StoryEditor

Kniha na týždeň: Príbeh o svetoznámej značke NIKE

22.02.2017, 13:05
Autor:
Milan BunoMilan Buno
Phil Knight bol čerstvým absolventom vysokej školy ekonomickej, keď si od otca požičal 50 dolárov a založil spoločnosť s jednoduchým poslaním: dovážať z Japonska kvalitné a lacné bežecké topánky. Predával ich z kufra auta Plymouth Valiant a počas prvého roka 1963 zarobil osemtisíc dolárov hrubého.

Dnes ročný obrat Nike presahuje 30 miliárd dolárov. V ére startupov Knightova spoločnosť predstavuje zlatý štandard. Symbol zasvišťania nie je iba logo, vyjadruje aj ladnosť a veľkosť a stal sa jednou z mála ikon, ktoré okamžite rozpoznajú ľudia v každom kúte sveta.

Úžasný príbeh o svetoznámej značke NIKE predstavuje knižná novinka Shoe Dog.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Knight v knihe podrobne opisuje mnohé nebezpečenstvá, na ktoré na tejto púti narazil – zdrvujúce neúspechy, nemilosrdnú konkurenciu, nespočetné množstvo skeptikov, nenávistníkov a nepriateľsky naladených bankárov –, ako aj vzrušujúce triumfy a situácie, z ktorých vyviazol iba o vlások.

Predovšetkým si však spomína na počiatočné putá, ktoré sa stali základom Nike: vzťah s bývalým ľahkoatletickým trénerom, prchkým, charizmatickým Billom Bowermanom a s prvými zamestnancami, podivnou zbierkou ľudí, ktorí nezapadali do spoločnosti, bláznivých géniov, z ktorých sa rýchlo stali bratia zbláznení do symbolu zasvišťania.

Ikar

Využili úchvatnú moc odvážnej vízie a spoločného presvedčenia o tom, že šport vykupuje a transformuje. Spoločne vytvorili značku a kultúru, ktorá zmenila úplne všetko.

Phil Knight, jeden z najvplyvnejších riadiacich manažérov na svete, je zakladateľ spoločnosti Nike, Inc. Ako jej výkonný riaditeľ pôsobil v rokoch 1964 až 2004 a dodnes zastáva funkciu predsedu predstavenstva.

„Ponaučenia Phila Knighta o podnikaní a prekážkach, na ktoré človek naráža, keď chce čosi vytvoriť, majú nevyčísliteľnú hodnotu. Strán, na ktorých som preložil roh, je vskutku neúrekom,“ pochvaľuje si Abraham Verghese, autor bestsellera denníka The New York Times Rez do živého.

HNonline.sk vám prináša úryvok z knihy Shoe Dog:

