22.05.2012, 00:05

Aj politická propaganda mení módu

Zuzana Šidlíková hovorí o doteraz nepreskúmanej móde 1. československej republiky.

Hoci móda je u nás často vnímaná len ako povrchná kratochvíľa, v skutočnosti o spoločnosti vypovedá oveľa viac, ako sa nám zdá. Inak by sa nemenila s každým politickým režimom. Nielen o čerstvo prebádanej móde 1. československej republiky hovorí Zuzana Šidlíková, autorka knihy o dejinách odevného priemyslu tohto obdobia.

Prečo ste si pre svoj výskum zvolili práve módu v medzivojnovom období?
Pôvodne som sa chcela venovať móde od druhej polovice 19. storočia. Postupne sa však ukázalo, že túto tému je treba skúmať v rámci uzavretého obdobia. V mojom prípade sa to zúžilo na obdobie prvej Československej republiky.

Majú zmeny režimov taký zásadný dopad na módu? Trendy predsa prichádzajú zvonku.
Je pravda, že Slovensko nikdy nebolo módnou mekkou a trendy sa tvorili inde, no každý režim ovplyvňoval odevnú kultúru, rôzne stimuloval živnostníkov, či upravoval dovoz textilu zo zahraničia. Móda je dôležitou súčasťou ideológie, napríklad v 50. rokoch bola dokonca nástrojom politickej propagandy. 

Kreslený vtip z roku 1928, ktorý naráža na radikálnu premenu dámskeho odevu.

Ako sa to prejavovalo?
Domáce módne časopisy zavrhovali význam módy ako diktátu, ako otročenie pod vplyvom trendov západných mocností. Socializmus mal za úlohu zlikvidovať triedne rozdiely, čomu mal napomáhať  aj odev, ktorý získal novú funkciu: bol jednoduchý a účelný, a najmä, mal potlačiť výstrednosť či luxus. Napríklad časopis Tvar uverejnil fotografiu pánov vo fraku a žakete s komentárom: „Naša spoločnosť nepotrebuje typy záhaľčivých gentlemanov“. V období 1. republiky si žaket a frak mohli totiž dovoliť len vyššie sociálne vrstvy. V druhej polovici minulého storočia ich na spoločenské príležitosti vystriedal bežný typ obleka. Základom sa v socialistickom Československu stala konfekcia, ktorej rozmach súvisel s celkovou výrobnou centralizáciou. Medzi rokmi 1945 – 1950  sa znárodnili najskôr veľké priemyselné podniky, potom i drobné krajčírstva.

Časopis Nový svet vypísal v roku 1930 súťaž o najkrajšiu Slovenku.

Nosilo sa však u nás asi to isté čo vo svete. No predsa len – nenašli ste v rámci slovenského prostredia aspoň drobné špecifiká – súvisiace napríklad s vplyvom ľudovej kultúry?
Domáca móda sa tu často obracala k ľudovej tradícii. Zrejme krajina, ktorá nemôže byť považovaná za centrum, udávajúce módne trendy, sa pri hľadaní národnej identity obracia často práve na ľudovú kultúru. Avšak momenty, kedy sa kroj stáva inšpiráciou pre „mestský“ odev, sa netýkajú len medzivojnového obdobia. Práve obdobie 50. rokov stavalo na ľudovej tvorbe, ako najdôležitejšom inšpiračnom zdroji. A tieto návraty nemizli ani neskôr.

Ako ste vôbec zháňali materiál na svoj výskum?
Ťažko (úsmev). Niekedy to bola detektívka, pátranie po archívoch, dobových časopisoch, povalách súkromných zberateľov. Móda či dizajn boli v minulosti kategorizované ako takzvané nízke umenie, tak stáli mimo hlavnej zberateľskej činnosti galérií či múzeí. Navyše, v prípade nedostatočného financovania týchto inštitúcií, je to dôvod, prečo sa veľa dôležitého materiálu neuchovalo.

A čo módne podniky?
Ani v dôležitých priemyselných podnikoch nefunguje princíp, aby si tvorili archív vlastnej produkcie, ktorý budú odovzdávať archívom či múzeám, tak nám môžu ďalej miznúť stopy priemyselného dedičstva pred našimi očami. Ak hovoríme odevnej kultúre, tá dáva veľa informácií o spoločnosti. Často sa slovo móda vníma veľmi povrchne, ale móda to nie je len vojsť do obchodu a kúpiť si sukňu.

