Pôsobili ste u svetoznámych návrhárov ako Alexander McQueen, Stella McCartney či Gucci. Ako často ste prichádzali do kontaktu priamo s nimi?
Záviselo to od konkrétneho projektu, na ktorom sme pracovali. Niekedy išlo o celé týždne intenzívnej každodennej práce, ako to bolo pri pánskej Gucci kolekcii, kde občas došlo aj k hádkam o veľkosti gombíkov a nitiach s tímom Toma Forda. Dnes ich ako akademička pravidelne stretávam na konzultáciách a prezentáciách a niekedy, samozrejme, aj na spoločenských udalostiach.
Ako na vás zapôsobili?
Sú to ľudia svojskí, nesmierne kreatívni a schopní pracovať naozaj pod veľkým tlakom.
Ako sa mladá slovenská návrhárka vôbec dostane k takejto práci?
Nebolo to také priamočiare, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Vlastne som snívala o kariére profesionálnej tanečníčky, a práve to ma priviedlo do Londýna. Žiaľ, po dvoch rokoch som pre zranenie musela s tancom skončiť, ale od umenia som už odísť nedokázala. Tak som si podala prihlášku na Central Saint Martins, odbor dámske odevy. V tomto odbore je to tá najprestížnejšia škola na svete a najlepšia vizitka a vstupenka do sveta módneho biznisu. Na druhej strane, ak chcete takúto príležitosť využiť, bez talentu, kreatívneho myslenia a tvrdej práce to jednoducho nepôjde.
Vďaka tej „vstupenke“ ste sa dostali k špičke svetovej módy. Čo presne ste mali počas týchto projektov na starosti vy?
Bolo to individuálne, ale väčšinou moja práca súvisela s dizajnom, so špeciálnymi odevmi a s prototypmi... S Tomom Fordom sme napríklad pracovali na šatách určených „na červený koberec“ a oblekoch na mieru. Neverili by ste, koľkým známym ľuďom som osobne brala miery na nové modely.
Schválne, ktorým?
Nicole Kidman, Pink, Judovi Lawovi, Bradovi Pittovi alebo napríklad Hughovi Jackmanovi...
Nakoľko do procesov tvorby vstupovali samotní návrhári?
Vo veľkých módnych domoch pracuje vždy celý tím dizajnérov – od stážistov, asistentov, cez juniorské pozície až po senior dizajnérov, celý postup väčšinou supervízujú kreatívni riaditelia. Faktom však je, že napríklad Alexander McQueen dokázal „hodiť“ látku na formu a v priebehu 20 minút z nej vytvoriť úžasnú siluetu, jednoducho génius!
Napokon ste sa však rozhodli opustiť slávne módne domy a založiť si vlastnú značku. Prečo?
Už počas štúdia mi môj profesor hovorieval, že mám kráčať po vlastnej ceste, pretože mám svoju silnú víziu a viem ju napĺňať. Mal pravdu, po mojom prvom pohovore pre Givenchy mi bolo jasné, že toto nie je nič pre mňa. Nechcela som sa „zapredať“ značke a pracovať 20 hodín denne pre niekoho iného.
Nebol to však aj tak veľký risk? Paríž je módou doslova presýtený...
Faktom je, že hoci sa Paríž nazýva mestom módy, okrem známych módnych domov tam pôsobí len zopár nových dizajnérov. Vôbec to totiž nie je jednoduché, tak, ako napríklad v Londýne, ktorý všeobecne viac podporuje mladých návrhárov a čerstvých absolventov. Aj samotní ľudia sú viac nadšení a chcú objavovať nové, svieže veci.
Ak je také ťažké sa v Paríži uchytiť, vďaka čomu sa to podarilo vám?
Vždy som robila to, čo som cítila, a presne to ľudí na mne a mojej práci zaujalo.
Biznis s módou je často vnímaný ako snobská záležitosť úzkej komunity tvorcov. Aké je zákulisie luxusnej módy z vášho pohľadu?
Módny biznis vo veľkých metropolách, ako je Londýn a Paríž, je o peniazoch a sile. To, čo už ľudia nevidia, je skutočnosť, že je to predovšetkým o odhodlaní, tvrdej práci, obetovaní sa a pracovnom čase, ktorý trvá 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Podľa môjho názoru a skúseností je to jedno z najťažších povolaní a ak niektorí ľudia, ktorí pracujú v tomto kruhu, pôsobia snobsky, väčšinou to nie sú dizajnéri.
Na vašej stránke tvrdíte, že zlučujete nositeľnú módu s haute couture. Znamená to, že vytvárate luxusné šaty za dostupné ceny?
Moje odevy sú komplexné, zhotovené z kvalitných materiálov, nesú v sebe určitú nadčasovosť, a čo je najdôležitejšie, sú určené pre reálne ženy. Ceny, pochopiteľne, odrážajú kvalitu a kreatívny prístup.
Máte dnes už stabilnú klientelu?
Momentálne pracujem na menších, viac konceptuálnych, intelektuálnych kolekciách určených pre špecifické, silné, inteligentné ženy. Moje klientky vedia pochopiť a oceniť dizajn, koncept, vysokú kvalitu a úroveň. Majú sebadôveru a chcú niečo unikátne, nie známe a „opozerané“ značky. Veľa ráz sú to dizajnérky, právničky, top manažérky.
Sú medzi nimi aj Slovenky či Slováci?
Pred pár mesiacmi som v Bratislave otvorila svoj prvý concept store alebo ak chcete ateliér, nazvaný CarteBlanche, v ktorom nájdete aj niektoré moje kolekcie. Verím a dúfam, že si tu nájdu svoju klientelu práve medzi otvorene zmýšľajúcimi, sebavedomými a úspešnými ženami, ktoré hľadajú niečo iné.
Chystáte sa podporiť mladých slovenských návrhárov. Ako?
Práve štartujeme projekt Phoenix, ktorého cieľom je prezentovať slovenských a českých dizajnérov cez náš európsky projekt CarteBlanche. Tým, že pôsobím medzi Parížom a Londýnom, môžem ich prezentovať tam a naopak – dostať talenty do Bratislavy.
Čo hovoríte na úroveň našich návrhárov?
Podľa toho, čo som doteraz mala možnosť vidieť, hoci len na diaľku, som príjemne prekvapená, doslova nadšená. Rovnako tak ma teší, že som spoznala ľudí, ktorí organizujú Bratislava Fashion weekend, na ktorom majú práve lokálni návrhári možnosť prezentovať kvalitný dizajn na profesionálnej úrovni.
Ak by ste Slovákom mali dať jednu módnu radu, ako by znela?
Byť sebavedomý a nebáť sa prejaviť svoju individualitu a svoj vlastný štýl. Nie je nič horšie, ako keď sa ľudia snažia len kopírovať trendy, alebo nosiť iba to, čo im spoločnosť „odsúhlasí“.
Kto je Katarína Rimarčíková
Slovenka, ktorá vyštudovala odbor dámske odevy na prestížnej Central St. Martins College v Londýne. Pracovala v módnych domoch Alexander McQueen či Gucci. V roku 2006 založila vlastnú módnu značku Katarína Rimarcikova Paris. Prednáša na známej London College od Fashion Art and Design. Projektom Phoenix plánuje podporiť mladých slovenských a českých módnych návrhárov.