16.12.2017, 00:01

Otvorený rozhovor s Havlom z roku 2006: Bývalí eštebáci si stále žijú na vysokej nohe

"Nepáči sa mi, keď sa Európania Amerike posmievajú. Áno, Američania sú v mnohých veciach smiešni.

Otvorený rozhovor s Havlom z roku 2006: Bývalí eštebáci si stále žijú na vysokej nohe
Zdroj: Ondřej Němec, MAFRA

Európania ale nie sú schopní veľa problémov, ktoré sami vymysleli, riešiť."

Pri príležitosti dvadsaťročného výročia magazínu Piatok Lidových novín sa výnimočne odomykajú rozhovory s významnými českými osobnosťami. 22. decembra 2006 prehovoril bývalý prezident Václav Havel o českých hokejistoch, popíjaní na priechodoch, hypermarketovej more a čakaní na novú krv.

Mal sedemdesiat a so svojou ženou Dagmar absolvoval nabitý program v New Yorku. Stretol sa s Billom Clintonom, Madeleine Albrightovou, starostom Bloombergom, Henrym Kissingerom...

Mimo oficiálny program Václav Havel (1936- 2011) stihol koncert Plastic People aj Loua Reeda. Jedine cvičenie tajči, o ktorého prednostiach ho Reed dlho presviedčal, vraj kategoricky odmietol.

  • Často hovoríte, že po odchode z Hradu nie ste slobodnejší vo vyjadrovaní, ako ste pôvodne očakávali. Mení sa to v Amerike?

Úplne slobodný nebudem už nikdy. Ale to platí pre každého z nás, všetci máme nejaké hranice slobody. Už preto, že si ich sami stanovíme. Nikto nevysloví úplne nahlas všetko, čo si myslí. V mojom prípade majú slová možno väčšiu váhu a dosah než u niekoho iného a nesiem teda väčšiu zodpovednosť.

Nechcem zbytočne interferovať do vecí, ktoré by mali riešiť iní. Nechcem byť každodenným komentátorom diania. Ale mám určité medzinárodné záväzky, som členom rôznych výborov na podporu slobody a ľudských práv.

Tu v Amerike sme napríklad s Elie Wieselom a bývalým nórskym premiérom predstavili v OSN správu o stave ľudských práv v Severnej Kórei.

  • Hovoríte, že každý môže byť slobodný, ide len o to, ako dokáže tú šancu využiť. Ako to ide vám?

Ja som človek, ktorý nikdy nebude sám so sebou spokojný. Ale zároveň o sebe viem - keď už chcete, aby som vykonával akúsi autoanalýzu -, že som v určitú chvíľu schopný sa vzoprieť.

Mám rád mier, pohodu a harmóniu okolo seba a som ochotný robiť kvôli tomu kompromisy. Keď ale cítim, že sa blíži hranica, ktorú prekročiť nesmiem, väčšinou ju neprejdem. Nemôžem byť všade

  • Môžete popísať konkrétne, kedy ste sa takto vzopreli?

Často cítim, že mám byť len súčasťou niečej stratégie, hoci ide napríklad aj o bohumilú vec. Niekedy to znášam dobre, ale bývajú chvíle, keď poviem: "Tak dosť!" A agenda mojej kancelárie spočíva z väčšej časti v odmietaní rôznych pozvaní a v tom, že je potrebné stále dokola niekomu vysvetľovať, že tam či onam nebudem.

Nemôžem začínať každú konferenciu. Nemôžem byť na každom kongrese. Nemusím mať záštitu nad všetkým, čo sa kde vyskytne. Ono by to nakoniec viedlo aj k určitej infláciu. Stal by som sa humorným.

Rovnako ako sú smiešni niektorí estrádni psychiatri, sociológovia či sexuológovia, ktorí naozaj v žiadnej estráde nemôžu chýbať. Ich odborný hlas stráca validitu.

  • Nie ste v tomto smere v USA menej opatrný?

Boli sme v šatni Jaromíra Jágra, teraz sa chystáme do šatne Patrika Eliáša, zúčastnili sme sa módnej prehliadky ... Keď ste v Amerike, objavujete sa v českých médiách viac, ako keď ste doma. To, že si české médiá všimli hlavne to, že som bol na hokeji a na recepcii po módnej prehliadke, veľmi nesvedčí v ich prospech.

Navyše ja som na tej módnej prehliadke nebol a móde nerozumiem. Len som prišiel po nej na recepciu, aby som vyjadril podporu nášmu Českému centru, ktoré po prvýkrát v dejinách v tomto ohromnom veľkomeste, kde sa móda tvorí, takúto vec usporiadalo.

