Američania stratení v Tokiu

Pri otrockej úcte k stručnosti by sa dalo povedať, že nie. Jeho povesť je vynikajúca, a tak môžu mnohí diváci očakávať čosi nezvyčajne silné a na prvý pohľad pôsobivé. Namiesto toho im režisérka naservíruje intímny príbeh zbližovania päťdesiatnika s omnoho mladšou ženou, okorenený o pár spevavých scén s mikrofónom v ruke. Dej sa odohráva v Japonsku, kde nemôžu chýbať symboly tamojšieho života. Videohry, ponáhľajúci sa ľudia, čudesné zvyky a karaoke. Herec Bob Harris (vynikajúci Bill Murray) nakrúca za veľké peniaze v Tokiu reklamu na whisky, so ženou a deťmi udržiava iba občasný telefonický kontakt a všetko nasvedčuje tomu, že po dvadsiatich piatich rokoch manželstva už nezostalo oveľa viac konverzačných tém než farba nového koberca. Z Charlotte (Scarlett Johanssonová) vidíme v úvodnej scéne najmä jej chrbát a ružové nohavičky, neskôr sa na scéne objaví aj manžel, fotograf, ktorého dokážu okúzliť tie najjednoduchšie typy žien, ktoré majú v sebe omnoho viac koketnosti a prostej veselosti než jeho mladá manželka. Obe bezradné postavy sa najprv stretávajú v bare, neskôr podniknú aj pár výletov do mesta - ich najväčšou túžbou je uniknúť z tohto prostredia, aj keď dobre vedia, že to ešte pár dní nemôžu urobiť.
Film s takýmto scenárom by mohol byť pre niekoho príležitosťou na krátku posteľnú známosť, Coppolová však rozohrala hru, kde má hlavné slovo priateľstvo, vzájomná sympatia a až kdesi pri konci aj čosi viac. Gýčiar by napísal, že viac než o dotyky tiel ide o dotyky duší. Možno až banálny príbeh ozvláštňujú japonské reálie, pološialený režisér reklám, smiešna japonská výslovnosť angličtiny, pokusy o rozhovor medzi ľuďmi s úplne inými jazykmi a rozmýšľaním... Podľa niektorých hlasov je film údajne až xenofóbny, skôr by sa však dalo povedať, že na vec nazerá z jednej strany a namiesto násilnej tolerancie v takýchto scénach hľadá humor. Nejde predsa o inštruktážny film Organizácie Spojených národov, ale o snímku o dvoch Američanoch stratených v japonskej metropole a jej zvykoch. Hoci sa vo filme objaví pár hlučnejších scén, jeho sila je v jeho tichu, pohľadoch a takmer dokumentárnych záberoch. Omnoho silnejšie než príbeh sú v tomto prípade pocity, zväčša nevyslovené.