Nadišiel deň, keď sme sa museli rozhodnúť. Canada už spustila výrobu topánok a vzorky boli pripravené na odoslanie do Japonska. Skôr ako sme však mohli niečo prepraviť, museli sme si zvoliť názov. Okrem toho sme mali nachystané reklamy do časopisov, ktoré mali vyjsť v čase odoslanie zásielok. Grafikom sme museli oznámiť, aký názov majú použiť. Navyše bolo treba poslať dokumenty americkému patentovému úradu.
Na invalidnom vozíku vošiel do mojej kancelárie Woodell. „Čas vypršal,“ konštatoval.
Pretrel som si oči. „Viem.“
„Takže, čo to bude?“
„Netuším.“
Hlava mi trešťala. Všetky názvy mi splynuli do jedného celku, z ktorého mi išla prasknúť lebka. Falconbengaldimensionsix.
„Je tu... ešte jeden návrh,“ pokračoval Woodell.
„Od koho?“
„Skoro ráno mi zavolal Johnson,“ dodal. „Včera večer sa mu podľa všetkého prisnil nový názov.“
Vyvrátil som oči dohora. „Prisnil?“
„Myslí to vážne,“ upozornil ma Woodell.
„Vždy všetko myslí vážne.“
„Vraj sa uprostred noci vzpriamene posadil na posteli a pred očami zbadal názov,“ vysvetlil Woodell.
„Ako znie?“ spýtal som sa a pripravil.
„Nike.“
„Čože?“
„Nike.“
„Hláskuj to.“
„N-I-K-E,“ vyhovel mi Woodell.
Slovo som si zapísal do žltého linajkového bloku.
Grécka bohyňa víťazstva. Akropola. Parthenón. Chrám. Spomenul som si. Krátko. Letmo.
„Už nemáme veľa času,“ naznačil som. „Nike. Falcon. Alebo Dimension Six.“
„Dimension Six neznáša úplne každý.“
„Až na mňa.“
Zamračil sa. „Rozhodnutie je na tebe.“
Nato odišiel. Čmáral som do bloku. Spisoval som zoznamy, prečiarkoval ich. Tik-tak, tik-tak.
Do továrne som musel poslať ďalekopis – okamžite.
Nerád som sa rozhodoval v zhone, no v tých dňoch som robil iba to. Zdvihol som zrak k stropu. Na úvahu o rozličných možnostiach som si doprial ešte dve minúty, potom som vyšiel na chodbu a kráčal k ďalekopisu. Posadil som sa zaň a poskytol som si ďalšie tri minúty.
Zdráhavo som vyťukal správu. Názov novej značky znie...
V hlave mi vírilo množstvo vecí. Niektoré mi prenikali do vedomia, iné zostávali v podvedomí. Predovšetkým Johnson poukázal na to, že všetky kultové značky – Clorox, Kleenex, Xerox – majú krátke názvy. Jedno- či dvojslabičné. Okrem toho znejú pôsobivo, obsahujú písmená ako K či X, ktoré človeku utkvejú v pamäti. Všetko to dávalo zmysel. A opisovalo to Nike.
Páčilo sa mi aj to, že bohyňa víťazstva sa volá Niké. Čo je dôležitejšie ako víťazstvo? spýtal som sa v duchu.
V podvedomí som možno začul Churchillov hlas. Pýtate sa, aký je náš cieľ. Odpoviem vám jedným slovom. Víťazstvo. Možno som si spomenul na medailu za víťazstvo, ktorú udelili všetkým veteránom druhej svetovej vojny, na bronzový medailón s Aténou Niké na prednej strane, ktorá láme meč. Možno to tak bolo. Niekedy som o tom presvedčený. V skutočnosti však neviem, čo ma priviedlo k rozhodnutiu. Šťastie? Inštinkt? Akýsi vnútorný duch?
Áno.
„Ako si sa rozhodol?“ spýtal sa ma Woodell na konci dňa. „Nike,“ zamrmlal som. „Hm,“ nadviazal. „Áno, viem,“ priznal som. „Možno nám to prirastie k srdcu,“ dodal.
Možno.

*          *          *

Môj nový vzťah s Nissho vyzeral sľubne, no ešte sa len začal. Kto by sa bol odvážil predpovedať jeho vývoj? Kedysi som vkladal veľké nádeje aj do partnerstva s Onitsukou a pozrite sa, ako sa skončilo. Nissho ma zásobovala hotovosťou, no nemohol som dopustiť, aby som sa preto stal samoľúbym. Musel som hľadať toľko zdrojov peňazí, koľko sa dalo.

Priviedlo ma to naspäť k predstave verejnej ponuky. Cítil som, že sklamanie z ďalšieho zlyhania by som nezniesol, preto som spolu s Hayesom naplánoval postup, ktorý tomu mal zabrániť. Dospeli sme k záveru, že prvá verejná ponuka nebola dostatočne agresívna. Jednoducho sme sa nepredali. Tentoraz sme teda najali energického obchodného zástupcu.
Okrem toho sme sa rozhodli, že nebudeme predávať akcie, ale konvertibilné dlhopisy.
Ak je podnikanie vojna bez nábojov, dlhopisy predstavujú vojnové obligácie. Verejnosť požičia peniaze človeku, ktorý jej poskytne kváziakcie vo svojej... veci. O kváziakciách hovorím preto, lebo vlastníci dlhopisov sú povzbudzovaní a motivovaní, aby si ich päť rokov ponechali. Potom si ich môžu zmeniť na kmeňové akcie alebo si ich dať preplatiť s výhodným úrokom.
Mali sme teda nový plán a nadšeného obchodného zástupcu. V júni 1971 sme oznámili, že Blue Ribbon začne ponúkať 200-tisíc konvertibilných dlhopisov v cene dolár za kus. Tentoraz sa cenné papiere predali rýchlo. Ako prvý sa do nákupu zapojil môj priateľ Cale. Neváhal a vypísal šek na desaťtisíc dolárov, čo bola slušná suma.
„Buck,“ oslovil ma, „so spoločnosťou som bol na začiatku a zostanem s ňou až do trpkého konca.“

