Neúspešní psychopati často končia za mrežami, tí úspešní v politike, hovorí uznávaný psychológ

V ordinácii rieši Daniel Štrobl vzťahové problémy klientov. Zároveň je však expertom na správanie človeka v hraničnej situácii. Vyzná sa v psychopatii, pracoval v Centre pre výskum stresu a ako vojenský psychológ sa zaoberal zážitkami vojakov, ktorí v boji niekoho zabili.

Čo najzaujímavejšie vám prezradili vojaci, ktorí v boji zabili človeka?

Bolo toho veľa. Mal som možnosť hovoriť s americkými veteránmi z Vietnamu, pred dvomi rokmi som sa v Chorvátsku stretol s bývalými vojakmi tamojšej armády, ktorí bojovali v deväťdesiatych rokoch, mám aj českých respondentov z misií v Iraku a v Afganistane, kde som sa s nimi nejaký čas zdržiaval.

Všetci sa zhodli, že keď prvýkrát zabili, nevyvolalo to u nich žiadne významné reakcie. Tie prišli až neskôr a často boli negatívne. Naopak, u niektorých opakované zabíjanie spustilo príjemné pocity, dokonca eufóriu, ktorá mala niekoľko podôb.

Napríklad?

​Niekto to prirovnával k orgazmickému zážitku, iný zažil pocit moci, že niekomu vzal život namiesto Boha.

Ďalší mal jednoducho radosť, že nad nepriateľom vyhral a sám prežil. Tieto pocity však po návrate častokrát vystriedal pocit viny.

Výčitky svedomia?

Existuje istý paradox. Žiadna súdna armáda v NATO nechce mať vo svojich radoch psychopatov, čo je pochopiteľné, pretože psychopat nie je tímový hráč. Na druhej strane je potrebné, aby sa v danej chvíli vojak tomu psychopatovi podobal. Aby bol schopný zabiť a zároveň nemal výčitky svedomia.

Vojaci, ktorých ste skúmali, ich mali?

Áno. Nie preto, že niekoho zabili, ale skôr sa hanbili za slastný zážitok, ktorý to u nich vyvolalo. Mali problém zmieriť sa s tým, že ich to tešilo. Práve preto, že nie sú psychopati.

Boli vo vnímaní tejto situácie nejaké rozdiely, pokiaľ ide o národnosť?

Pocity, ktoré zabitie vyvolá, sú úplne univerzálne, ale zaznamenal som určité rozdiely. Napríklad medzi Američanmi a Chorvátmi na jednej strane a Čechmi na strane druhej. Tí prví sa dostali do vojny bezprostredne po tom, čo narukovali, neboli teda tak dobre pripravení.

Český vojak strávi najprv veľa mesiacov doma a trénuje. Až potom je vyslaný a na misie ide viac či menej dobrovoľne. Každopádne sa mi potvrdilo, že vstupom do armády, výcvikom a nasadením sa človek zmení. Ja pre to používam termín "vojnové self".

Zmení v akom zmysle?

Vo vojne sa človek inak chápe, vníma sa ako súčas...