O čom teda vypovedá napríklad móda 1. republiky?
Najmä o tom, že po prvej svetovej vojne sa dramaticky menilo postavenie ženy. Jej väčšia časť začína študovať, pracovať, inak trávi voľný čas – športom, návštevou kina a podobne. Žena získava volebné právo a pomaly, ale iste vstupuje do verejného života. Dnes je nepredstaviteľné, že ešte okolo roku 1900 žena nemohla sama bez sprievodu ani výjsť na ulicu. Najmä tie z "lepších rodín" tým riskovali svoju česť. Kým do 1. svetovej vojny je žena spútaná korzetom, v 20. rokoch sa línia ženských šiat zjednodušuje, získava maskulínne prvky. Nosia sa tunikové šaty, ženy si strihajú vlasy na takzvaný Bubikopf. V roku 1925 sa skráti dĺžka sukne do výšky kolien. Tento diktát zasahuje ženy rôznych vekových kategórií bez výnimky.  Dokonca ovplyvňuje odev na rôzne príležitosti – odev na deň, či spoločenské a svadobné šaty.

Fotografia z časopisu Nový svet z roku 1927 zachytáva 4. Ples Slovenského klubu v Bratislave.

K skráteniu šiat došlo naraz?
Keď som si pozerala módne časopisy rôzneho regionálneho pôvodu, v roku 1925 sa naozaj objavovala zásadne jedna dĺžka sukne. Bez alternatívy. Módny diktát bol prísny, pluralita neexistovala, časopisy veľmi rýchlo trendy preberali. Hoci – aj vnímanie módneho diktátu je relatívne, keďže módne časopisy ponúkali aj komentáre redaktoriek, že ešte nikdy nevládla taká sloboda vo voľbe odevu.

A čo muži?
V tomto období sa silueta mužskej módy až tak zásadne nemenila, skôr v drobných detailoch a postupnom prenikaní športových typov odevu do pánskeho šatníka. To súvisí aj s tým, že oproti radikálnej zmene sociálneho postavenia ženy, sa tá mužská až tak výrazne nezmenila. Muži však oveľa prísnejšie museli akceptovať pravidlá, čo si na ktorú príležitosť obliecť. Spoločenská príručka z roku 1932 pri ženách odporúčala odev na šesť konkrétnych príležitostí, pri mužoch na jedenásť príležitostí a tie sa ešte ďalej špecifikujú. Bolo presne určené, kedy si vziať žaket, smoking, frak, či oblek a aké doplnky.

V 30. rokoch sa do módy opäť začínajú vracať ženskejšie prvky. Súvisí to aj s politickými zmenami? 
Štúdie, ktoré sa zaoberajú sociálnym postavením ženy v 30. rokoch, ho definujú ako „návrat k domácemu kozubu“. Ekonomická kríza, nárast nezamestnanosti a politické smerovanie Európy po nástupe Hitlera k moci, to všetko sú udalosti ktoré žene diktujú nové pravidlá. V móde sa stráca maskulínna dynamika, nadobúda opäť ženskejšie črty, dominuje štíhla silueta s predĺženou dĺžkou sukne.

Reklama jedného z najväčších konfekčných závodov v Československu - firmy Nehera - z roku 1937, časopis Nový svet. 

Trend ženskosti však pokračoval aj v ďalších dekádach.
Áno, po 2. svetovej vojne celá Európa obracia pohľad na Christiana Diora, ktorý prichádza s trendom osieho drieku a širokej sukne. Silueta presýpacích hodín či písmena X sa v 50. rokoch stáva zásadnou pre celú Európu. Priama inšpirácia „západnými trendmi“ síce nebola možná, avšak základnú siluetu odevu ovplyvnila i u nás. Hoci sa domáca odevná tvorba zaoberala najmä navrhovaním pracovného odevu, zároveň tu fungoval aj odkaz Diorovej ženskosti. Myslím si však, že nešlo len o Diora, ženy sa po povojnovom uskromňovaní samy rozhodli, že novú slobodu aj v móde dostatočne oslávia.  

Módny odev na titulke časopisu Móda - textil v roku 1955.

