Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
21.07.2016, 00:00

Recenzia: Učiteľka je ako mor. Nedá sa poraziť

Recenzia: Učiteľka je ako mor. Nedá sa poraziť
Zdroj: PubRes

„Dobrý deň. Sadnite si. Volám sa Mária Drazdechová a som vaša nová triedna učiteľka. Budem vás sprevádzať jazykom slovenským, jazykom ruským, dejepisom... Budem teraz čítať vaše mená a každý sa vždy postaví a pekne nahlas mi vždy povie, čo robí jeho mamička a otecko...“ Tieto slová učiteľky, súdružky učiteľky a predsedníčky komunistickej strany na tamojšej škole sa vám naplno a hlboko vryjú do pamäti i pod kožu. A ešte dlho vám bude z nich úzko a nevoľno.

A tak naliehavo, ako znejú slová Zuzany Mauréry, rovnako ubiehajú prvé sekundy nového filmu Jana Hřebejka s názvom Učiteľka. Znepokojivá hudba Michala Novinského zmiešaná s ešte viac znepokojivým klepotom topánok našej ústrednej postavy predznačuje, že duo Hřebejk – Jarchovský si pre nás pripravilo opäť film, ktorý nebude len takou obyčajnou metaforou socializmu. Učiteľka dnes vstupuje do našich kín.

Skutočná učiteľka
Dvorný scenárista a režisérov spolupracovník Petr Jarchovský vychádzal zo skutočnej udalosti. V siedmej triede základnej školy mal podobnú učiteľku, avšak podľa jeho slov oveľa staršiu, hlúpejšiu a zákernejšiu. Práve tá však slúžila na to, aby sa z toho, čo boli najprv len historky pri nedeľnom obede, stala predloha k scenáru, ktorý nakoniec po rokoch uzrel svetlo sveta.

A rovnako ako si do lavíc pri príležitosti nového školského roka sadajú deti, stretávame sa aj s ich rodičmi. Udalosti niekoľkých nasledujúcich mesiacov zarámcoval Jarchovský do triednej schôdze rodičov. Neprišli však len tak debatovať, prišli (ne)riešiť manipulatívne správanie učiteľky, ktorá sa z pozície svojej funkcie dožaduje pomoci od rodičov svojich žiakov, aj od žiakov samotných. Nie je predsa nič zlé na tom, že si pomáhame, ona nikoho do ničoho nenúti – veď každému rodičovi záleží na budúcnosti svojich detí. Správanie, ktorým dostane do kúta aj najsilnejšiu (ale vydierateľnú) povahu, istým spôsobom a atmosférou odkazuje na film Musíme si pomáhať. „A tak ako témou filmu Musíme si pomáhať nebol holokaust či nacizmus, ani tu nehovoríme o komunizme a šikanovaní. Našimi témami sú strach, oportunizmus, ľudská dôstojnosť a podobne,“ objasňuje Hřebejk.



To, ako sa rodičia v roku 1983 vysporadúvajú s doslova neriešiteľnou situáciou v škole, sa rozhodli tvorcovia ukázať na troch rodinách, od stavovskej rodiny cez proletára až po akéhosi mentálneho aristokrata, ako ich sám Hřebejk nazýva. Zlo na každého pôsobí inak. Ako jasne bojujúci rodičia pôsobia Martin Havelka a Éva Bándor (ako Binderovci), iba o trochu menej presvedčiví sú Csongor Kassai a Zuzana Konečná (Kučerovci) a Peter Bebjak (slobodný otec Littman).

Mauréry a herci
Výber samotných hercov však v žiadnom prípade nemožno spochybňovať. Takto dokonale poskladaný kasting sa len tak ľahko nevidí. Hřebejk mnoho aktérov nepoznal z hereckej stránky, preto bol oslobodený od nejakých asociácií a lepšie sa mu s nimi pracovalo. Rovnako nové pre neho bolo aj slovenské prostredie, prvýkrát nakrúcal v Bratislave.

A skvelú úlohu odviedla Ingrid Hodálová pri výbere detských hercov, žiakov. Tamarka Fischer vo svojej úlohe terorizovanej dcéry priam vyniká, akoby tomu naozaj rozumela. A napriek tomu, že na obraze sa mieša celá trieda žiakov a celá trieda rodičov, nezanikajú. Hřebejk a spol. vyberali, ako sám povedal, hercov tak, aby si ich ani japonský divák neplietol, teda aby boli zapamätateľní a nezameniteľní. Tá, ktorá nad nimi však vyčnieva, a to nielen despotickým správaním, je Zuzana Mauréry, právom cez víkend ocenená na filmovom festivale v Karlových Varoch ako najlepšia herečka. Jej hlas, gestikulácia, mimika sú na túto úlohu ako stvorené. Bez pochyby, bez debát.

Ako naliehavo sa však snímka začala, naliehavosť ubiehajúcim (možno zbytočne dlhým) časom pomaly mizne. Zvrat, ktorý mal byť prekvapivý, nakoniec taký prekvapivý nie je. Veľa je nedopovedaného, no ako Hřebejk priznáva, nechceli na záver niečo tvrdiť. Prirovnáva to k Pelíškom, kde po invázii uvažovali ešte o pokračovaní príbehu, no nakoniec to práve tu stopli. Nechali diváka, aby si s tým zážitkom poradil sám. Tak ako nostalgický koniec Pelíškov ľuďom konvenuje, pretože si tam každý môže nájsť to svoje, u Učiteľky je to podobné. Sami si môžete položiť tiež otázku, či je to len pieseň minulosti, alebo aj problém dneška.