Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
25.12.2017, 00:01

Marika Gombitová: Z okna vidím štyri topole a musí mi to stačiť. Iní majú celý svet a je im to málo

V čase rozhovoru, pred pár mesiacmi, sa pripravovala na cestu diaľnicou medzi Bratislavou a Prahou.

Marika Gombitová: Z okna vidím štyri topole a musí mi to stačiť. Iní majú celý svet a je im to málo
Zdroj: Pavel Techa

Išla na svoj veľký pražský koncert. Mala prechádzať presne cez to osudné miesto a ešte aj v rovnaký deň ako v roku 1980.

Vtedy a tam sa stala havária, kvôli ktorej Marika Gombitová nemôže chodiť. "Stalo sa to v noci z 30. novembra na prvého decembra," hovorí. "Vlani som tam náhodou išla v rovnakom termíne. Teraz tam prvého decembra pôjdem zas," zaspomínala v rozhovore pre Magazín DNES + Tv.

Sedíme v jej bratislavskom byte a atmosféra je trochu rozpačitá, pretože neviem, ako sa pýtať na to, čo ma zaujíma, bez toho, aby jej to bolo nepríjemné. Marika Gombitová ale vyzerá spokojne, hovorí o plánoch do budúcnosti.

Je krásne jemne nalíčená, v čiernom tričku so zlatým nápisom. Veľmi jej to pristane. Smeje sa, pretože jej psy, bišóniky, sa práve rozhodli predviesť, čo to znamená, keď sa tešia.

Takže čakáme, až dobojujú, kto z nich na ňu bude nalepený čo možno najväčšou plochou svojho tela. Dokonané. Obaja sa jej konečne naskladali do náručia. Stále je však vo vzduchu, že sa Marika ocitne, hoci len na okamih, na tom mieste pri Brne, kde sa stala tá strašná havária.

Téma nehody, kvôli ktorej úspešná speváčka na vrchole kariéry ochrnula, je stále s ňou. Vtedy mala 24 rokov a teraz 61. "Keď sme tadiaľ prechádzali vlani, bolo v aute úplné ticho. Asi všetci mysleli na to isté. Ale išli sme ďalej a nikto nič nepovedal. Tak to bude aj tento rok."

  • Aký je teraz váš život?

Žijem spomalený život, veľa času mi zaberú rôzne zdravotné a rehabilitačné rituály. Nemôžem robiť niekoľko vecí naraz. Trochu mi chýba okolitý svet, pretože aj keď vychádzam z bytu, je to vždy cielene na nejaké miesto.

​Musela som sa zmieriť s tým, že žijem v zredukovanom svete, ale snažím sa s tým vyrovnávať. Ešte nedávno, keď som bývala v malom byte, som si niekedy smutne, niekedy s troškou irónie hovorievala, že z okna vidím deň čo deň štyri topole a musí mi to stačiť. Iní majú k dispozícii celý svet a je im to málo.

  • Čo si máme predstaviť pod výrazom život plný zdravotných a rehabilitačných rituálov?

Denne musím absolvovať množstvo nevyhnutných cvičení. Je to vlastne, aj keď vzdialene, porovnateľné so športom. Pretože sa mi tým nahrádza to, čo má človek, ktorý nie je v takej situácii ako ja - teda pohyb.

Každé ráno začínam cvičením, s ktorým mi pomáha rehabilitačná sestra. Robím cviky na bruchu, na chrbte, posilňujem s činkami, potom nasleduje masáž. To všetko trvá asi tri hodiny.

​Potom prídu dychové cvičenia, dôležité kvôli bránici, ktorú mám v dôsledku zranenia oslabenú. Až potom sa môžem venovať spievaniu a ďalším aktivitám.

  • Keby ste mali popísať obdobie, v ktorom sa práve nachádzate, myslím z pracovnej stránky, aké je?

Prežívam pekné obdobie. Som vyrovnaná, neženiem sa za ničím, čo by mi kazilo moje pocity či náladu. Už som si našla svoj postoj k tomu, čo sa okolo deje. Mám ustálené vzťahy, mám svojich priateľov, snažím sa skladať hudbu.

