| V týchto dňoch oslávil v arizonskom meste Tuscone sté narodeniny zakladateľ modernej grafiky Koloman Sokol. Pri tejto príležitosti otvorili vo Washingtone retrospektívnu výstavu jeho tvorby a na Slovensku novozriadené Centrum Kolomana Sokola v rodisku umelca v Liptovskom Mikuláši. Jeho základom sa stala kolekcia 48 kresieb, ktoré umelec Slovensku venoval. Koloman Sokol hlboko zasiahol do umeleckého vývoja viacerých generácií, napriek poznaniu, že jeho tvorba ešte stále nie je na Slovensku dostatočne známa. Z jeho biografie vyberáme, že navštevoval súkromnú školu Gustáva Mallého v Bratislave a študoval u Maxa Švabinského na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Po jej absolvovaní sa stáva členom spolku Hollar v Prahe, s ktorým neskôr viackrát vystavuje. Absolvoval štipendijný študijný pobyt v Paríži, kde sa stretáva s viacerými významnými umelcami, medziiným s Pablom Picassom a Františkom Kupkom. Na pozvanie mexickej vlády v roku 1937 odchádza so svojou manželkou do Mexiko City, kde vybuduje podľa vzoru pražskej Akadémie výtvarných umení grafické oddelenie. Po pobyte v USA, kam sa pre zdravotné problémy manželky sťahujú v roku 1941, sa v roku 1946 na pozvanie vracia do Československa, aby prednášal na Vysokej škole technickej na Katedre výtvarnej výchovy. Chce sa na Slovensku usadiť, ale nepriazeň doby a nepochopenie ľudí ovplyvnili jeho rozhodnutie vrátiť sa s rodinou v roku 1948 do USA, do Pensylvánie. Jeho rozsiahla tvorba, viac než tisíc obrazov, odráža umelcov svet plný symboliky a odhaľovania duše. Napriek svojmu krátkemu pobytu na Slovensku výrazne ovplyvnil tunajší výtvarný život a bol osobnosťou, ktorá prekročila hranice krajiny v umeleckej i duchovnej sfére. Starostlivo sledoval aj v USA dianie na Slovensku a hoci túžil vrátiť sa domov, od roku 1948 Slovensko už nenavštívil. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam svetového výtvarného umenia v tomto storočí. Na jar v roku 2002 navštívil Kolomana Sokola režisér a scenárista Igor Dobiš, aby vytvoril dokument o tomto neobyčajnom umelcovi. Je to pohľad na človeka, výtvarníka a dobu, v ktorej žije, zasadená do širších sociálnych rámcov. Ako vznikol nápad natočiť dokument o Kolomanovi Sokolovi? - Projekt vznikol z iniciatívy vtedajšieho ministra kultúry Milana Kňažka. Následne sa ho ujal Vladimír Krajniak z Produkčnej agentúry V.K.V.F., ktorý oslovil potom mňa. Spoločne s Ivanom Jančárom, riaditeľom Galérie mesta Bratislavy, sme napísali scenár a štáb mohol vycestovať. Navštívili sme New York, Tuscon, Mexico City, Prahu, Liptovský Mikuláš, Košice a Bratislavu, teda miesta, kde Koloman Sokol pôsobil a žil. Kameramanom dokumentu s názvom Z labyrintu sveta do raja duše bol Vladimír Biskupič. Mal som obavy, ako nás majster Sokol prijme, nakoniec je to storočný, introvertný človek, ktorý má právo byť náladový, navyše ho navštívilo len málo ľudí zo Slovenska. Nemá rád okázalosti ani ľudí, ktorí chcú jeho prostredníctvom slávu a prichádzajú bez úprimného záujmu o jeho tvorbu. Pomohlo nám však, že Ivan Jančár, ktorý bol na študijnom pobyte vo Washingtone, mu zatelefonoval s prosbou, či by nebol ochotný prijať náš štáb. Viackrát ho navštívil, napísal mu, a tak pripravil pôdu na našu návštevu a možnosť natočiť spomínaný dokument. Koloman Sokol nás spolu s rodinou prijal skutočne s otvorenou náručou a dovolil nám, aby sme nazreli aj do tajných sfér jeho života. Pre Kolomana Sokola bol pobyt v Mexiku významným zdrojom inšpirácie a tieto námety sa v rôznych variáciách objavujú v jeho ďalšej tvorbe. Vo vašom dokumente, kde ste sledovali jeho umeleckú cestu, ste navštívili aj Mexiko. Je to už viac ako päťdesiat rokov, ako majster Sokol v Mexiku pôsobil. Určite to boli zvláštne