11.08.2018, 10:00

Živé pochodne Palach a Hlavatý sa upálili pre nás, chceli nás vyburcovať. Šokujúce svedectvo šialenej doby

  • Vlastným životom zaplatil za nesúhlas so sovietskou inváziou do Československa v auguste 1968.
  • Český študent Jan Palach, ktorý sa na protest verejne upálil na Václavskom námestí v Prahe, by sa 11. augusta dožil 70 rokov.
  • Jeho čin vzbudil obrovský ohlas aj v zahraničí. Verejnosť bola šokovaná a otrasená - túto formu protestu do tej doby Európa nepoznala.
Živé pochodne Palach a Hlavatý sa upálili pre nás, chceli nás vyburcovať. Šokujúce svedectvo šialenej doby
Zdroj: Lidovky

Neďaleko studne pred budovou Národného múzea v Prahe je neokázalý pomník, ktorý symbolizuje ľudskú postavu ako pochodeň. Na rozdiel od prevažnej väčšiny podobných artefaktov, jeho autori zdôraznili horizontály - z dlažby chodníka vystupujú dve kruhové mohyly prepojené bronzovým krížom, píšu Lidovky.

Pomník sa chodcom nenápadne stavia do cesty a núti ich zmeniť smer. Na ľavom ramene kríža sú mená dvoch mladíkov, ktorí sa niekoľko mesiacov po augustovej okupácii v roku 1968 rozhodli šokujúcim spôsobom vyburcovať spoločnosť, ktorá už rezignovala na ideály Pražskej jari.

Prvé prípady samoupálenia ako radikálnej formy politického protestu sú v moderných dejinách spojené s budhistickými mníchmi v Južnom Vietname, ktorí vystupovali proti tamojšiemu autoritatívnemu režimu a snažili sa dosiahnuť väčšiu náboženskú toleranciu.

Dňa 11. júna 1963 sa na križovatke v Saigone zapálil 67-ročný mních Thich Quang Duc, ktorý sa rozhodol obetovať za budhistickú komunitu. Túto udalosť zachytil prítomný americký fotograf a jeho snímka čoskoro obletela celý svet.

Postupne sa prípady samoupaľovania objavili v ďalších štátoch vrátane sovietskeho bloku, kde bola prvá a súčasne najväčšia vlna vyvolaná augustovou okupáciou Československa.

Niektoré z týchto činov boli priamo inšpirované príkladom budhistických mníchov, ktorých samoupálenie komunistická propaganda často pripomínala - skreslene ich však vykresľovala ako protesty proti americkému imperializmu.

Rovnako ako budhisti, chceli "živé pochodne" v komunistických režimoch šokujúcim spôsobom otriasť spoločnosťou. Ich cieľom bolo najmä vyvolať odpor proti autoritatívnym režimom, ktoré často označovali za okupačné.

Ich stratégia, motívy aj očakávania boli ale často odlišné. Proti invázii do Československa protestovali už niekoľko mesiacov pred Janom Palachom rovnakým spôsobom Poliak Ryszard Siwiec a Ukrajinec Vasyl Makuch.

Zatiaľ čo ich činy vtedy zapadli do zabudnutia, čin pražského študenta mal obrovský ohlas nielen v Československu, ale aj v zahraničí.

Pochodeň č. 1

Jan Palach sa narodil 11. augusta 1948 v Prahe, vyrastal vo Všetatoch, kde mali jeho rodičia malé cukrárstvo. Svoje deti Jana a o sedem rokov staršieho Jiřího vychovávali v duchu prvorepublikových tradícií.

Mamička bola členkou českobratrského evanjelického zboru. Na začiatku päťdesiatych rokov museli manželia Palachovci zatvoriť živnosť. Otec potom pracoval ako robotník a matka ako predavačka v stánku na stanici.

Aj napriek týmto skúsenostiam Libuša Palachová vstúpila v roku 1957 do komunistickej strany, lebo sa obávala toho, že deti nebudú môcť študovať. Keď jej manžel v roku 1962 zomrel, zostala doma sama s mladším synom.

Jan Palach na základnej škole rád čítal historické a dobrodružné romány. Venoval sa športu, chodil do sokolovne a behal. Na gymnáziu patril skôr k priemerným žiakom, vynikal ale v zemepise, dejepise a občianskej výchove.

Tieto odbory ho zaujímali - po maturite sa prihlásil na históriu na filozofickej fakulte, ale nebol pre veľký počet uchádzačov prijatý. Dva roky potom strávil na Vysokej škole ekonomickej v Prahe.

Tu sa aktívne zapojil do študentského života. Dvakrát sa zúčastnil pracovného zájazdu do Sovietskeho zväzu. Udalosti Pražskej jari na neho mali veľký vplyv. V tej dobe sa intenzívne zaujímal o politiku, na jar 1968 spoluzakladal akademickú radu študentov.

