26.11.2017, 00:01

Robert Roth povedal v rozhovore všetko. To, čo mnohí počuť nechceli a ostatní sa boja vysloviť nahlas

Je jedno či je tam oranžový, zelený, modrý, vždy ide o tie pos*raté peniaze.

So známym slovenským hercom Robertom Rothom, ktorý paradoxne, nemá rád oslovenie herec, sme sa rozprávali nielen na tému vzťahov, o čom je aj jeho posledný film Nina.

V otvorenom rozhovore pre HNtelevíziu aj na rovinu prezradil, čo si myslí o slovenských seriáloch, prečo neverí politikom a aký je rozdiel medzi osobnosťami a slovenskými celebritami.​

  • Film Nina hovorí o rozvodoch, máte pocit, že krachujúce vzťahy sú akousi chorobu dnešnej doby?

Je to aj dobou, ktorá ide strašne rýchlo. Kedysi bol nedostatok aj tých zbytočných vecí. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Možno ľudia spolu viac komunikovali, riešilo sa to za horúca. Alebo sa to jednoducho riešilo.

Teraz sú partneri vybookovaní v práci, nemajú čas jeden na druhého, tak prečo by som si mal nájsť čas na dieťa?

Tak ho „fuknem“ na pätnásťtisíc krúžkov a zrazu má dieťa sedemnásť a nemám s ním vzťah. To slovo vzťah dieťa vo svojom slovníku ani nemá. A to je hrozné, viem čo hovorím a nie som na to dvakrát hrdý.

  • Sú nejaké filmy zo slovenskej tvorby, na ktoré by ste vy osobne išli?

Videl som Špinu. A prijal som to napriek tomu, že to nie je, obrazne povedané, práve mužská téma. Som rád, že som ho videl. Ide tam o veci týkajúce sa obťažovania žien, zvlášť v dnešnej dobe, keď to vyplávalo na povrch v Štátoch. Už len čakám kedy to vylezie von aj tu...

Koniec koncov, znásilnení sa odohráva denne na každom z nás niekoľko. A zase sa vraciam k tej Nine. Veď koho je ľahšie oklamať ako dieťa. Najlepším príkladom je Ježiško.

  • A čo seriály?

To vôbec nie, to mi nič nehovorí.

  • V akom prípade by ste sa nechali prehovoriť na účinkovanie v seriáli?

Taký prípad skôr vymyslela moja vzácna kamarátko-priateľka Adela V., ktorá mi dala iluzórnu ponuku: ´Keby končil nejaký seriál, je koniec a už iná séria nebude, točí sa posledný diel a na jeho konci prídeš ty a budeš sa volať, tak ako sa skutočne voláš a všetkých účinkujúcich zastrelíš. Šiel by si do toho?´

Tak v takomto jedinom prípade áno. Je to vlastne vtipné a je to zhrnutie názorov za celých desať rokov odkedy sa to vyrába (smiech). Tým to neodcudzujem, ale nie je to koncert na ktorý by som išiel...

  • Kvôli čomu?

No lebo sú to p*viny. Nemá to s realitou nič spoločné.

  • Znižuje účinkovanie hercov s seriáloch ich kredit?

Trošku sa to otočilo, ale je to len môj subjektívny názor. Keď seriály začali, tak títo ľudia sa megazviditeľnili. Potom začal prevládať názor, s ktorým ja úplne nesúhlasím, že práve vďaka týmto ľuďom sa zdvihla aj návštevnosť divadiel, pretože chceli vidieť svojich hrdinov televízie naživo.

Bolo to ale aj kontraproduktívne v tom, že ich videli naživo, ale nesledovali hru. Potom sa to znovu otočilo, možno trošku v neprospech kolegov v tom, že dostali cejch seriálových hercov a potrebujú dokázať opodstatnenie pobytu na javisku.

