17.04.2012, 00:05

Ženy, ktoré sú tvárou Slovenska. Vo svete

Pripravili sme pre vás špeciálnu tému, v ktorej hrajú hlavnú úlohu dámy v službách diplomacie.

Prvou diplomatkou na svete v novodobých dejinách bola ruská politička Alexandra Kollontajová, od jej narodenia uplynulo 140 rokov. My sme pre vás našli nevšedné ženy, ktoré nás reprezentujú vo svete.

[[{"type":"hn-image","fid":"163576","attributes":{"class":"right","width":"200","height":"176"}}]]Recept na úspech? Komunikácia, trpezlivosť a dôvera
Ingrid Brocková,
stála predstaviteľka Slovenskej republiky pri OECD

Najprv pracovala doma na ministerstve zahraničných vecí a neskôr mala na starosti agendu ekonomických vzťahov Slovenska a Spojených štátov vo Washingtone. Bolo to práve v období, keď naša mladá republika vstupovala do Európskej únie i Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Amerika nás pozorne sledovala. Jej ďalšie kroky smerovali na čelo Svetovej banky na Slovensku, ktorú na konci minulého roka vymenila za OECD. Napriek tomuto životopisu zostáva Ingrid Brocková skromnou ženou v službách našej krajiny.

„Všetky pozície boli pre mňa príležitosťou posunúť sa profesionálne ďalej. Práca v nich je podobná, ale zároveň i rozdielna. A vždy som vlastne chcela prinášať, naznačovať, sledovať riešenia v medzinárodnej hospodárskej politike, ktoré môžu byť relevantné pre rozvoj našej krajiny.“
K diplomacii sa podľa vlastných slov dostala akosi prirodzene, vždy sa „točila“ okolo ekonomiky a zahraničných vzťahov. „Potom prišiel rok 1989, po ňom rok 1993 a vznik samostatnej republiky. Čas, keď sa otvoril svet, nové príležitosti a profesie. Diplomacia bola jednou z nich, budovala sa samostatná slovenská zahraničná služba,“ spomína.

V medzinárodných vzťahoch je to podľa nej podobné ako v osobných vzťahoch. Sú postavené na komunikácii, určitej empatii, citlivosti, trpezlivosti a dôvere. „A nie vždy sú jednoduché. Diplomaciu vnímam ako dynamickú profesiu, ktorá prináša zaujímavú agendu a kontakty s množstvom vedomostne obohacujúcich ľudí.“
A ako hodnotí postavenie Slovenska priamo zo srdca OECD? „Sme jednou z 34 členských krajín. Máme povinnosti i práva, a snažíme sa byť príspevkom pre činnosť organizácie. Konkrétnym nedávnym príkladom bolo zdieľanie skúseností SR z prípravy legislatívy vedúcej k finančnej zodpovednosti. Je to otázka, ktorou žijú všetky tieto krajiny,“ uzatvára.


[[{"type":"hn-image","fid":"163580","attributes":{"class":"right","width":"176","height":"123"}}]]Čím ste vzdialenejší od domova, tým je to náročnejšie
Eva Ponomarenková, veľvyslankyňa v Austrálii

Našu krajinu reprezentuje u protinožcov. Teší ju, že tu môže o nás vytvárať pozitívnu mienku. „ V Austrálii je na tomto poli veľa práce. Všetkým našim krajanom pripomínam, že ich potrebujem pri svojej práci ako soľ ako vyslancov Slovenska. Jeden veľvyslanec je pre tento kontinet málo," vysvetľuje energická veľvyslakyňa Eva Ponomarenková.
 
Najviac ju, samozrejme, tešia momenty, keď sa jej podarí dohodnúť niečo dobré pre krajinu - podporu pre našich kandidátov do medzinárodných organizácií, alebo sprostredkovanie kontaktov v biznise, či medzi univerzitami. „A teší ma, keď pomôžeme občanovi, ktorý sa dostal do stavu núdze z akéhokoľvek dôvodu. To sú momenty, keď máte hrejivý pocit pri srdci. Dalo by sa to trochu prirovnať k návykovej droge, ktorú by ste chceli mať stále."
 
No jedným dychom dodáva, že život diplomata nie je len o tom. Ale ani o večierkoch a spoločenských stretnutiach, je to každodená, často aj administratívna drina. Eva Ponomarenková sa pohybuje v diplomacii už dvadsať rokov a vie, že najťažšie je odlúčenie od rodiny a priateľov. „Čím ste vzdialenejší od domova, tým je to náročnejšie. Obyčajne sa mi podarí zájsť domov raz do roka."
 