V tomto období začínajú ženy nosiť aj nohavice?
Nohavice sú samostatná kapitola, od stredoveku sa nohavicový odev pripisuje mužovi a sukňa žene. Boli len výnimočné príležitosti, kedy bolo toto pravidlo narušené. Údajne práve bicyklovanie koncom 19. storočia bolo momentom, kedy ženy konečne v rámci športu siahli po tomto type odevu. Ani pri turistike, ani pri jazdectve, keďže žena mala bočné sedlo, to nebolo nutné. Odhaliť nohy – čo sa pri nohaviciach istým spôsobom deje - bolo totiž absolútnym tabu. V 20. storočí pomohol nohaviciam presadiť sa najmä šport.

To už bolo vo vzduchu asi cítiť  legendárne 60. roky, ktoré ovplyvnilo všadeprítomné uvoľnenie. No v 70. rokoch prišla na Slovensko normalizácia.
Ide o obdobie veľkých zmien, módu výrazne ovplyvnil vesmírny výskum, ale i sexuálna revolúcia. Objavujú sa nové syntetické materiály, ktoré sú v dobových periodikách propagované ako cesta k emancipácii žien: nebolo ich totiž potrebné žehliť. Odevy sa inšpirujú skafandrami, štýlotvorným prvkom sa stáva napr. kapucňa, ktorá mala dovtedy najmä praktickú funkciu. Začala sa nosiť minisukňa, ktorá v polovici 60. rokov prenikla aj do Československa. Odev je v tomto období veľmi zjednodušený – tak ako vo výtvarnom umení, i v móde vládne minimalizmus. Umenie je napokon ďalší doležitý faktor, ktorý sa premieta do módy, a je nutné ho spomenúť.

No v 70. rokoch prišla na Slovensko normalizácia.
70. roky sú obdobím nástupu postmoderny a v rámci módy novej plurality. Pravidlá sa uvoľňujú. Hnutie hippies prináša i do módy novú predstavu o slobode. Je tu cítiť návrat k prírodným materiálom, florálne vzory, dlhé voľné tunikové šaty, to všetko zodpovedalo novému „eko looku“. Trendy sa automaticky prenášali i do Československa, takže v tomto smere normalizácia nebola bariérou. Avšak stále platilo, že veľkú časť na domácom trhu pokrývali odevy domácej výroby, prípadne z krajín v rámci RVHP. Odevy kapitalistickej cudziny boli zriedkavosťou, okrem príležitostných výnimiek ste ich mohli získať len v Tuzexe.    

Pánsky odev v štíhlej predĺženej siluete v roku 1970, časopis Móda.
                                                                                                         

Čo sa ďalších dekád týka, laikovi sa zdá, že už neprinášajú nič nové, že ide len o mix toho predošlého. Je to naozaj tak?
Zatiaľ nám chýba odstup na takéto hodnotenie. Každopádne sa hovorí, že od 90. rokov móda prestáva byť v móde, obliekanie je poznačené výraznou individualizáciou. Možno už podľa odevu na fotografii tak ľahko nezistíte, v ktorom roku vznikla, avšak stále nám odev pomáha „čítať“. Definuje našu identitu: rod, sociálne postavenie, rasu a stelesňuje naše subjetívne túžby a potreby, je zrkadlom o tom akí sme, alebo akí by sme chceli byť.

Pokiaľ sa na módu už nekladie až taký doraz, tak na čo sa vlastne sústredí odevný priemysel?
Naopak, móda sice nie je v móde, ale i to môže byť jej dôležitou črtou. Práve odevný priemysel z toho ťaží, keďže paralalene existuje viac módnych línií a spoločnosť je niekedy až posadnutá hrou v striedaní identít. Čo je často na úkor kvality odevov, ktoré vydržia tak jednu sezónu. Myslím, že práve nadčasovosť a ekologický prístup môžu byť v rámci ďalších dekád pre módu veľkou výzvou. Hoci móda je u nás často vnímaná len ako povrchná kratochvíľa, v skutočnosti o spoločnosti vypovedá oveľa viac, ako sa nám zdá. Inak by sa nemenila s každým politickým režimom. Nielen o doteraz nepreskúmanej móde 1. československej republiky hovorí Zuzana Šidlíková, autorka prevratnej knihy o dejinách odevného priemyslu tohto obdobia.

 

Kto je Zuzana Šidlíková

- autorka knihy s názvom Móda na Slovensku v medzivojnovom období 1919-1939
- pracuje ako redaktorka časopisu Designum, ktorý vydáva Slovenské centrum dizajnu
- prednáša na Katedre textilnej tvorby VŠVU