Vlani som napísala svoju prvú autobiografickú knižku Úlomky spomienok a moja agentúra usporiadala veľký narodeninový galakoncert v Bratislave. Tento rok by som chcela potešiť svojich fanúšikov v Prahe, preto som rada prijala ponuku vystúpiť tam v adventnom čase.

Koncert bude v Tipsport aréne pod názvom Sen Mariky Gombitovej a bude to môj prvý autorský koncert. Tento koncert bude pre mňa naozaj špeciálny.

  • Prečo?

Pretože je koncipovaný tak, že po celý večer budú znieť moje pesničky, ku ktorým som napísala hudbu. Ja zaspievam svoje "best of" za sprievodu skvelej kapely Štefana Bugalu, ďalšie piesne uvedú moji hostia.

Pozvanie prijali mladí a talentovaní speváci z Česka i Slovenska, a tak sa veľmi teším, že budem počuť svoje pesničky v novom šate.

Pred nehodou som komponovala len občas, ale po úraze som v sebe našla na moju veľkú radosť chuť tvoriť a začala som písať systematicky. Napísala som vyše šesťdesiat skladieb. Takže na koncerte zaznie taký prierez mojou tvorbou.

Tri kamarátky

Je nás pri rozhovore viac. Okrem Marikiných dvoch bielych chlpatých parťákov tiež Andrea Pakesová a Eva Kozejová, kamarátky a manažérky. Tieto dámy tvoria zvláštne trio. Zžili sa tak, že si dokonca kúpili byty vedľa seba, čo pre Mariku Gombitovú znamená výraznú pomoc.

​Jej zdravotný stav je taký, že nemôže žiť sama bez pomoci. Zároveň to má s dámami trochu zložité. Obe ju totiž stále chvália, zatiaľ čo ona sa javí výrazne skromná.

  • Andrea Pakesová: "Je to prvýkrát, čo má Marika koncert zložený výhradne z piesní, ku ktorým napísala hudbu. Naspievala 235 piesní, z toho k šesťdesiatim štyrom sama zložila hudbu. Mnohí ľudia ani nevedia, pri koľkých skladbách je autorkou, aké veľdiela zložila."
  • Marika: "Prosím ťa, aká veľdiela?"
  • Andrea Pakesová: "Ale áno, napríklad Koloseum je veľdielo. A veľa ľudí ani nevie, že si ho napísala."
  • Marika: "Píšem pesničky. Ak sa ľuďom páčia, som rada. Ale nepoužívaj, prosím ťa, slovo veľdielo."
  • Eva Kozejova: "Marika je príliš skromná. Veď ju fanúšikovia milujú. Nikdy nezabudnem na koncert v Lucerne. Koľko tam bolo ľudí, ako sa tlačili, ako tam doslova viseli na pódiu."
  • Marika: "Ale to sa predsa na koncertoch deje, tak to majú aj iní umelci."
  • Eva a Andrea takmer jedným hlasom: "Nie, nebuď tak skromná."
  • "To vás takto vychvaľujú stále?" pýtam sa Mariky.
  • "Je potrebné ich trochu mierniť. Ale veľmi mi pomáhajú, môj život by bez nich nebol taký, aký je. Sú mojou najväčšou oporou, sú moja rodina. Bez nich by som tu možno nebola, keby ma v roku 2011 nezachránili."

K tomu, čo sa dialo v roku 2011, sa ešte dostaneme, teraz si povieme, ako sa tieto tri kamarátky dali dohromady. Andrea bola Marikinou fanúšičkou, založila jej fanklub, poznajú sa už 32 rokov.

Eva sa s Marikou stretla, keď bola po nehode v nemocnici v Bratislave. Náhoda, poznali sa už skôr z východného Slovenska. Eva, farmaceutka, pracovala v nemocničnej lekárni, a tak kedykoľvek mala voľno, zašla za ležiacou Marikou.

