Dnes už má Don António ten zlomový moment za sebou: presne dnes si pripomíname jeho nedožité 90. narodeniny článkom, ktorý bol publikovaný v HN Magazíne.
Slovensko v ňom prišlo o človeka, ktorý – ako píše Štefan Hríb v predhovore ku knihe Náš António – vykonal zázrak: okraj, kam ho vyhnali najprv komunisti a neskôr cirkev, a na ktorom sa obvykle vyplakáva, dokázal premeniť na stred.
Povolaný k bezdomovcom
„Či som ich naučil modliť sa? Naopak, oni ma naučili hrešiť. Keď si celý deň ponorený v čiernom prostredí, tak mi nehovor, že vyfáraš čistučký a biely.“
Slová (napoly humorné, napoly vážne), ktoré 85-ročný Anton Srholec predniesol v relácii Obludárium Pištu Vandala, samozrejme, smerovali na adresu „ jeho chlapov“ z RESOTY, teda zariadenia pre bezdomovcov, ktoré ako čerstvý dôchodca založil ešte v roku 1991
Za tie roky ich ním prešlo vyše deväťsto. Niektorí ho okradli, iní ho „bozkávali ako vola“. António sa k nim však celý čas cítil povolaný. Čiastočne aj preto, že rovnako ako oni prežíval celý život v istom zmysle na okraji.
„Kresťanstvo nie je iba o chodení do kostola. To je len prostriedok. Treba slúžiť konkrétnym ľuďom. Tak sa s nimi delím o život. Nič krajšie nemám.“ Najmenej stovku z nich osobne odprevadil na druhý svet.
Vždy s Otčenášom... a občas aj s cigaretami a alkoholom. A na „vznešené“ otázky, ako možno milovať (aj) opilcov a hulvátov, zvykol lakonicky poznamenať, že od človeka, ktorý veľa nemá, nemožno veľa vyžadovať.
Ruženec v Jáchymove
Náklonnosť k obyčajným ľuďom však bola A...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.