Pretože keď na neho niekto na ulici pokrikuje seriálovým menom, nemusí to byť dvakrát príjemné. Možno niekomu áno, ale seriál raz skončí a on zostane na veky vekov Winnettuom. (nech mi Piere Brice odpustí). Mohol sa aj roztrhať, ale zostal navždy týmto. Tak ako Horst Tappert Derrickom.

  • Prečo práve vám zvyknú dávať tie najnáročnejšie úlohy?

Lebo ma chcú. Keď chce režisér vsadiť na kartu, ktorá vyzerá takto, vie čo z nej dostane a čo s ňou môže dosiahnuť, tak je to v poriadku. Na druhej strane to môže byť aj tým, že nemám „prefláknutý“ ksicht a tak ďalej.

Nemám toľko nánosov odinakiaľ a možno aj preto, čo mám odsraté v živote, možno to mám napísané v tvári a režiséri to chcú. Nie je to vždy príjemné vyťahovať, ale je to rozhodne zaujímavejšie ako sa s tým vysporadúvať iným spôsobom, ako na javisku.

  • Neprenášate si ťažké úlohy aj do súkromia, stáva sa, že sa neviete po predstavení odosobniť?

Iste. Keď je to rola s veľkým R, tak s ňou treba existovať celý čas, až kým sa tá rola nenarodí.

  • Ktorá bola taká?

Bolo ich viac. Aj Richard III. na hrade bol taký, aj Hamlet bol taký, aj Othello, Ivanov bol taký. Jednoducho som sa trápil, naozaj privátne deň, čo deň len s textom a povyliezalo z toho to, čo malo. Režisér bol spokojný a ja som bol v prdeli. A zafungovalo to.

  • Netrpíte občas pocitom vyhorenia?

Áno. Práve teraz.

  • Ako to riešite?

Zatiaľ nijako. Nedvíhajú mi telefón (smiech). Ešte mám humor, tak to ešte nie je také zlé.

  • Vrátim sa ešte k Nine. Týka sa mladej generácie, z ktorej sa stávajú voliči. V čom je to, že práve oni inklinujú k extrémistickým stranám?

Neviem. Ale z pohľadu tej inej generácie: kedysi nebolo na výber. Situácia sa opakuje. Lebo keď mi niekto tri mesiace pred voľbami sľubuje na bilboardoch – toto zadarmo, toto zadarmo, byty pre mladé rodiny Už od 140 tisíc eur, tak mi nájdite takú mladú rodinu, ktorá túto sumu naškrabe alebo dostane hypotéku, tak sú to všetko proste oj*by.

Sú to lži a naozaj tam nemá komu veriť. Situácia v politických stranách je ako v tých seriáloch. Teraz pozerám, že čo? Búrlivého chlapa plačúceho alebo ordináciu s ružovými policajtmi v akcii, lebo sú tam tí istí ľudia. Tak teraz je to čo? Je to SaS alebo je to Most, čo je to vlastne?

Vidím to spektrum možností, ktoré mi strana ponúka a potom príde strana, ktorá to má veľmi jasné. Tak aj mne (z pohľadu mladých) sa lepšie rozmýšľa, zvlášť v tomto veku. Ide o to, že sa ľudia nepočúvajú, sú unavení, otupení.

Tu je tá ponuka jasná, je jasne naformulovaná, je radikálna. Nechcem generalizovať, ale z ich pohľadu vidím niečo jasné a chcem byť toho súčasťou. Tak sa rád zaradím niekde, kde mi to podajú veľmi zrozumiteľne.

  • Mnohé osoby kultúrneho života sa vyjadrujú k politike. Ako podľa vás vyzerá dnešná politická scéna, resp. ako sa vyvíja?

Pomôžem si citátom z jednej hry: „Celý tento svet sa rúti do diablovej riti.“

Ale vyjadrovať sa k tomu nebudem, lebo som sa vyjadroval viackrát a vždy sa potvrdilo to, čo som si myslel. Že je jedno či je tam oranžový, zelený, modrý, vždy ide o tie posraté peniaze.