Postupne u nej trávila čím ďalej, tým viac času. Lekárne bývajú v nemocniciach centrom, kam sa zbiehajú všetky informácie, takže Eva onedlho vedela, čo Marika ešte netušila: zranenia sú tak závažné, že už nikdy nebude chodiť.

  • "Pamätám si, ako raz sedela vedľa mňa a zrazu sa rozplakala. Ja som sa jej pýtala, prečo plače, a ona povedala, že nemôže schudnúť. Spomínaš na to?" hovorí Marika.
  • Eva: "No áno, ja som to už vtedy vedela. Ale čo som mala robiť? Tak som povedala prvú blbosť, ktorá ma práve napadla."

Eva bola pri všetkom, čo Marika vydržala. Keď sa dusila pri ťažkom zápale pľúc, keď ju boleli polámané rebrá, keď sa prebúdzala z jedenástich operácií, keď pred ňou všetci tajili, že sa už nikdy nepostaví na nohy, ba že si asi ani nikdy nezaspieva, pretože jej ochrnutie čiastočne postihlo aj bránicu.

Zdroj: Peter Procházka

​Dva roky po nehode s ňou išla aj do Moskvy, kde sa Marika počas štyroch mesiacov podrobila ďalším zákrokom, ktoré sľubovali nádej. Nakoniec to bolo len ďalšie sklamanie. Eva celú tú dobu stála pri nej a pomáhala jej.

Časom sa k nim pripojila Andrea, presťahovala sa s rodinou do Bratislavy a teraz sú všetky tri skoro stále spolu. Spoločne zvládajú všetko ľahšie, domácnosť, vedenie spoločnej agentúry Crystal štúdio, organizovanie vystúpení, spoločných ciest...

  • Spomínate si na svoje prvé vystúpenie po nehode?

Bolo to po šiestich mesiacoch. Na to nikdy nezabudnem. Bola som v rehabilitačnom ústave v Kladruboch. Vtedy som ešte nepoznala odpoveď na zásadnú otázku, či vôbec budem niekedy spievať. A do toho zavolal Kamil Peteraj, ktorý mal na starosti program Bratislavskej lýry, že by som tam mala vystúpiť.

Ja ešte nemohla ani poriadne sedieť, väčšinou som ležala. Aj keď som cvičenie nezanedbávala, bolo to všetko pre mňa veľmi ťažké. Ale pamätám si, akú som z toho mala radosť.

Radosť, zodpovednosť, strach, tešenie sa na fanúšikov. Všetko dohromady. Až neskôr som sa dozvedela, čo okolo toho bolo.

  • Čo bolo?

Už sme mali po skúške. Všetko sa podarilo, sedeli sme v šatni. Do toho volal niekto z ministerstva kultúry, že rozhodne nemám vystupovať. Že to nezvládnem, zrútim sa, rozplačem.

Vtedy nebolo zvykom, že by ľudia na vozíku vystupovali v televízii. Zvykom skôr bolo, že postihnutých odkladali do ústavov, kde ich neboli vidieť. Neskôr som sa dozvedela, že niektorí ľudia dokonca viedli reči, že ma organizátori ťahajú na pódium ako cvičeného medveďa.

Dnes už je mi jedno, kto čo vtedy hovoril, je to dávno preč. Pre mňa ale vtedy bolo podstatné dokázať, že to zvládnem. V situácii, v ktorej som bola, to pre mňa bolo veľmi dôležité.

  • Ako to dopadlo?

Vystúpila som, ale musel sa za mňa zaručiť lekár. Ešte som nemala zrastené rebrá, zle sa mi dýchalo, nemohla som poriadne sedieť, napriek tomu som vtedy, prvýkrát od nehody, pocítila trochu šťastia.

Ten pocit z návratu na pódium bol neopísateľný. Moja túžba spievať a byť zase v kontakte s publikom bola taká silná, že prekonala všetky zábrany vo mne aj okolo mňa. Dodalo mi to nádej.

  • Vy ste potom v ďalších rokoch po nehode veľa pracovali. Viete, dosť ma to prekvapilo, pretože v spojitosti s vami často padá veta: Po úraze sa stiahla do ústrania. Tak ako to je?