O niekoľko mesiacov neskôr prestúpil na vysnívanú filozofickú fakultu. Augustovú okupáciu zažil v Prahe a po návrate do obce Všetaty písal s kamarátmi po stenách heslá proti okupantom.

Potom, čo sa na jeseň 1968 vrátil z dvojtýždňovej brigády vo Francúzsku, začal študovať históriu a politickú ekonómiu. Podľa spomienok priateľov sa na jeseň 1968 zúčastnil niekoľkých pouličných demonštrácií.

Neúspech okupačného štrajku vysokoškolákov v novembri 1968 sa ho veľmi dotkol. Vtedy sa zrejme odhodlal k akcii.

Samoupálenie ako protest

Z archívnych prameňov je zrejmé, že si v nasledujúcich týždňoch premyslel rôzne formy protestu s cieľom vyburcovať verejnosť z letargie. Na začiatku januára 1969 navrhoval obsadiť budovu rozhlasu a vysielať výzvu na generálny štrajk.

Nakoniec zvolil nepomerne šokujúcejšiu formu. Dňa 16. januára 1969 sa pred pol štvrtou popoludní polial benzínom a zapálil pod rampou Národného múzea na Václavskom námestí.

V liste, ktorý zanechal, sa podpísal ako "Pochodeň č. 1". Požadoval v ňom zrušenie cenzúry a zastavenie vydávania Správ, ktoré vychádzali od konca augusta 1968 ako nelegálna tlačovina okupantov.

V liste tiež tvrdil, že je členom skupiny ľudí, ktorí sa rozhodli postupne sa upaľovať, aby prebudili verejnosť z apatie (neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že žiadna taká skupina s najväčšou pravdepodobnosťou neexistovala).

Žiadal, aby ľudia začali časovo neobmedzený generálny štrajk. Ak by neboli požiadavky splnené do 21. januára 1969, mali vzplanúť ďalšie "živé pochodne". Ťažko popálený mladík bol z miesta činu prevezený na Legerovu ulicu, kde na oddelení liečby popálenín strávil posledné tri dni svojho života.

Jeho čin vzbudil obrovský ohlas nielen doma, ale aj v zahraničí. Verejnosť bola jeho činom šokovaná a otrasená - túto formu protestu do tej doby Európa nepoznala (aj preto, že predchádzajúce spomínané prípady samoupálení proti augustovej okupácii boli takmer úplne utajené).

Vedenie komunistickej strany sa pod tlakom Moskvy snažilo situáciu upokojiť, neskôr sa Štátna bezpečnosť snažila s pomocou člena ÚV KSČ Viliama Nového rozšíriť klebetu o takzvanom studenom ohni (spomienke Jana Palacha je venovaná úspešná filmová trilógia Horiaci ker, ktorú nakrútila režisérka Agnieszka Holland).

Pohreb Jana Palacha, ktorého pozostatky boli 25. januára 1969 uložené na Olšanskom cintoríne v Prahe (o päť rokov neskôr bol hrob pod dohľadom tajnej polície zlikvidovaný), sa stal tichou manifestáciou odporu proti nastupujúcej "normalizácii". V uliciach sa poklonili pamiatke zosnulého študenta desiaťtisíce občanov.

Smutná inšpirácia

Podľa dostupných svedectiev a archívnych dokumentov žiadna skupina, o ktorej Palach písal v posledných listoch, neexistovala. Jeho príklad však v prvých mesiacoch roka 1969 nasledovalo niekoľko ďalších ľudí, ktorí sa s ním osobne ani nepoznali.

Väčšina Palachových nasledovníkov iba prevzala formu činu. Ich motívy pritom často neboli jednoznačne politické. Podľa dobovej správy Verejnej bezpečnosti bolo len na území Čiech, Moravy a Sliezska od 16. do 31. januára 1969 zaznamenaných desať prípadov samoupálenia, z toho dvaja (Jan Palach a Josef Hlavatý) skončili smrťou.

Podľa štúdie psychiatra Milana Černého, ​​ktorý v roku 1969 analyzoval údaje získané tiež od Verejnej bezpečnosti, sa od januára do apríla 1969 uskutočnilo v Československu celkom 29 pokusov o samoupálenie, z ktorých iba u troch osôb (Jan Palach, Jan Zajíc a Evžen Plocek) mali "nepochybne altruistický charakter, v danom prípade boli motivované politicky".

Pochodeň č. 2

Dňa 20. januára 1969 sa v Plzni zapálil 25-ročný robotník Josef Hlavatý, ktorý zomrel o päť dní neskôr. Pri prijatí do nemocnice uviedol, že sa zapálil proti sovietskej okupácii.

S výslovným odkazom na Palachov čin sa o samoupálenie pokúsili aj robotník Miroslav Malinka (22. januára 1969 v Brne) a učeň Jan Béreš (26. januára 1969 v Chebe).