Chcel som vyjadriť sympatie s humanitárnymi účelmi, na ktoré mal ísť zisk z akcie. Hokej ma ale samozrejme zaujímal. Prvýkrát v živote som na vlastné oči videl NHL. V tých dvoch tímoch - teda New Jersey Devils a New York Rangers - je najviac Čechov. V jednej chvíli bolo na klzisku desať ľudí a z toho osem bolo Čechov.

  • Vedeli by ste v Amerike žiť natrvalo?

Nie. Nikdy som to nechcel a ani som o tom nepremýšľal. Ja nie som človek, ktorý by vedel či chcel žiť v exile. Ale keby som mal viac času, bol zdravší a poznal lepšie jazyky, asi by som využíval viac pozvaní a cestoval po svete.

V dnešnom globálne prepojenom svete je dôležité si pripomínať, že sú aj iné kultúry a iné tradície. Že nie je len ten náš euroamerický svet, ako ho poznáme. Američania nevedia nakladať so svojou silou.

Čo máme spoločné s Američanmi?

Máme spoločné európske korene. Je tu ale dosť rozdielov. Mne tá americká civilizácia pripadá predsa len mladšia než tá európska, pretože je vlastne jej mladšia odnož. Z toho pramení až určitá detinskosť Američanov.

Zároveň z toho vyplýva aj mnoho pekných vlastností, ktoré u nás takmer nepoznáme. Tu platí slovo. Tu keď niečo sľúbite, tak sa toho držíte. Tu neexistuje, aby niekto nasľuboval čokoľvek a druhý deň to zmenil. Nieto aby niekto nesplnil nejakú spísanú zmluvu! Takýto človek by vzbudil odpor.

Zároveň sú ale Američania občas naivní, nevedia nakladať so svojou silou. Cítia, že záchrana ľudského rodu vyžaduje, aby medzinárodné spoločenstvo tu a tam zasiahlo, a tak zasahujú. Ale robia to často tak nešikovne, že si proti sebe kdekoho obrátia. Nezabudnime, že Amerika je krajina založená disidentmi.

Sem odišli v rôznych vlnách ľudia, ktorí by vo svojich krajinách mali trápenia. Prišli ako pionieri a začínali od ničoho. Je tu akýsi elán, étos, láska k zemi, vlastenectvo, na každom druhom dome veje americká vlajka.

Mne sa veľmi nepáči, keď sa Európania Amerike posmievajú. Áno, Američania sú v mnohých veciach smiešni. Trebárs ako neustále pijú z umelých pohárov, na priechode a na ulici, proste všade niečo jedia a pijú, tie nádoby odhadzujú a za deň tu sú nekonečné hromady odpadkov.

Áno, Američania nevedia, že telo si má k jedlu sadnúť, pretože potrebuje akési upokojenie. Stále žujú žuvačku a tak ďalej. Napriek tomu ma európsky posmech Amerike odpudzuje. Európania nie sú schopní veľa problémov, ktoré sami vymysleli, riešiť a musí im na pomoc prichádzať Amerika.

Amerika pomohla vyhrať prvú svetovú vojnu, ktorú si nevymyslela. Pomohla vyhrať aj druhú svetovú vojnu, ktorú si tiež nevymyslela. A koniec koncov aj tú studenú vojnu napokon vyhrala. My by sme neboli v Európskej únii, keby sme predtým nevstúpili do NATO. A tam by sme nevstúpili bez vôle Američanov.

  • Hovoríte, že česká spoločnosť má trpezlivosť, ale nie nekonečnú. A že zhruba raz za dvadsať rokov tá trpezlivosť pretečie. Teda za tri roky očakávate nejakú katarziu? Revolúciu?

Takéto zmeny súvisia aj so striedaním generácií. Pravdepodobne budú mať neobyčajne zamatový charakter. V tomto prostredí nemáme príliš radi konfrontácie. Môže sa to prejaviť v rámci normálnych parlamentných pravidiel.

Už teraz, keď toľko ľudí volilo zelených, to nebolo asi preto, že by tu bolo toľko uvedomelých ekológov. Boli to protestné hlasy. K nejakým zmenám asi dôjde, až na generáciu štyridsiatnikov začne tlačiť mladšia generácia. Prebieha to však vo všetkých postkomunistických krajinách.

Od Ukrajiny po Gruzínsko. Spoločnosť po zúčtovaní s komunizmom začne účtovať aj s postkomunizmom. S mafiánstvom, s dôsledkami rýchlej privatizácie, so vstupom bývalých nomenklatúr do nových politických vzťahov. Opakujem, že žiadne veľké otrasy nečakám, ale zdá sa, že niečo v ovzduší sa začne premieňať.

