Že blond je "in", vedel aj znamenitý majster napätia -- Alfred Hitchcock, ktorý svoje filmy obsadzoval prevažne (ba, zdá sa, že aj zásadne) iba herečkami -- blondínami. Azda najznámejšie z nich sú Grace Kelly, Kim Novak, Doris Day či Tippy Hedren. V Hitchcockovom ponímaní bola blondína symbolom tajomnej a inteligentnej krásy, ktorá akoby pramenila z chladu jej vlasov, no bola tiež symbolom skrytej vášne a vitality, ale aj temperamentu a vytrvalosti. Tento "blond boom", ktorý do dnešných dní pretrval, však siaha až do čias gréckej bohyne Afrodity (jej vlasy sa stali symbolom sexuálnej príťažlivosti), keď plavovlasosť obzvlášť bila do očí. Na dlhé časy bola práve táto farba kódom, ba akýmsi signálom sálajúcej krásy, sily a statusu. Avšak v stredoveku sa plavé vlasy vnímali skôr ako znak pokušenia, nemravnosti a diabolskej hriešnosti. Preto sa i Mária Magdaléna a cundra z Babylonu pravidelne zobrazovali s blond vlasmi, no neočakávane sa v štrnástom storočí aj Eva -- symbol všetkého zlého spájajúceho sa so ženou, začala znázorňovať s plavými vlasmi. V súvislosti so svetlým odtieňom vlasov prezentuje aj londýnska National Portrait Gallery výstavu dvadsiatich pozoruhodných fotografií najslávnejších britských blondín. Návštevník sa tak môže oboznámiť s fotografiami slávnych žien zo sveta politiky, módy, hudby, filmu a médií, a to z obdobia tridsiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Výstava prezentuje napríklad portrét Margaret Thatcherovej, Twiggy či portrét princeznej Diany (ročne minula na odfarbenie vlasov vyše 4-tisíc libier), pričom každá z fotografií zvýrazňuje jedinečnosť a čaro priam až hypnotizujúcich plavých vlasov. Kurátorkou výstavy je Joanna Pitmanová -- v rokoch 1990 -- 1994 tokijská spravodajkyňa pre Times a v súčasnosti fotografická kritička. Aktuálna výstava čerpá z jej prvej publikácie Blondínky a potrvá až do šiesteho júla.