Som rada, že sa na to pýtate. Po nehode som zvládla natočiť sedem profilových albumov, odohrala som okolo stopäťdesiatich koncertov a zúčastnila sa desiatok televíznych vystúpení.

Máte pravdu, že to niekedy novinári neberú do úvahy a len napíšu: Po nehode sa uzavrela a nekoncertovala. To ma veľmi mrzí. Aj preto som napísala autobiografickú knihu Úlomky spomienok, aby som niektoré veci uviedla na pravú mieru.

  • Je nejaká otázka, ktorú neznášate a často ju dostávate?

Ak ma niečo zabolí alebo sa ma dotkne, tak to sú impertinentné otázky. Ja viem, že žijeme v dobe veľkej zvedavosti, odkrývania súkromia a obnažovania sa. Ale predsa len sú veci, predovšetkým zdravotného charakteru, ktoré sa dotýkajú osobnej podstaty.

Na tie nerada odpovedám. Zažila som toho dosť, aj ma to bolelo, niekedy som premýšľala, či by nebolo lepšie to skončiť. Na druhej strane vždy zvíťazí tá energia, ktorú mi dodávajú fanúšikovia.

A musím povedať, že ich mám úžasných. Keď cítim, koľkým ľuďom môj osud nie je ľahostajný, je to pre mňa výzva, aby som spievala ďalej.

Prežila som lásku

Pozerám sa na ňu a stále mi napadá to isté: Aké to je, keď krásna, úspešná žena v 24 rokoch zistí, že už nebude chodiť? Že jej stav je taký komplikovaný, že na vozíku sotva zvládne sedieť? Veď dovtedy stále len počula, že je úžasná a že ju čaká veľká budúcnosť.

​Jej popularita bola na vrchole a začala sa presadzovať aj na medzinárodných festivaloch. Dvadsaťštyri. Vek, kedy má človek to najlepšie pred sebou. Lásky, manželstvo, deti. Čím sa opäť dostávame k najväčšiemu rozporu, ktorý sa objavuje.

K tej nezmyselnej, v článkoch často omieľanej vete: Po nehode sa stiahla do ústrania a prestala vystupovať. Lenže ona nielen pracovala, vystupovala, ona prežila i lásku. Vyšlo to najavo, až keď vlani napísala knižku spomienok.

Tá kniha je pomerne otvorená, a tak v nej došlo aj na takmer neznámu kapitolu jej života. V roku 1987 si turisti a obyvatelia talianskej Florencie všímali neprehliadnuteľný pár. Fešného Taliana a krehkú blondínu na vozíku.

Hovorili spolu anglicky. Galantne tlačil jej vozík, keď bolo treba, jednoducho ju vzal do náručia a preniesol cez plnú reštauráciu k stolu vopred prestretému pre dvoch.

Zdroj: Pavel Techa

​Tá blondínka sa trochu červenala rozpakmi, ale bolo vidieť, aká je očarená. "S Albertom som sa zoznámila, keď som bola už sedem rokov na vozíčku. S ním som si prvýkrát naplno neuvedomovala svoj handicap, prežili sme spolu veľa krásneho.

Ťažko povedať, či ma prekvapil jeho záujem. Aj v tomto stave, v ktorom žijem, pracujú city, sympatia, všetko to, čo robí život krásnym a zároveň zložitým, sú to nejaké vlny, ktoré sa v nás dvíhajú a robia život naplnenejším," hovorí.

Alberto pracoval v klenotníckom biznise. Keď nebola u neho, jazdil za ňou na Slovensko. Predstavil ju rodine, nechal jej urobiť na mieru vozík, zariadil konzultácia u talianskych lekárov. Asi nechcel uveriť tomu, o čom už vtedy ona nemala pochybnosti.

"Vtedy som si vo svojej veľkej zamilovanosti neuvedomovala, že jeho brat a otec majú obavy o jeho budúcnosť, že začínajú jeho istotu podrývať.