Druhá náročná súčasť tohto povolania je podľa skúsenej diplomatky sťahovanie a s tým spojené vytrhávanie detí, hlavne tínedžerov, zo svojho prostredia. „Rovnako mnohokrát trpia aj partneri, ktorí sa počas vyslania v zahraničí nemôžu venovať svojmu povolaniu. Muži, ktorí nasledujú svoje manželky to znášajú mnohokrát ešte horšie ." Aj preto je podľa nej toto zamestnanie pre ženu ťažšie.
 
A čo musí mať dobrý diplomat? Otovrenosť k novým skúsenostiam a odlišným kultúram. „Neodporúčala by som toto povolanie ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť stravu bez rezňov, knedlí s omáčkou alebo bez plnotučnej horčice a nik ich nepresvedčí, aby ochutnali morské plody, surovú rybu, či jedlo z baraniny."
 
Jej diplomatická cesta do Austrálie viedla cez Srbsko a Francúzsko - a netají sa tým, že ju skoro každá krajina, kde pôsobila niečím prekvapila. „Najviac ma asi prekvapila Samoa - malý ostrovný štát v strede Tichého oceánu, ktorý taktiež patrí do mojej pôsobnosti. Popri ceste som zbadala obrovskú reklamnú tabuľu s vyobrazením BlackBerry. Táto krajina starých tradícii  a zvykov bola plná terénnych aut a mobilných telefónov. Dodnes neviem kde ich vlastne Samojčania nosia, keďže sú oblečení v svojich tradičných krojoch, ktoré u mužov predstavujú ovinutú šatku okolo bokov a nič viac, uzatvára vtipne veľvyslankyňa.
 
A aby sme nazabudli, viete aký je najväčší stereotyp našinca o Austrálii? „Že ide o krajinu, kde je stále teplo a slnko. Nuž nie je - vie tu byť poriadna zima a dá sa tu aj lyžovať na prírodnom snehu."

Naša prvá veľvyslankyňa. Vo Švédsku
Klára Novotná, prvá slovenská veľvyslankyňa

Bola pri tom, keď sa koncom roku 1990 na Slovensku zakladalo historicky prvé zahraničné ministerstvo. A nielen to. Klára Novotná bola prvou veľvyslankyňou za éry samostatnej republiky – v roku 1994 vo Švédskom kráľovstve. „Moje rozhodnutie pre diplomaciu bolo reakciou na výzvu doby – novej reality porevolučného Slovenska,“ spomína.

Pôsobenie v zahraničí opisuje ako fascinujúce, inšpirujúce a nadovšetko zodpovedné. „Ešte pred Švédskom som dostala privilégium zastupovať Slovensko v Nemecku bezprostredne po rozdelení ČSFR, zakladať a viesť naše veľvyslanectvo. Hnacou silou bola pre mňa výzva dokázať, že naša krajina je právoplatným členom  medzinárodného spoločenstva, obstojí a bude preň prínosom.“ Reakcie Nemecka už za necelý rok potvrdili, že to Klára Novotná robí dobre, a ona bola pripravená na ďalšiu výzvu... Tou bolo pre ňu práve pôsobenie vo Švédsku uprostred 90. rokov a neskor na multilaterálnej pôde - pri OSN v New Yorku."

Pri profesii diplomata je podľa nej vždy potrebné myslieť najmä na krajinu, ktorú zastupujete – profesionálne i ľudsky. „Treba sa prispôsobiť, dobre ju spoznať, chápať vo všetkých súvislostiach, analyzovať a zároveň presadzovať priority vlastnej krajiny.“ 

Priznáva, že to majú ženy ťažšie – nie je jednoduché udržať v rovnováhe zodpovednosť za prácu pre novú krajinu a zároveň byť matkou maloletého dieťaťa. A v slovenskej spoločnosti je podľa nej ešte stále výrazne zakorenená exkluzívna zodpovednosť ženy za starostlivosť o deti. „Profesionalita ženy v zodpovednej pozícii sa musí potvrdzovať mnohonásobne viac než u muža.“ No je presvedčená, že sa pomer mužov a žien na významných diplomatických postoch postupne dostane do rovnováhy, tak ako v škandinávskych krajinách. Veď je u nás veľa šikovných žien (nielen) diplomatiek.

[[{"type":"hn-image","fid":"163578","attributes":{"class":"right","width":"200","height":"200"}}]]Splnil sa mi detský sen
Aneta Marenčíková, riaditeľka Slovenského inštitútu v Moskve

„Osobne si myslím, že diplomacia nie je zamestnanie, ale poslanie. Je to úväzok na 24 hodín a 365 dní v roku. Vyžaduje si nesmiernu mieru toleranciu, sebadisciplínu, ovládanie,“ vysvetľuje Aneta Marenčíková, ktorá je od marca 2010 na čele Slovenského inštitútu v Moskve. A netají sa tým, že je to jej... splnený detský sen.
Ku kultúre mala vždy veľmi blízko aj napriek tomu, že vyštudovala ekonómiu. „Kultúra bola vždy moje hoby.“
A ak je hoby vašou prácou, hneď je svet krajší.