Spolupráca s Canadou priniesla sklamanie. Kožené futbalové topánky boli pekné, no podrážka sa v chladnom počasí štiepila a praskala. Videli sme v tom iróniu osudu – obuv vyrobená v továrni Canada nezniesla studené podmienky. Možno to však bola naša chyba, veď sme sa rozhodli ponúkať hráčom amerického futbalu topánky určené na jeho európsky variant. Možno sme si o to koledovali.
Jeden pár počas tej sezóny nosil aj istý obranca, ktorý hral za University of Notre Dame. So vzrušením sme sledovali, ako v obuvi Nike klusá na posvätnú pôdu ihriska v South Bend. Až kým sa topánky nerozpadli. (Rovnako ako v ten istý rok Irish.) Našou prvou úlohou preto bolo nájsť továreň schopnú vyrobiť robustnejšiu obuv, ktorá by lepšie odolávala vplyvom počasia.
Nissho nás ubezpečila, že nám vie pomôcť. Bola priam šťastná, že to môže urobiť. Posilňovala svoje komoditné oddelenie, takže Sumeragi mal množstvo informácií o továrňach na celom svete. Krátko predtým si najal konzultanta, odborníka na obuv, ktorý mal dobré úmysly a bol žiak Jonasa Sentera.
O Senterovi som nikdy nepočul, ale Sumeragi ma ubezpečil, že to je pravý blázon do topánok – od hlavy po päty. To spojenie som už zopárkrát počul. Blázni do topánok boli ľudia, ktorí sa plne venovali výrobe, predaju, nákupu či navrhovaniu obuvi. Odsúdenci na doživotné väzenie týmto slovom veselo opisovali iných odsúdencov – ženy a mužov, ktorí v obuvníckom odvetví dreli tak dlho a tvrdo, že nemysleli a nerozprávali o ničom inom. Bola to mánia, ktorá pohlcovala úplne všetko, rozpoznateľná duševná porucha, pri ktorej sa ľudia prehnane zaujímali o vložky, podošvy, podšívky, prešívacie remienky, nity a priehlavky. Rozumel som tomu. Priemerný človek urobí 7 500 krokov denne, čiže 274 miliónov v priebehu života. Zemeguľu teda obíde približne šesť ráz. Zdalo sa mi, že blázni do topánok jednoducho túžia tvoriť súčasť tejto púte. Obuv predstavovala spôsob, akým nadväzovali kontakt s ľudstvom. Existuje lepší spôsob vytvárania takéhoto puta než skvalitňovanie „pántov“, ktorými sa každý človek spája s povrchom zeme? pýtali sa v duchu.
S takýmito smutnými prípadmi som nezvyčajne silno súcitil. Rozmýšľal som, s koľkými som sa už stretol na cestách.
Trh s obuvou v tom čase zaplavili lacné napodobeniny adidasiek. Ich príval spustil práve Senter. Podľa všetkého bol kráľ imitácií. Okrem toho vedel všetko o legitímnom obchodovaní s topánkami v Ázii – o továrňach, dovoze, vývoze. Pomohol založiť obuvnícku divíziu najväčšej japonskej obchodnej spoločnosti Mitsubishi. Nissho z rozličných dôvodov nemohla najať samotného Sentera, preto oslovila jeho chránenca Sola.
„Naozaj?“ spýtal som sa. „Odborník na topánky s priezviskom Sole – Podrážka?“