Hlavatý, Malinka a Béreš mali však rôzne osobné či rodinné problémy a ich činy neboli preto širšou verejnosťou prijaté. Najznámejším nasledovníkom Jana Palacha sa vo februári 1969 stal 18-ročný študent železničnej priemyslovky v Šumperku Jan Zajíc.

Od 21. januára 1969 sa pred Národným múzeom v Prahe zúčastnil hladovky na podporu požiadaviek, ktoré jeho predchodca vzniesol. Do rodného Vítkova v regióne Opavsko sa vrátil až po Palachovom pohrebe.

Rozjatrená atmosféra v hlavnom meste na Jana Zajaca hlboko zapôsobila. Už počas hladovky sa zmienil, že by svoj život obetoval rovnako ako Palach, ak to predtým neurobí niekto iný.

Po návrate do Šumperku začal o tejto možnosti znovu premýšľať, dokonca o svojom pláne verejne hovoril. Nedal na presviedčanie svojich učiteľov a kamarátov a (dokonca s jedným z nich) 25. februára 1969 odišiel vlakom do Prahy.

Na výročný deň komunistického prevratu sa Jan Zajíc zapálil v priechode jedného z domov na Václavskom námestí, do ktorého dezorientovaný vbehol a na mieste zomrel. O jeho čine aj vyhlásení, ktoré podpísal ako "Pochodeň č. 2", sa ľudia dozvedeli ako z médií, tak z letákov.

Jeho pohreb sa však už neuskutočnil v Prahe, ako si želal. Napriek tomu sa 2. marca 1969 vo Vítkove zišli tisícky ľudí, aby vzdali pamiatku mladému študentovi. Ohlas činu Jana Zajíca bol výrazne nižší ako v Palachovom prípade.

Zajícovu rodinu sledovala tajná polícia. Poslednou známou živou pochodňou na československom území v roku 1969 bol Evžen Plocek z Jihlavy, 39-ročný otec rodiny, odborár a delegát vysočianskeho zjazdu KSČ.

Zapálil sa na hlavnom jihlavskom námestí na Veľký piatok 4. apríla 1969. Na mieste zanechal letáky s heslami: "Pravda je revolučná - napísal Antonio Gramsci" a "Som pre ľudskú tvár, neznášam necit - Evžen".

Pri odbere krvi popálenému lekári zistili, že bol pod vplyvom alkoholu, a dodnes nie je na rozdiel od Jana Palacha a Jana Zajíca celkom jasná motivácia jeho činu. Okrem Jihlavy zostal Plockov čin bez väčšej odozvy.

Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že už o ňom celoštátne médiá nesmeli na rozdiel od Palachovho protestu informovať. Jan Palach, ktorého protest získal veľkú publicitu, mal svojich nasledovníkov aj za hranicami Československa.

20. januára 1969 sa v Budapešti zapálil mladík Sándor Bauer. Dňa 13. apríla 1969 sa v lotyšskej Rige pokúsil o samoupálenie 20-ročný židovský študent Ilja Rips, ktorý po Palachovom vzore protestoval proti okupácii Československa.

Na pražského študenta sa v rôznych krajinách odvolávali aj niektoré ďalšie "živé pochodne", hoci ich protesty už s okupáciou Československa nesúviseli.

Oficiálne uznanie po rokoch

Obavy komunistického režimu z veľkých pouličných demonštrácií v súvislosti s pripomienkou samoupaľovania sa nakoniec naplnili až po dvadsiatich rokoch. V januári 1989 sa odohrala séria veľkých protirežimových demonštrácií v centre Prahy.

O niekoľko mesiacov neskôr už bolo možné činy Jana Palacha a jeho nasledovníkov slobodne pripomínať. V decembri 1989 bolo po ňom pomenované námestie pred hlavnou budovou FF UK v Prahe, na ktorú bola aj umiestnená pamätná tabuľa, ktorú vytvoril sochár Olbram Zoubek.

Jej súčasťou je aj replika posmrtnej masky, ktorú Zoubek Palachovi sňal. Dňa 25. októbra 1990 bola urna s popolom Jana Palacha prevezená zo Všetaty na Olšanský cintorín.

O rok neskôr, 28. októbra 1991, prezident republiky Václav Havel prepožičal Janovi Palachovi a Janovi Zajacovi in ​​memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.

Horiace protesty po augustovej okupácii Československa boli motivované predovšetkým nesúhlasom s totalitnou formou vlády. Ich nositelia sa rozhodli svoj život obetovať za druhých ľudí, aby ich vyburcovali z ľahostajnosti a rezignácie. Aj po niekoľkých desaťročiach je ich posolstvo stále znepokojujúce.

Viac o téme a udalostiach roku 1968 sa dozviete v HN magazíne, ktorý vyjde 17.8. ako pravidelná príloha Hospodárskych novín.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.