Potom raz prišiel a oznámil, že pre nás dvoch bude lepšie, keď sa rozídeme. Doma vraj viedli dlhé rozhovory a nakoniec usúdili, že pri ich pracovnom nasadení a hlavne vzhľadom k Albertovmu postaveniu si nemôže dovoliť, aby mal manželku na vozíku.

Musí pracovne stále cestovať, starostlivosť o mňa by nezvládol. Dosnívala som sen o mužovi, ktorý nepovažuje môj vozík za problém, vynesie ma na rukách až do neba, a prestala som si veriť."

To je jej popis tej doby v knižke. Dnes sa k tomu už nerada vracia, napriek tomu mi vysvetľuje: "Bol to krásny vzťah, to sa nedá zmazať, naopak, žije to vo mne, doznieva a napĺňa hlbšom poznaním zmyslu života.

Láska nás dovedie ďalej než rozum, niekam až k obsahu toho, prečo tu vlastne sme. Láska mi nepomohla odpovedať na mnoho otázok, naopak mi položila ďalšie, zložitejšie. Ale naplnila mi život."

S Albertom potom ešte roky zostala v kontakte, aj keď sa oženil. Vzal si sestričku z rehabilitačného oddelenia, na ktorom sám ležal po tom, čo sa v roku 2004 havaroval na motorke. Bol zranený presne v tej časti chrbtice ako Marika.

Zostal na vozíku.  "Dlho som sa nemohla vyrovnať s tým, čo sa mu stalo. Aj keď naša láska nevydržala, vo mne zostalo poznanie, že má zmysel v ňu veriť."

Zmierená? Nie!

  • Snívate?Pýtam sa, pretože sa váš adventný pražský koncert volá Sen Mariky Gombitovej.

Áno. Sen vám dáva ľahkosť bytia, niekedy človeka nadnáša a mňa osobne zbavuje toho, čomu sa hovorí záťaž. Keď snívam, sama si pripadám ušľachtilejšia. Všetko okolo je krajšie, nádejnejšie.

Koniec koncov aj v mojich piesňach je veľa snov a musím povedať, že nebyť snov, z mnohých ťažkých situácií by som sa nedostala.

  • Dostávate často otázku, či sa dá vyrovnať s niečím takým, čo vás postretlo? Zaujíma ma to, ale neviem, ako sa na to opýtať, aby to nebolo hlúpe. Myslíte, že sa s tým dá vyrovnať? Zmieriť sa s tým?

Nedá. Keď sa mi to stalo, mala som dvadsaťštyri rokov. Mala som rozbehnutú kariéru, krásny, šťastný život pred sebou. Trvá to dlho, než človek nájde v sebe silu a poďakuje Bohu za svoje utrpenie, pretože môj život vôbec nie je ľahký.

  • Tak inak. Čo je potrebné k tomu, aby sa dalo žiť, hoci nezmierená?

Jediným liekom je čas a pokora. Hlboká, kresťanská pokora založená na viere v to, že život môže byť krásny, keď si ho tak predstavujeme. Ide o to, naučiť sa žiť vo svojom vesmíre a pozerať sa na veci z iného, ​​zo svojho uhla.

Treba prestať vnímať to, čo majú iní, ako sa k životu stavajú, či si ho vážia, či nie. Musela som sa naučiť brať si zo svojho súčasného života to dobré.

  • A to je čo?

Za normálnych okolností by som nepoznala, akú mám v sebe vnútornú silu a vôľu. Naučila som sa trpezlivosti. Veľmi si vážim každú chvíľu, pretože viem, že v priebehu pár sekúnd môže byť všetko inak.

  • Keby vám niekto vtedy na konci roka 1980 v nemocnici povedal, že zase raz budete mať vypredané sály a koncertovať, čo by ste si pomysleli? Uvažovali ste tak vtedy, alebo ste si mysleli, že sa to už nikdy nepodarí?

Stále som žila medzi krutou beznádejou a nádejou, že sa to snáď všetko zlepší. Vlastne hudba ma udržala pri živote. Liečila ma, otvárala mi nové duchovno. Všetky slová a melódie získali hlbší význam a vďaka nim som sa dostala z toho beznádejného stavu do rovnováhy.