Skôr ako som sa stretol so Solom, skôr ako som sa pustil do ďalšej spolupráce s Nissho, položil som si otázku, či nevchádzam do ďalšej pasce. Keby som nadviazal partnerstvo s Nissho, čoskoro by som jej dlhoval množstvo peňazí. Ak by sa zároveň stala zdrojom všetkej obuvi, bol by som od nej závislejší ešte väčšmi ako predtým od Onitsuky. A keby sa ukázalo, že je rovnako agresívna ako Onitsuka, znamenalo by to koniec.
Na Bowermanov návrh som to prediskutoval s Jaquom. Hlavolam zbadal aj on. Dostali ste sa do peknej kaše, podotkol. Nevedel, čo mi má poradiť. Poznal však človeka, ktorý toho bol schopný. Jeho švagor Chuck Robinson pôsobil ako výkonný riaditeľ spoločnosti Marcona Mining, ktorá na celom svete mala podniky so spoločnou majetkovou účasťou. Každá z veľkej osmičky japonských obchodných spoločností sa stala spoločníkom najmenej v jednej bani Marcona Mining. Chuck bol teda dokázateľne popredný západný expert na obchodovanie s týmito ľuďmi.
Stretnutie s ním som si zabezpečil trikom. Konalo sa v jeho kancelárii v San Franciscu. Len čo som prešiel dverami, otvoril som ústa. Veľkosť priestorov ma privádzala do úžasu – boli rozľahlejšie ako môj dom. Očaril ma aj výhľad na Sanfranciský záliv s obrovskými tankermi, ktoré sa pomaly plavili k najväčším svetovým prístavom alebo sa z nich vracali. Steny zdobili zmenšené modely rozličných súčastí flotily Marcona Mining, cisternových lodí, ktoré zásobovali uhlím a minerálmi azda každý kút sveta. Také útočisko mohol riadiť iba človek s obrovskou mocou a inteligenciou.
Počas prezentácie som koktal, no Chuck napriek tomu rýchlo pochopil, o čo mi ide. Zložitú situáciu, v ktorej som sa ocitol, zhrnul vskutku presvedčivo. „Ak japonská obchodná spoločnosť bude rozumieť pravidlám od prvého dňa, stane sa najlepším spoločníkom, akého ste kedy mali,“ ubezpečil ma.
K Sumeragimu som sa vrátil upokojený a posmelený. Oboznámil som ho s pravidlami. „V mojej spoločnosti nebude nijaký kapitál. Nikdy.“
Vzdialil sa, aby sa poradil s ďalšími ľuďmi vo svojej kancelárii. Keď sa vrátil, povedal: „Bez problémov. No tu sú naše podmienky. Vezmeme si štyri percentá, bude to prirážka. A k tomu trhovú úrokovú sadzbu.“
Prikývol som.
Po niekoľkých dňoch Sumeragi poslal Sola na stretnutie so mnou. Vzhľadom na jeho povesť som očakával akúsi božskú postavu s pätnástimi rukami, z ktorých každá bude mávať čarovnou paličkou vyrobenou z „topánkových stromov“. Zo Sola sa však vykľul obyčajný, bežný podnikateľ v strednom veku s newyorským prízvukom a oblekom zo žraločej kože. Nebol mi sympatický a ani ja jemu. Napriek tomu sme však bez problémov našli spoločné témy. Topánky, šport – a dlhodobý odpor ku Kitamimu. Keď som spomenul jeho meno, Sole sa zachechtal. „Je to somár.“
Pomyslel som si, že sa z nás stanú najlepší priatelia.
Sľúbil, že mi pomôže poraziť Kitamiho, oslobodiť sa od neho. „Môžem vyriešiť všetky vaše problémy,“ vyhlásil. „Poznám továrne.“ „Také, ktoré môžu vyrábať Nike?“ spýtal som sa a podal som mu novú kopačku. „Už z hlavy si viem spomenúť na päť!“ ubezpečil ma.
Bol neoblomný. Zdalo sa mi, že má dva duševné stavy – neústupčivý a pohŕdavý. Uvedomil som si, že ma predáva, že chce moju firmu. Bol som však ochotný dať sa predať a ešte viac som túžil po tom, aby mal o mňa záujem.
Všetkých päť tovární, ktoré spomenul, sídlilo v Japonsku. So Sumeragim sme sa teda v septembri 1971 rozhodli, že sa ta vyberieme a prezrieme si ich. Sole privolil, že bude náš sprievodca.

Pripravené v spolupráci:

01 - Modified: 2017-02-14 13:59:11 - Feat.: 0 - Title: Príbeh zo zákulisia televízie: Možno sa spoznajú v príbehu niektorí redaktori či moderátorky
01 - Modified: 2020-10-30 09:40:22 - Feat.: - Title: IKAR hovorí, že cestu ku knihám si treba hľadať odmalička 02 - Modified: 2019-06-14 10:07:54 - Feat.: - Title: Kniha, ktorá doteraz nevyšla nikde v okolitých krajinách, okrem Slovenska. Čím je mimoriadna? 03 - Modified: 2019-06-10 07:45:26 - Feat.: - Title: Otvorená spoveď Ľudmily Ignatenkovej o Černobyle: Utešovali ma, že to nie je milovaný človek, ale rádioaktívny objekt 04 - Modified: 2019-06-05 11:27:01 - Feat.: - Title: Vory: Ruská supermafia. Aký vplyv malo podsvetie na svetovú veľmoc? 05 - Modified: 2019-05-30 08:31:48 - Feat.: - Title: Pohľad do archívu známeho novinára odkrýva pozadie neobjasneného prípadu: Kto zabil premiéra?
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
16. apríl 2024 09:44