pocity - pohybovať sa po krajine, ktorá bola pre umelca milovanou, a nachádzať ľudí, v ktorých zanechal hlbokú stopu... - Koloman Sokol sa prvýkrát prostredníctvom svojich obrazov dostáva do Mexika v roku 1937, kde ako člen skupiny Hollar vystavuje. Jeho obrazy zaujmú a dostáva pozvanie od mexickej vlády, aby založil grafické oddelenie v hlavnom meste v Mexico City. V Mexiku pôsobí až do roku 1941, kde podľa vzoru pražskej akadémie zakladá grafický odbor i oddelenie tlače, učí a ovplyvňuje celú generáciu mexických výtvarníkov. Koloman Sokol ako pedagóg i ako výtvarník prežíva vrcholné obdobie svojho života a na Mexiko spomína s láskou ako na milovanú krajinu. Hľadali sme v Mexiku živé kontakty a našli sme Alvarada Langa, syna bývalého riaditeľa tejto grafickej školy, ktorý sa stal tiež výtvarníkom. Dodnes ako 70-ročný prednáša už 45 rokov na škole, ktorú Kolomna Sokol založil, čo je tiež akási kontinuita jeho vplyvov. Na Kolomana Sokola si spomína s láskou a uznaním. Spoznal ho ešte ako dieťa, a možno aj pod jeho vplyvom sa z neho stal významný umelec, ktorý napríklad vyhral konkurz na grafické stvárnenie olympijských hier v Mexiku v roku 1968. S veľkou fascináciou sme prechádzali miestami, ktoré mal rád, obdivovali stroje, na ktorých majster Sokol pracoval a ešte aj dnes sa na nich tlačia grafické listy. Pochopili sme jeho nadšenie krajinou, ľuďmi, čarovnými farbami, rytmami, ktoré boli veľkým zdrojom inšpirácie pre jeho tvorbu. #188#udia ho tu mali radi, vážili si ho a táto atmosféra a toto obdobie aj osobnostne, keď Koloman Sokol bol na vrchole svojich tvorivých i fyzických síl, bolo pre neho skutočne najkrajším. Niektorí teoretici dokonca vyslovili domnienku, že keby bol zostal v Mexiku, stal by sa jedným z najvýznamnejších mexických umelcov. Z Mexika sa Koloman Sokol vracia do USA kvôli manželkinmu ochoreniu. Spojené štáty boli krajinou, ktorá Sokola prijala a kde najdlhšie žil. Čo pre neho toto obdobie znamenalo, aj keď bolo dva roky prerušené pobytom v Československu? - USA je pre Sokola krajinou, kde sa mu v roku 1941 narodil syn George, ktorý vyštudoval medicínu, a domovom, kam v roku 1948, po pobyte v Paríži, emigroval. Na Slovensku, kde pôsobil v rokoch 1946 - 1948, nezostal, aj keď sa tu mienil usadiť. Roztrpčilo ho nepochopenie ľudí, meniaca sa politická situácia, preto odchádza do New Yorku, kde žijú rodičia jeho manželky. Sťahuje sa do Pensylvánie a v 60. rokoch vzniká druhé obdobie jeho tvorby, keď vytvára duchovný svet, ktorý nazval Kaburaba. Pre Kolomana Sokola sú USA krajinou, ktorá ho po emigrácii prijala, aj keď je protipólom väčšiny emigrantov, ktorí odišli za slávou a majetkom. Slovensko zostalo pre neho rodnou krajinou a na moju otázku, čo odkáže na Slovensko, ktoré od roku 1948 nenavštívil, povedal: "Pozdravujem všetkých, čo majú radi moje obrázky." Prežili ste s Kolomanom Sokolom niekoľko dní počas nakrúcania dokumentu a mali ste možnosť na chvíľu vniknúť do súkromia i každodenného života storočného, neobyčajného umelca a človeka. Čo vás najviac prekvapilo či očarilo v behu všedného života umelca? - Mali sme to šťastie prežiť v rodine Kolomana Sokola týždeň. Čo ma prekvapilo, bola neobyčajná priateľská atmosféra, prostredie plné lásky a otvorenosti s akou prijali aj nás. Storočný umelec je pozoruhodne čulý, až do deväťdesiatky bol fyzicky aktívny, dnes napriek slabému zraku má stále živý záujem o dianie vo svete, o umenie a tenis, ktorý aktívne spolu s manželkou hrával. Aj v tomto veku je plný neobyčajného humoru. Jeho manželka, pani Anna Kratinová, napriek 95 rokom, hoci je chorá, je takisto svieža, plná záujmu, dokonca nám spievala. No a syn George - lekár - je obdivuhodným človekom, ktorý spolu s manželkou drží nad svojimi