  • Je správne keď sa kultúra mieša s politikou?

Ľudia, pracujúci v kultúre sú viac na očiach, preto sa aj predpokladá, že majú väčší vplyv na nerozhodných voličov alebo na ľudí, ktorí s názormi lietajú „ode zdi ke zdi“. Keď k nim prehovorí človek z titulky alebo z telky a povie poďte s nami – teda so mnou – je nám sympatický, tak to urobím.

To, že to o mesiac oľutuje, už ale sám pred sebou neprizná. Aj preto sa mi k tomu nechce vyjadrovať. Nechcem byť ani zelený, ani oranžový, chcem mať od tohto svätý pokoj. Pretože... pretože neverím doprave zadarmo. Ani doľave zadarmo.

  • Dokedy vás bude baviť herectvo?

Spomenuli ste to vyhorenie. Ale ten spôsob odosielania istého postoja z javiska ľuďom – stále v tom vidím zmysel. Divadlo potrebné je. Je to poslanie. Na druhej strane ide o témy, ktoré idú do diváka. Stále v tom ale vidím zmysel aj keď som už trochu skeptickejší.

  • Čo si myslíte o politicky motivovaných filmoch?

Rozhodne som viac za dokumentárnejší spôsob, ktorý je pre mňa uveriteľnejší a pravdivejší ako zasadiť to do istého fiktívneho príbehu a na tom ukázať niečo, čo sa reálne stalo.
Tam už vidím trochu aj alibizmus, aby mi náhodou štyri dni pred koncom nakrúcania nezavolal nejaký Sergej alebo Jegor, či sme si istí, že ten film pôjde aj do strižne. Takže potrebné to je, ale inklinujem skôr k doku-drámam.

  • Narážali ste na Únos?

Nenarážal som na Únos, ale narážal som na Únos. Pozrite, keď natočí niečo Zuza Piussi, má to pre mňa väčšiu hodnotu. Tým som povedal ... veľa.

  • Čo hovoríte na pojem osobnosť, ktorý sa dnes často spája s pojmom celebrita? Lebo dnes je už skoro každý známejší človek osobnosť, čo si o tom myslíte?

Je tu veľký rozdiel medzi slovami, ktoré ste práve povedali. Osobnosť a celebrita.

  • Ľudia si to ale často spájajú...

To je ich problém. To už niečo hovorí o nich a nie o tých osobnostiach alebo celebritách. Pretože keď je niekto na titulke, tak to nič neznamená. Viete, na titulke môže byť hromadná havária, takisto zajtra tam bude hromadný silikón na nemenovanej blondíne.

Takže osobností je u nás rozhodne menej. Osobnosti, to sú tí, čo celý život drú a majú nejaké poslanie a vytvárajú hodnoty, ktoré sú večné. Alebo oživujú tie staré, na ktoré sa trestuhodne zabúda.

Ako je ´dobrý deň´, ´ďakujem´. Môžu byť až apoteózou toho, k čomu by som sa chcel dopracovať ja ako človek. Osobností je dosť, ale vlastne je ich málo.

  • Pozrime sa dozadu. Ako to bolo kedysi a ako je to teraz?

Vytráca sa pokora. Pokora k tomu, že človek má šťastie robiť to, čo ho baví a ešte ho to aj živí. To už nie je len pokora k práci, ale aj k životu. To je ten rozdiel. Dnes je veľa vecí veľmi dostupných, to znižuje ich hodnotu. Všetko máme na kope a je to všetko a vlastne nič.

  • A čo posun v herectve?

Tu sa zamieňa taký civilizmus. Keby sme sa my teraz prepúdrovali aj náš spoločný dialóg môže mať atribút kvalitného dialógu, ktorý môžeme potom „fuknúť“ do nejakého seriálu. A to stačí. Ale mne to nestačí.

  • Robí herectvo váš život šťastnejším?

Znesiteľnejším.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.