálne na tri až päť rokov?

Ja to naozaj neviem na dlhšie predpovedať (smiech). Možno sú takí, ktorí áno, ale ja nie. Aj keď čas rýchlo beží, na konci sú vždy ľudia, ktorí technológie absorbujú, a je tam istá maximálna kapacita. Z tohto pohľadu si myslím, že tie tri-štyri roky je horizont, keď sa dá povedať a vyhodnotiť, čo robíte. Všetko za týmto horizontom sú v podstate len neurčité obrysy. Pre mňa beztak každý projekt nie je o tom, koľko na ňom zarobíme, ale o tom, akú hodnotu v ňom vytvárame. Samozrejme, aj ekonomické premietnutie je dôležité, ale u mňa vždy zaváži obsah.

Ste v pravidelnom v kontakte s pánom Šikurom? Radíte sa s ním ešte?

Sme v kontakte, Vlado sa sem-tam zastaví, prehodíme nejaké slovo, firma je definitívne aj jeho dieťaťom. Dokonca možno viac ako mojím, lebo on bol ten, ktorý prišiel s ideou, on zavolal ďalších ľudí, aby s ním tú firmu tvorili. Bez neho by neexistovala a jeho úloha je nespochybniteľná. Či sa navzájom radíme? Skôr je to už v ľudskej ako odbornej alebo profesijnej rovine.

Tiež ste známy tým, že sa rád posúvate a učíte. Čím si rozširujete obzory momentálne?

My sme sa pred rokom alebo dvoma začali venovať bezpečnosti v informačných technológiách, cyber security, a to je oblasť, kde sa snažím dopĺňať si informácie. Druhá oblasť, a to ide možno tak trochu aj s vekom alebo biznisovým nastavením, je, že ma čoraz viac zaujíma prepojenie biznisu a technológií. Kde vie technológia efektívne pomôcť, aby biznis išiel dopredu. Týmto sa momentálne zabávam (úsmev).

Ondrej Smolár

  • V roku 1986 absolvoval štúdium odboru robotika na SVŠT (dnešná STU v Bratislave).
  • Do roku 1990 pracoval vo výpočtovom stredisku Hydrostavu.
  • V roku 1991 sa podieľal na založení spoločnosti Tronet.
  • V roku 2003 Tronet vytvoril joint-venture so španielskou spoločnosťou Soitsa SA, ktorá sa venovala selektívnemu outsourcingu pre veľké IT spoločnosti.
  • Tak vznikol Soitron, ktorý dnes okrem Slovenska a Česka pôsobí v Rumunsku, Poľsku, Bulharsku, Turecku a vo Veľkej Británii.
  • Od roku 2007 je výkonným riaditeľom spoločnosti. Je ženatý a má dve deti.