rodičmi ochrannú ruku. Zaujímavý bol prvý deň našej návštevy, keď nám Koloman Sokol povedal, že nebude hovoriť. Zaskočilo ma to, ale po počiatočnej bariére sme sa začali rozprávať, dokonca majster Sokol nás nabádal, aby sme mu kládli otázky. Bolo to neuveriteľné, ako nám postupne odkrýval svoje vnútro, dušu a otvárali sa aj brány jeho pamäti. Príhody, ktoré nerozprával 50 rokov, ožili v spomienkach na Bratislavu, Košice, Liptovský Mikuláš. Osobitnú kapitolu v jeho spomienkach tvoria jeho priatelia, ktorí sa objavujú aj v dokumente. Priateľ a zberateľ, profesor Klement Šimončič, Ján Behárka, zberateľ, ktorý sa vrátil po dlhých rokoch pobytu v USA na Slovensko, rodina Dr. Jendreka, ktorá veľmi významne pomohla Kolomanovi Sokolovi, ale aj riaditeľka galérie v Tuscone Lee Karpisczak, ktorá je ctiteľkou Kolomanovho diela a pravidelne navštevuje aj Slovensko. Je známe, že Koloman Sokol mal neobyčajný vzťah k zvieratám. Úzke puto ho viazalo k psíkovi Sambovi a významné miesto v jeho tvorbe mali aj kone. - Zvieratá boli dôležitou súčasťou života Kolomana Sokola, spojencami a mlčanlivými spoločníkmi v jeho samote ateliéru, ale aj významným putom a inšpiráciou. Psík Sambo bol verným druhom, ktorý bol dlhé roky jedinou bytosťou, ktorá mohla byť prítomná v ateliéri počas tvorby. Medzi umelcom a jeho psom sa tak vytvorilo úzke puto, ktoré pretrhla psíkova smrť, čo bolo pre Sokola veľkým úderom. Strata blízkeho tvora hlboko zasiahla do jeho života a od tých čias začal namiesto podpisu signovať svoje obrazy "Sambo". Obdobie po smrti Samba je jeho ďalším obdobím, ktoré má obrovskú vnútornú energiu a podľa znalcov je táto jeho tvorivá etapa najsugestívnejšia. Samba nahradili ďalšie živé tvory, lebo potreboval ich prítomnosť. Kone v jeho tvorbe sú predovšetkým spomienkou na detstvo, keď v Liptovskom Mikuláši neboli autá ani iné dopravné prostriedky a kôň bol súčasťou života rodiny. A Kolomana Sokola ako dieťa kôň fascinoval, ale vnímal ho ako prirodzenú súčasť života tak, ako dnešné deti auto, ako živého tvora. Žil medzi zvieratami a vnímal ich pohyby, dynamiku, majestátnosť. Slovenskej verejnosti je Igor Dobiš známy ako režisér dokumentárnych filmov, tvorca trinásťdielneho seriálu Veľké civilizácie staroveku s Vojtechom Zamarovským, ale aj cyklu o Veľkej Morave. Menej známe sú vaše filmy o výtvarníkoch. Bol film o Kolomanovi Sokolovi vyšším prvým stretnutím s umelcom svetového mena? - Dávnejšie som natočil som film o výtvarníkovi Karolovi Barónovi, ale dokument o Kolomanovi Sokolovi Z labyrintu sveta do raja duše bol mojím prvým stretnutím s umelcom svetového formátu, pozoruhodným nielen tvorbou i životom, ale aj krásnym vekom. Dokument bol pre nás tvorcov neobyčajný v aj tom, že sme vlastne mapovali kľukatú životnú cestu Kolomana Sokola od Slovenska, cez USA a Mexiko. Som neobyčajne šťastný, že som sa mohol s týmto veľkým umelcom a úžasným človekom. Stretnúť a nahliadnuť nielen do jeho života, ale aj magického ateliéru, plného tisícky nádherných obrazov uložených v zásuvkách, kde návštevník prichádza až do akéhosi vytrženia nad dielami, kde každý z obrazov má inú fascináciu. Tým, že Koloman Sokol málo vystavoval a obrazy takmer nepredával, celá jeho tvorba je sústredná v tomto ateliéri "prešpikovanom" umením , ktorý mi pripadal ako časovaná bomba. Na Slovensku, ale aj vo svete ešte žijú umelecké legendy, ktoré by si tiež zaslúžili, aby sa o nich najmä mladá generácia dozvedela viac. Máte ambície pokračovať v predstavovaní umelcov - výtvarníkov? - O filme sa má hovoriť, až keď je hotový, keď sa publiku páči. Priznám sa však, že máme rozpracovaný rozsiahly dramaturgický plán, kde by sme chceli predstaviť aj ďalších vo svete žijúcich významných tvorcov. |
StoryEditor