Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
22.05.2019, 12:48

Hovorili sme z duše, písal o básnikoch zo skupiny Osamelí bežci spisovateľ Dušan Mitana

Spisovateľ v rozhovore pre HN prezradil aj to, s čím sa spájali najkrajšie roky jeho života.

Hovorili sme z duše, písal o básnikoch zo skupiny Osamelí bežci spisovateľ Dušan Mitana
Zdroj: Archív TASR

V súvislosti s úmrtím spisovateľa Dušana Mitanu vám prinášame spomienku na rozhovor pre HN, v ktorom sa spisovateľ vyznal z jeho stretnutia a spolupráce s básnikmi zo skupiny Osamelí bežci.

Prečítajte si prepísané slovo známeho slovenského spisovateľa, dramatika a scenáristu:

S Osamelými bežcami som sa stretol prostredníctvom časopisu Mladá tvorba, kde uverejňovali svoje básničky aj skupinové manifesty. Veľmi sa mi to páčilo, hovorili mi z duše. Raz sa stalo, že na báseň Petra Repku a bežcov všeobecne zaútočil vtedy veľmi významný komunistický literárny kritik Daniel Okáli.

V tom čase som bol len gymnazista, študoval som v Novom Meste nad Váhom, no rozhodol som sa napísať otvorený list, v ktorom som s Okálim polemizoval a prihlásil sa k Osamelým bežcom. Uverejnili ho v Mladej fronte, no nejako mi to prešlo. Aj mi krátko nato vyšla prvá knižka Psie dni.

Recenziu na ňu napísal aj Daniel Okáli, doslova ju roztrhal v zuboch, že prináša rozklad, protisocialistické myšlienky... Keby sa tak stalo o desať rokov, asi by ma za rovno zavreli do basy. Ale boli akurát 60. roky, nastalo krátke uvoľnenie uprostred toho strašného napätia z režimu.

Doslova sa vyčistil vzduch, akoby prišiel nejaký prievan. Na západe akurát rozkvitalo hippies, leteli beatnici - však Allen Ginsberg bol aj v Československu, po Bratislave s ním chodili aj bežci. Štrpka s Laučíkom a Repkom priniesli čosi, čo tu dovtedy nebolo.

Úplne novú poetiku, uvoľnenú, prirodzenú, vyjadrovali slobodne pocity mladej generácie. Aj moje poviedky boli v istých zmysloch podobné ako ich texty: také trochu rébusovité, s tajomným prelínaním racionality a iracionality, cítili sme to podobne.

Po gymnáziu som odišiel študovať do Bratislavy novinárčinu, no po roku som to vzdal a nastúpil som do Mladej tvorby, kde v tom čase pracoval aj Peter Repka a Ivan Štrpka. Okrem nich tam bol aj Janko Buzzásy, Dušan Dušek, Ján Štrasser – boli to najkrajšie roky môjho života.

Medzičasom som nastúpil na VŠMU a keďže som nemal kde bývať, žil som s Ivanom Štrpkom v záhradnej chatke na bratislavskej Kolibe. Jedným z mojich spolužiakov bol v tom čase aj muzikant Dežo Ursiny, ktorý v rámci svojich piesní akurát prechádzal z anglických na slovenské texty.

Nepoznal príliš slovenských básnikov, a tak ma požiadal, aby som mu pár poradil. Ale nejako sa mu nepozdávali. Potom chcel, aby som mu tie texty písal ja, ale nejako to nebola moja parketa.

Napísal som mu len jeden krátky päťriadkový text. Páčil sa mu, tak to zhudobnil, ale mňa to prestalo baviť, nechcelo sa mi písať mu texty na celý album. „Mňa to nebaví,“ vravel som mu, „poradím ti Ivana Štrpku.“

Dežovi sa Ivanove básne zdali ťažké na zhudobnenie, ale prehovoril som ho a napokon som ich zoznámil v bývalom Kryštál bare. Popíjali sme, Dežo s Ivanom na seba trochu zazerali, ale nemali žiadny konflikt, ani sa nepobili, ako sa občas hovorí. Len sa trochu dlhšie zbližovali. Ale napokon sa stali veľmi dobrými kamarátmi a vytvorili spolu krásne, fantastické veci.

Dežo, bohužiaľ, nám medzičasom odišiel na druhú stranu, rovnako ako Ivan Laučík. S Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom sme však naďalej dobrí kamaráti.

A teším sa, že nás mladá generácia stále číta. Stále sa v nej objavujú básnici, ktorí sa na Osamelých bežcov odvolávajú ako na svojich „učiteľov“.