Pre Moskvu má slabosť. „Je to megapolis so všetkým, čo k tomu patrí. Veľa áut, veľa ľudí, ale aj veľa parkov, veľa galérií, divadiel, prosto všetkého veľa, ale aj veľmi čisto.“ Priznáva, že ju aj po dvoch rokoch fascinuje Červené námestie, ktoré navštevuje minimálne tri-, štyrikrát do mesiaca. „S obľubou tomu hovorím ,načerpať energiu‘. Známi sa mi už niekedy smejú, keď ma s manželom stretnú na prechádzke, že ideme ,poguľať‘,  a pýtajú sa, či ma to ešte neprešlo. Nuž, s úsmevom odpovedám, že ešte nie, že potrebujem dobiť baterky.“

A práve manžel je jej veľkou oporou. „Sprevádza ma tu v Moskve. Ruská federácia je veľmi ťažké teritórium, moja práca si vyžaduje veľa spoločenských aktivít, a preto som mu vďačná, že je tu so mnou a pomáha mi všetko to tu zvládať.“
Jej recept na to všetko je v priblížiť si domov aj v novom prostredí – napríklad i obľúbenými vecami. „Aby som nežila svoj dočasný život ako v hoteli, ale ako naozaj doma. Žijeme príliš krátko, aby sme sa ochudobňovali o svoj jedinečný plnohodnotný život. Snažím sa aj tu žiť tak ako doma,“ hovorí naša úspešná slovenská diplomatka.

[[{"type":"hn-image","fid":"163582","attributes":{"class":"right","width":"200","height":"187"}}]]V Rumunsku sa dohovoríte po anglicky aj u kaderníčky
Dagmar Repčeková, veľvyslankyňa v Rumunsku a v Moldavskej republike

Vyrastala v mnohojazyčnej rodine, a to nakoniec rozhodlo, že vyštudovala zahraničný obchod a cudzie jazyky. A po mnohých pracovných skúsenostiach zakotvila práve pri diplomacii. Práca na ministerstve zahraničných vecí a pobyt v zahraničí sú podľa nej dve strany jednej mince, obe vyjadrujú tú istú hodnotu. „Keď ste doma, pôsobíte v dobre zohratom kolektíve, kde každý vie, kde je jeho miesto a aké sú jeho úlohy. V zahraničí je zase možné ťažiť – áno, z dobrého mena Slovenska. Navyše tu má človek možnosť tento vzťah ďalej formovať a zanechať ,svoju stopu‘.“

Najkrajšie a niekedy najťažšie na tomto povolaní je podľa našej veľvyslankyne to, že ani jeden deň nie je rovnaký. Ráno môžete ísť do práce s vedomím, že to bude pokojný deň, a všetko môže zmeniť tragický konzulárny prípad alebo nové ohnisko napätia vo svete. „A tu, z Rumunska, je niekedy dosť ťažké presvedčiť Slovákov, že prísť sem a podnikať je výborný nápad. Alebo ich presvedčiť, aby zostali, keď narazia na neočakávanú mieru byrokracie a, žiaľ, niekedy aj korupciu. A keďže som normálny človek, tak ma teší, keď mi niekto poďakuje.“

Príchod do tejto krajiny bol pre ňu tiež trochu šok, pretože predtým pôsobila vo veľmi organizovanom svete Nemecka a Švajčiarska. „Bolo pre mňa trochu šokom to, že všetci všetko sľúbia a nič neurobia, že vám nikto nezavolá späť, aj keď to sľúbi, že všetci chodia na všetky podujatia aspoň s 20-minútovým oneskorením.“ No na druhej strane tu našla aj niečo, čím sme boli známi a akosi sa to z nášho života vytratilo – milé prijatia, priateľstvá „naveky“, úžasné vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, ich lásku k deťom a psom, aj tým pouličným.

Najviac ju prekvapila ich neskutočná kreativita a záujem o informácie. „Kreativita sa najviac prejavuje v oblasti informačných technológií – aj na Slovensku pracuje mnoho Rumunov v softvérových a IT firmách – a v umení. A zažila som veľa podujatí, kde auditórium bolo lepšie pripravené a informované než prednášajúci.“ Tu sa jednoducho nemusíte báť, že budete organizovať politickú konferenciu a miestnosť bude zívať prázdnotou. Práve naopak, a nájdete v nej všetky vekové kategórie. A dohovoríte sa všade po anglicky, ešte aj... u kaderníčky.

