"Solženicyn píše aj naďalej, ale jeho knihy sa v Sovietskom zväze nevydávajú. Dozvedám sa z novín, že teraz žije vo zvláštnych podmienkach. Intelektuáli, prinajmenšom niektorí, s ním sympatizujú, podporujú ho a sami sa tým vydávajú do nebezpečenstva. Povráva sa, že žije v Rostropovičovej dači. (...) Solženicyn sa nedopustil nijakého trestného činu. Hovorí o svojom utrpení. Hodnotí svoj život a podmienky, v ktorých žil v pracovnom tábore. Píše o ľuďoch, ktorí boli v tábore spolu s ním.
Keď sa nejaký autor dopustí urážok a špinenia, musí byť postavený pred súd. Aj vtedy to však musí byť legálny proces na legálnej báze. Ak tu nie je nijaký trestný čin, potom, podľa našej ústavy, ktorá zaručuje slobodu prejavu a tlače, má právo vyjadriť svoj názor ako každý iný sovietsky občan. Preto je nezmyselné vytvárať podmienky, v akých teraz Solženicyn žije. Týmto spôsobom podkopávame Leninove princípy slobody prejavu a slobody tlače, Leninove normy socialistickej spoločnosti."
Týmito slovami sa snaží zakrútiť krkom vlastnej minulosti jeden z prominentných členov Stalinovej svorky -- Nikita Sergejevič Chruščov. V dodatku k svojim "mamutím" pamätiam Glasnost Tapes, ktoré zostavil jeho syn Sergej, sa bývalý pán Kremľa stáva akýmsi pokriveným praotcom glasnosti. Hrdo sa hlási k súhlasu na publikovanie novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a zároveň pokorne vysvetľuje, ako došlo k brutálnemu zásahu proti autorovi románu Doktor Živago Borisovi Pasternakovi. Pre milovníka kukurice, ktorého z trónu všemocného vládcu Kremľa zvrhol jeho chránenec Brežnev, nebolo veľkým problémom prečítať rozsahom neveľkú Solženicynovu novelu, písanú nekomplikovaným priamočiarym štýlom. Do literárneho a vlastne aj politického života však nechtiac voviedol jednu z najvýraznejších osobností druhej polovice 20. storočia, jedného z hlavných likvidátorov sovietskeho impéria -- Alexandra Solženicyna.
Ako vyvrátiť starý dub
Takouto osobnosťou sa Solženicyn stal na základe toho, čo sa mu podarilo uverejniť v priebehu šesťdesiatych rokov a krátko potom. Teda vďaka dielam, v ktorých prevažne postupmi krásnej literatúry pranieroval komunistický policajný režim, súdny a väzenský systém, eventuálne sa s neúprosnou pravdivosťou vyrovnával s neutešenou realitou "normálneho" sovietskeho života. Mysliaca, kriticky naladená časť sovietskej verejnosti prijala jeho práce s veľkým uznaním, či už vyšli legálne alebo sa im dostali do rúk v samizdatových či zahraničných vydaniach, vítala v nich predovšetkým prísľub závažného pozitívneho obratu zďaleka nielen v literárnej oblasti. Rovnako mimo územia ZSSR vzbudila väčšina z nich živú pozornosť a v prekladoch do mnohých jazykov pôsobila na milióny čitateľov na celom svete -- výdatne prispela k poznaniu pravej tváre komunizmu aj v kruhoch, kde o ňom ešte stále prežívali povážlivé ilúzie. Nepochybne to platí predovšetkým o trojici poviedok Jeden deň Ivana Denisoviča, Matrjonina chalupa a Prípad na stanici Krečetovka, románoch Rakovina a V prvom kruhu a autobiografických "obrazoch z literárneho života" Zrážalo sa teľa s dubom. Nehovoriac o svetovo unikátnom tisícstranovom "pokuse o umelecké pojednanie" Súostrovie Gulag a koniec koncov aj v rade aktuálne polemických, občas navyše filozoficko-zovšeobecňujúcich vystúpeniach, ako List IV. Zjazdu sovietskych spisovateľov, Prejav k udeleniu Nobelovej ceny či esej Nežiť v klamstve.
