Pred časom ste na Novej scéne uviedli už sedemstú reprízu muzikálu Ôsmy svetadiel. Koľko z nich ste absolvovali ako divák?
Žiadnu. Nebol som ani na jednej repríze, iba na premiére, a teraz na tej sedemstej, aj to iba v zákulisí. Ale to je u mňa bežné, dvadsaťpäť rokov som od momentu verejnej generálky nevidel žiadnu svoju inscenáciu. Ja ju vždy s hercami naskúšam, absolvujem generálku, a potom sa len sem-tam objavím v zákulisí.
Predsa len je to vysoké číslo. Ako sa cíti autor, keď mu, či už v hľadisku alebo v zákulisí, čelí?
Je nesmierne šťastný, lebo je to ohodnotenie jeho, a nielen jeho, práce. Vtedy cítim, že sa nám niečo podarilo. Už pri premiére v Prahe pred ôsmimi rokmi sme podľa toho, čo sa okolo predstavenia rozpútalo, akosi tušili, že by to mohlo byť niečo výnimočné. Takéto číslo však vtedy nikto nečakal.
Ale ide o to, ako to vnímajú diváci. Keď sa v predstavení odohrávajú ťažké scény, tak v hľadisku by ste počuli padnúť ihlu a je jedno, či hráme v kulturáku alebo napríklad v amfiteátri v Detve, kam prišlo štyri a pol tisíca ľudí. Ja som hlavne šťastný, že kvalitní slovenskí umelci dostávajú priestor v slovenskom titule.
Nedávno ste siahli po ďalšej obnovenej premiére, konkrétne muzikálu Rómeo a Júlia. Prečo ste sa doň pustili znovu?
Hlavným popudom bolo, že Slovenské divadlo tanca, ktoré ho má v repertoári, sa sprofesionalizovalo. Teda ono bolo profesionálne, ale financované z vlastných zdrojov. S pomocou ministerstva kultúry sa nám teraz podarilo vytvoriť platformu pre moderný súbor pri SĽUK-u, je to v podstate jedna jeho odnož.
A preto sme...
Zostáva vám 85% na dočítanie.