Na otázku, do akej krajiny by ako žena nešla, odpovedá, že diplomat je človek v zahraničnej službe 24 hodín denne a nevyberá si, ide tam, kde je potrebný. „Samozrejme, ako žena mám v tomto smere určité obmedzenia – ešte stále existujú krajiny, kde žena nie je plnohodnotným človekom a styk s ňou je ,nečistý‘. Aj v Rumunsku sú veľvyslanci, ktorí mi nepodajú ruku, lebo som žena.“

A aký je rozdiel medzi mužom a ženou v tomto povolaní? „Rozdiel je hlavne v tom, že keď prídem z práce, tak ma ešte čaká domácnosť. Nedávno sa mi odtrhol gombík na saku a povzdychla som si, že ,by sa mi teraz zišla manželka, aby mi ho rýchlo prišila‘. No a všeobecne by som povedala, že zahraničná politika je ešte stále silnou doménou mužov, pretože kopíruje obraz rodiny, muž ako ochranca rodiny, ochranca sveta, bojovník za svoje ideály... (žena ako ochrankyňa mieru).“

Slovenská diplomacia je podľa Dagmar Repčekovej ešte veľmi mladá, v spoločnom štáte sa koncentrovala v Prahe a boli to hlavne muži, ktorí v Prahe študovali a neskôr pracovali. „Ale na ministerstve zahraničných vecí dnes pracuje mnoho šikovných mladých žien, ktoré majú všetky predpoklady na to, aby tento pomer zmiernili,“ uzatvára.
 
Diplomatky v skratke
Slovensko má v súčasnosti  252 žien v pozícii diplomatiek.
Ministerstvo zamestnáva 533 žien, čo je takmer polovica z celkového počtu zamestnancov.
Máme šesť veľvyslankýň.
Päť žien pôsobí ako riaditeľky Slovenských inštitútov v Maďarsku, Ruskej federácii, vo Francúzsku, v Poľsku a v Rakúsku.


Minirozhovor
Už aj arabský svet akceptuje ženu diplomatku
Staronový minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák pre HN:

Ste skúsený diplomat, aké máte skúsenosti so svojimi kolegyňami ženami?
Mám pozitívne skúsenosti. Negeneralizoval by som to však, v čom sú ženy horšie alebo lepšie ako muži. Kvality každého z nás, vrátane mojich kolegýň a kolegov, sú vždy individuálne a nezávisia od pohlavia človeka.
V čom sú ženy lepšie?
Majú možno na rozdiel od mužov jeden dar od prírody navyše, a tou je ženská intuícia, aj keď skúsení diplomati, muži, si za roky pôsobenia v tomto rezorte tiež vycibrili intuíciu a predvídavosť, čo patrí neodmysliteľne k ich práci.
Stretli ste sa so ženou – diplomatkou, pri ktorej vám bolo jasné, že ide o výnimočnú diplomatku?
Stretol som sa mnohými talentovanými ženami, ktoré sa presadili svojimi schopnosťami. Nechcel by som nikoho vynechať z celej plejády úspešných žien, ale som nesmierne rád, že medzi ne môžem zaradiť aj šéfku európskej diplomacie Catherine Ashtonovú.
Ak si zoberieme napríklad našich veľvyslancov – zväčša prevládajú u nás muži. Prečo?
Pravdou je, že muži prevládajú, čo asi vyplýva z histórie tejto profesie. Na druhej strane ma osobne teší, že ženy sa v rezorte slovenskej diplomacie presadzujú čoraz častejšie.
Je o takéto posty medzi ženami záujem? Dá sa povedať, ktoré krajiny preferujú?
Osobne vítam, že ženy majú záujem o prácu v diplomacii. Preferencia krajín vyslania je individuálna a hlavne je potrebné vždy nájsť kompromis medzi záujmom našich diplomatov a potrebami samotného rezortu. Nie vždy je to jednoduché a často to býva, žiaľ, aj na úkor rodinného života. Preto má diplomacia svoje pozitívne stránky, ale aj tie negatívne, o ktorých sa až tak veľmi nehovorí. No v každom prípade táto práca má svoje čaro a môže ju robiť len človek, ktorý má k nej blízko a ktorý ju doslova miluje.
Existujú nejaké limity? Napríklad do moslimskej krajiny sa ženy neposielajú a podobne?
Tie limity až také striktné nie sú a aj diplomati v arabskom svete sa naučili rešpektovať ženy v diplomacii. Ako príklad môžem uviesť kolegyňu, ktorá pôsobila na veľvyslanectve v Egypte. V našej mladej histórii sme mali aj veľvyslankyňu pri Svätej stolici, takže tých pomyselných bariér je čoraz menej. Samozrejme, vždy sa snažíme rešpektovať všetky zákonitosti, ktoré sú s prácou v diplomacii spojené.