V autobiografii Zrážalo sa teľa s dubom -- neobvyklý názov vychádza zo starého ruského príslovia o pochabosti slabého a osamelého teľaťa, pokúšajúceho sa malými rožkami vyvrátiť mohutný storočný dub, ktorého rozložitá koruna dusí svojím tieňom všetko živé široko-ďaleko -- podal Solženicyn na jedinečnom prípade svojho nerovného súboja s komunistickým režimom zdrvujúce svedectvo o jednej z najsmutnejších etáp ruských a svetových dejín. Čitateľ sa s úžasom a napätím stáva svedkom jeho prvých dramatických stretnutí so skostnateným systémom, sleduje spoločne s autorom etapu pozvoľného rozširovania publikačných možností za Chruščovovej éry a vzápätí Solženicynov rýchly pád do postavenia nežiaduceho disidenta. Dozvie sa o jeho priateľských, no aj zložitých a veľakrát napätých vzťahoch s Tvardovským o okruhom literárneho časopisu Novy mir, o pomoci, ktorú mu poskytovali Rostropovič, Višnevskaja, Sacharov, ale aj množstvo neznámych ľudí, najmä bývalých väzňov -- bez ich riskantného prispenia by nikdy nedokázal napísať Súostrovie Gulag -- a ktorých svojou knihou povýšil do úlohy skutočných tvorcov dejín. Prvá časť knihy vznikla na jar v roku 1967, vo vypätej atmosfére, ktorú rozvíril proces s literátmi Siňavským a Danielom, potom čo Solženicyn dokončil Súostrovie Gulag a odoslal protestný list zjazdu spisovateľov. V období medzi novembrom 1967 a letom 1975 ku knihe pripojil päť rozsiahlych Dodatkov, ktoré sú kombináciou autorových unikátnych záznamov zo schôdzí sovietskych literárnych pohlavárov, z policajných výsluchov a strhujúceho sledu udalostí končiacich jeho vypovedaním zo Sovietskeho zväzu.
Druhá kniha spomienok
Vzápätí pokračuje knihou spomienok -- Zrno mezi žernovy (Academia, Praha 2003). Po dramatickom vyhostení do Nemecka v roku 1974 sa ocitá v džungli pre neho úplne neznámej západnej spoločnosti. Po kratučkom intermezze u Heinricha Bölla, ktorý si ho vyzdvihol na letisku, odchádza autor sám, doposiaľ bez rodiny, do Zürichu, kde je okamžite a nemilosrdne konfrontovaný s celosvetovou bulvárnou tlačou. V ďalších kapitolách sa spisovateľ vyrovnáva aj s problémami okolo prekladov svojich diel, so sťahovaním do amerického Vermontu, s rozchodom s dvoma najbližšími spolupútnikmi z ruského disentu -- Sacharovom a Etkindom. V poslednej kapitole nazvanej Z čiernej kuchyne KGB, usvedčuje okrem iného aj českého publicistu Tomáša Řezáča z toho, že napísal a vydal v spolupráci s KGB dvestopäťdesiatstránkovú knihu vymyslených rozhovorov so Solženicynom bez toho, že by sa s ním čo i len jediný raz stretol.
To malé teľa však nakoniec skutočne vyvrátilo mohutný dub. Solženicyn nebol jediný, ale jeho literárne a iné aktivity výrazne pomohli zlikvidovať "ríšu zla". Po triumfálnom návrate domov však o starého bojovníka nikto nejaví taký záujem ako kedysi. Nepriateľ je "porazený" a bývalých spojencov znepokojuje bardov veľkoruský šovinizmus a skoro až jurodivé stavanie sa do pozície svedomia národa a ľudstva. Málokto bol ocenený Nobelovou cenou za literatúru pre tri akokoľvek výnimočné poviedky. Studená vojna vyplavila literáta, ktorý sa svojho veľkého talentu vzdal, aby sa stal hovorcom desiatok miliónov obetí komunistického teroru. Život Alexandra Solženicyna je plný rozporov, ale je úžasné a podnetné ho poznať a môcť s ním aspoň v duchu polemizovať.