Je to rovnováha, za ktorou je veľa ťažkých chvíľ, ale aj slová, ktoré som si často v duchu hovorila: Marika, musíš! Mala som šťastie, že tí z mojich priateľov, ktorí mi vtedy zostali, mi stále opakovali, že budem zase spievať.

Aj keď boli dni, kedy som tomu neverila. Ich podpora mi ale pozvoľna vracala odvahu a silu. V núdzi človek naozaj spozná priateľov a ja som im za to nesmierne vďačná. A tiež tak mojim verným fanúšikom, ktorí mi verili a po celý čas pri mne stáli.

Rebelka s afro účesom

Jediné, o čom sa jej hovoriť nechce, je obdobie, na ktoré sedí tá mnohokrát opakovaná veta, že sa stiahla do ústrania. Ide o dobu medzi rokmi 2007 až 2011, kedy sa v jej živote odohralo niečo, čo je dodnes zahalené záhadou.

Ani vo svojej knihe sa tejto kapitole moc podrobne nevenuje. Išlo o to, že sa prestala stýkať so svojimi priateľmi a mnohí to kládli za vinu jej vtedajšej ošetrovateľke, ktorá s ňou bývala.

Marika ich vzťah opisuje: "Nesadli sme si a ja som vtedy urobila veľkú chybu, že som ju hneď neprepustila." Skrátka žila v izolácii, strácala sily, nádej. Tvrdí, že tú jej znovu dodali kamarátky Andrea a Eva. Keď zistili, v akom je stave, začali rázne konať.

Do tej doby sa datujú počiatky ich súčasného pekného spolužitia, ktoré jej zase dodalo elán, chuť skladať pesničky, spievať.

  • Eva: "Hovorí sa, zíde z očí, zíde z mysle, ale všimnite si, že u Mariky to neplatí. Má stále obrovské množstvo fanúšikov a tí, ktorí ju poznajú z minulosti, už vodia na vystúpenie aj deti, takže ju poznajú všetky generácie."
  • Andrea: "Veď udávala módu, štýl. Mala vždy výnimočný imidž."
  • Marika: "Až na to, že vtedy nikto nevedel, čo slovo imidž znamená. Ja teda rozhodne nie."
  • Andrea: "Ale všetci si pamätajú tvoj štýl."
  • Marika: "Jednoducho som si raz zašla do kaderníctva a povedala, že by som chcela afro, čo bola taká špeciálna trvalá."

No jasné, blondína s afro účesom! Však aj spôsobila v trochu upätej socialistickej populárnej hudbe slušný rozruch, to si presne pamätáme všetky, rozosmejeme sa.

  • Marika: "Vtedy vadilo kadečo. Vlasy, kostýmy. Pritom som nemala žiadnu vizážistku, nikto mi neradil, nepomáhal. Všetko som si vymýšľala sama a stále boli nejaké problémy. Vyčítali mi, že vraj robím pri vystúpeniach veľmi extravagantné pohyby. Vidíte, vyčítali mi pohyby, tanec. Prekážalo ako som sa hýbala..."

Chvíle ticha. Našťastie ju tentoraz prerušia psí miláčikovia, ktorí sa práve zobudili. Takže znovu vítanie, boj o priazeň, usadenie sa na nej. Marika hneď pôsobí veselšie, je poznať, že ju oveľa viac baví rozprávanie o psoch než o minulosti.

Zdroj: Dodo Šimkovič

​Vypytuje sa, aký je ten môj, kladie otázky, podľa ktorých sa spozná, že človek psiemu svetu naozaj prepadol. Napríklad: Akú má váš povahu?

A rozpráva o tom, ako tie jej ešte nikdy neboli sami, ako s ňou všade jazdia, aj na ten veľký pražský koncert sa chystajú spoločne.

"Dobre docestujte domov," hovorí mi nakoniec medzi dverami. A ja nikdy nezabudnem na to, aké to je, počuť tie slová od nej. Tá bežná fráza mala zrazu úplne iný význam.