Tamara de Lempicka, osobnosť umeleckého sveta, ktorá navždy zostala zapísaná v štýle Art Deco je na dnešný deň osobnosťou Google.
Prečo Art Deco a prečo Tamara de Lempicka?
Art Deco z 20. rokov s geometrickými motívmi a jasnými, odvážnymi farbami predstavuje najlepšie a najčistejšie formy tohto obdobia dekoračného umenia. Art Deco bol klasický, symetrický, priamočiary štýl a zo všetkých umelcov, ktorí nasledovali "Arts Decoratifs", patrila k najpamätnejším práve Tamara de Lempicka.
Nič len najvyššie štandardy
Narodila sa ako Maria Gorska 16. mája 1898 vo Varšave, hoci niektoré informácie tvrdia, že jej rodiskom bola Moskva. Jej otcom bol Boris Gurwik-Górski, rusko-židovský právnik, ktorý podobne ako jej matka Malwina Decler pochádzal z bohatej rodiny.
V roku 1911 ju rodičia poslali do školy v Lausanne vo Švajčiarsku, kde študovala od svojich 14-tich rokov. Jej záujem o umenie sa rozvinul na výlete do Talianska, kam ju vzala babička, ktorá ju patrične rozmaznávala.
V Petrohrade ju zas očaril luxus, čo len pridalo mladému dievčaťu na predstave o tom, ako chce žiť a ako by mala vyzerať jej budúcnosť, píše sa v jej biografii. Čoskoro po vyhlásení vojny v roku 1914 sa Tamara zamilovala do najkrajšieho bakalára vo Varšave - právnika menom Taduesz Lempicki.
Keď sa vydávala, mala iba 16 rokov, s Tadeuszom sa poznali iba rok. Svadbu mali v módnom dome v Petrohrade. O veno sa postaral jej bohatý strýko, bankár. Pre jej nastávajúceho Lempickeho sa tak stala Tamara veľmi dobrou partiou, nakoľko on sám nemal žiadne vlastné peniaze.
O rok neskôr ho však zatkli boľševici. Tamara svoj vzhľad a šarm využila na to, aby obmäkčila úradníkov, čo sa jej aj podarilo. Pár emigroval cez Kodaň a Londýn až do Paríža, kde sa začal príbeh fantastického života Tamary de Lempicky.
Utečenkyňa, ktorá študovala umenie a pracovala dňom a nocou
Tadeusz sa nevedel s novou situáciou vyrovnať a nájsť si zodpovedajúci prácu, naopak Tamara sa vďaka svojej húževnatosti pod biľagom utečenca vypracovala až na známu portrétnu maliarku. Prelom v jej kariére nastal v roku 1925 na Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes (doslova Medzinárodná výstava modernej umeleckopriemyselnej výroby).
Z názvu výstavy bol neskôr odvodený pojem Art Deco. V tom istom roku vystavovala dokonca aj na Slovensku. Vďaka francúzskej deklarácii bol štýl Art Deco súčasťou exotického, sexy a očarujúceho Paríža, ktorý presne odrážal životný a umelecký štýl.
V roku 1928 sa s manželom rozviedla.Počas svojho následného mileneckého vzťahu so ženatým bývalým šľachticom Raoulom Kuffnerom stvorila aj jedno zo svojich najznámejších diel. Išlo o Autoportrét (Tamara v zelenom Bugatti). Častým motívom jej prác boli taktiež lesbické výjavy, čo len deklarovalo jej nespútaný spoločenský život.
Jej kariéra vyvrcholila v 30. rokoch, keď na jej plátnach „skončili“ aj mnohé osobnosti z radov monarchov. Práca jej priniesla kritiku, slávu, ale aj značné bohatstvo. Po sobáši s už ovdoveným Kuffnerom v období hrozby druhej svetovej vojny opustila Paríž a zamierila do Ameriky.
Konkrétne priamo do Hollywoodu, aby sa stala "obľúbenou umelkyňou hviezd". Usadili sa v New Yorku a nasťahovali sa do ohromujúceho bytu na východnej 57. ulici, ktorý si Tamara zariadila starožitnosťami. Po barónovej smrti v roku 1962 sa presťahovala do Houstonu, aby bola blízko bližšie k dcére Kizette.
Prisahala si, že už nikdy nebude vystavovať
Po vojne si opäť otvorila slávne štúdio v Paríži v zdobenom štýle rokoka, avšak od klasických portrétov upustila. Tie nahradila tvorbou nožom. Jej práca sa stala neokázalou a hrubou, (jej posledné diela sú v rámci celkového pohľadu na jej tvorbu považované za najslabšie) čo jej kritici aj dali pocítiť.
Vtedy si Tamara povedala, že už nikdy nebude vystavovať. Na jej diela sa pomaly zabúdalo a verejnosť ich ignorovala. V tvorbe však naďalej pokračovala, no namiesto v galériách sa diela hromadili u nej na povale.
Inšpirovala však mladého muža menom Alain Blondel, ktorý otvoril galériu s retrospektívou Tamary de Lempicky. Mala nasledovať aj výstava, Tamarine nároky ju ale zmarili.
V roku 1974 sa presťahovala do Mexika, do mesta Cuernavaca. Na sklonku života žila v trúchlení za svojou krásou a zúrením zo starnutia. Možno aj z toho dôvodu sa radšej obklopovala mladšími ľuďmi. Zomrela v spánku 18. marca 1980 a na jej želanie jej popol rozsypali na vrchole sopky Popocatepetl.