  • Závidím vám optimizmus, s ktorým hovoríte o výmene generácií. Hovoríte, že deformovanú generáciu vystrieda generácie bez problémov. V dokumente Lindy Jablonski "Vpred ľavá, vpred pravá" sa mladí komunisti bránia Stalinom viac ako tí starí. A mladí konzervatívci (ODS) na kameru tvrdia, že bez gélu na vlasy a solária dnes politika jednoducho robiť nejde.

Nemyslím si, že nová generácia je v čomkoľvek lepšia ako generácia predchádzajúca. Ale predsa len vyrastá v pomeroch slobodnejších, je pre nich samozrejmé cestovať a študovať v cudzine. Sú zvyknutí dýchať inú kultúru. Majú iné sebavedomie.

Pohybujú sa medzi nimi najrôznejšími bláznami a primitívmi, fundamentalistami, zlodejmi, ľudia zlí ako v každej generácii. Napriek tomu sa mi zdá, že určitá deformácia nás starších generácií, ktorú komunizmus vykonal, už mladých ľudí dnes nepoznamenáva.

V Nemecku a v Rakúsku nadobudli skúsenosť, že ešte len generácia vnukov sa dokáže takzvane vyrovnať s minulosťou. Možno je teda ešte treba chvíľu počkať. Ale máme šancu. Bývalí eštebáci si stále žijú na vysokej nohe.

  • Kedy vy osobne na sebe cítite deformáciu komunizmom?

Stále ešte máme sklon sa čudovať, že na Západe niektoré veci fungujú. V Amerike si možno predstaviť majiteľa gigantickej firmy s miliardovými obratmi, ktorý má dom niekde na dedine v Connecticute a ktorý pôsobí ako veľmi aktívny člen miestneho zastupiteľstva. To je v Amerike absolútne samozrejmé.

Je to naozaj samozrejmé aj u nás? U nás sa neraz tvrdilo, že právnici sú akýsi komplikátori ekonomického rozvoja. A čo tí právnici robia iné, než že sa pokúšajú aplikovať právny poriadok, ktorý by mal byť projektom nejakého poriadku mravného? Takéto nadradenie ekonomiky všetkému ostatnému nie je normálne.

  • To ste mi ale zase utiekli, hovoríte v pluráli. Ako je Václav Havel deformovaný totalitou?

Ťažko povedať. Sám o sebe môžem ťažko hovoriť celkom vecne a objektívne. Zdá sa mi, že tí takzvaní disidenti na jednej strane dokážu byť principiálni, neúčeloví, vážia si hodnôt, plurality...

Ale zároveň žili v akomsi osobitnom vyhnanstve. Niektorí z nás sa zmenili viac, niektorí menej. Pred časom sme mali po dlhých rokoch schôdzku všetkých, čo sme kedy boli hovorcami Charty 77. Bolo nás asi dvadsať.

Pochopiteľne napospol už starší ľudia. Kým eštebáci, ktorí týchto ľudí tĺkli, vydierali, odpočúvali a strašili, žijú dnes na vysokej nohe, títo disidenti sú na tom dosť zle, niekto žije napríklad v domove dôchodcov. Nesťažujú sa.

Zdá sa mi, že ich sociálne postavenie sa nejakým politickým víťazstvom v podstate veľmi nezmenilo. Vlády vedeli veľmi dobre odmeniť len tých bývalých eštebákov, ktorí sa v novom prostredí dobre zorientovali.

Disidenti akoby dnes boli zas trošku na okraji. Nie je v nich žiadny kŕč ani zatrpknutosť či pocit z neuznania. Ale čosi tu nie je v poriadku. Možno to súvisí aj s tým, že k menšinovému správaniu väčšinová spoločnosť cíti rezervovanosť a odstup.

A cíti to bez ohľadu na zmenu pomerov. Keď niekto povie, že komunizmus sa zrútil hlavne vďaka tým, ktorí komunistov volili pri každých voľbách a tu a tam odniesli tehlu zo stavby, teda tým rozkladali hospodárstvo zvnútra a prehlbovali krízu systému, tak väčšina, ktorá sa tak naozaj správala, je akýmsi spôsobom pohladená.

Nemá veľkú potrebu niekoho vyzdvihovať za menšinové správanie a dávať najavo, že bolo možné sa správať aj inak. Disidenti nechceli byť nejakým svedomím národa a nikomu nič nevyčítali. Avšak pretrváva spomienka väčšiny na svoje vlastné útrpne prijímané poníženie. Ale práve to sa už prestáva týkať mladších generácií, čo je jedna z vecí, ktoré dávajú určitú nádej.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.