Ak v ponuke septembrových noviniek hľadáme distributéra, ktorý priniesol najviac filmov, aké má zmysel vidieť, je to Asociácia slovenských filmových klubov. Spoločným znakom prvých troch je pohyb v priestore, posledný vyvolal pohyb vo verejnej mienke.
Útek z Kaminina
Na slovensko-maďarské pomedzie sa naposledy utekalo v Lutherovom filme Útek do Budína, v česko-slovenskej snímke Neverné hry sa uteká z tohto pomedzia. Klaviristka Eva (Zuzana Stivínová) a hudobný skladateľ Peter (Peter Bebjak) sa s romantickými predstavami o živote na dedine presťahujú z Prahy na slovenský vidiek, kde sa hovorí takmer výlučne po maďarsky. V ich vzťahu sa objavujú trhliny a únava zo spolužitia prepracovaného autora a nedocenenej interpretky. Eva čoraz častejšie cestuje do Prahy a jej cesty nezostávajú iba pri návšteve sestry a klavírnych vystúpeniach. Jej nevera (Ady Hajdu sa v úlohe zvodcu a svetobežníka evidentne cítil veľmi dobre) je vzhľadom na situáciu pochopiteľná, keď sa ľuďom zdá ich život ubíjajúci, začne fungovať akýsi princíp slasti, ktorý neberie ohľad na konvenčnú morálku a následky. Film je celovečerným debutom českej režisérky Michaely Pavlátovej, reči o nedostatku domácich scenárov vyvracia slovenská scenáristka Tina Diosi. Rizikom jej scenára bolo, že sa neuspokojila len so zobrazením manželských problémov, ale rozhodla sa nájsť aj prijateľné riešenie, čo sa často môže skončiť melodramaticky a gýčovo. Rozohratú situáciu zvládla celkom dobre, bez prudkého happy endu, skôr s načrtnutím nádeje do budúcnosti. Odborníci oceňujú prácu kameramana Martina Štrbu, ktorému sa podarilo vyťažiť maximum z vizuálneho kontrastu slovenského vidieka a českého veľkomesta. Hlavnou hereckou postavou je Zuzana Stivínová, ktorá nie je žiadnou prvoplánovou kráskou, ale skôr osudovou ženou obdarenou charizmou a vlastnou atmosférou. Jej filmový manžel Peter Bebjak stvárnil muža, voči ktorému dokážeme na začiatku cítiť odpor, neskôr s ním súcitíme a na záver dokonca dokáže pôsobiť sympaticky. Vo vedľajšej role malej Janky zaľúbenej do Petra sa predstavila Kristína Svarinská. Jej nesporný talent rovnako ako v jej predchádzajúcom filme Dážď padá na naše duše aj teraz scenár nezmyselne ubíja vnútornými monológmi, keď zase musí nahlas hláskovať, čo si zapisuje na papier, tentoraz do denníka. Neverné hry sú dôkazom, že koprodukcia nie je pre slovenskú kinematografiu iba cnosť z núdze, ale azda aj zmysluplnejšia cesta ako čisto domáce filmy, ktoré majú veľké problémy s vlastnou úrovňou. Synergický efekt netreba podceňovať ani zatracovať, táto spolupráca sa skončila veľmi dobre.
Opilec v Aberdeene
Rodinnou drámou s prvkami šibeničného humoru je jeden z najlepších filmov mesiaca, nórsko-britská psychologická road movie pomenovaná podľa cieľa strastiplnej cesty, škótskeho mesta Aberdeen. V trojčlennej rodine, ktorú snímka predstavuje, nie je nikto celkom fit. Matka zomiera na rakovinu v nemocnici, otec je beznádejný alkoholik a ako sa ukáže, ani ich úspešná dcéra nie je celkom čistá. Dcéra cestuje autom s otcom, ktorého nevidela niekoľko rokov a po jeho spoločnosti netúžila. Z nórskeho Osla putujú za umierajúcou matkou, ktorá v predsmrtnej agónii zatúžila vziať si opäť za manžela toho istého človeka, ktorý ju už toľkokrát sklamal. Jej zámer je iba symbolický, oveľa dôležitejšie je, aby dcéra znovu objavila svojho otca a naopak, avšak ani toto objavovanie nedostane stopercentnú šancu na úspech. Štvrtou dôležitou postavou komorne obsadeného, ale vynikajúceho filmu je vodič kamióna Clive. Podobne ako tri predchádzajúce, ani on nie je jednoducho zaraditeľný do rubriky kladných či záporných postáv, čo z filmu dáva mrazivú atmosféru chvíľ, ktoré sa nás týkajú práve preto, že sú uveriteľné.
Zmŕtvychvstanie hudbou
Najpoetickejšou snímkou tohto kvarteta je bulharsko-holandsko-maďarský film List do Ameriky. Dvaja priatelia si navzájom posielajú viedepohľadnice, čo z obrazovej stránky významne ovplyvňuje celkový dojem z filmu. Dej filmu sa odohráva v bulharskom hlavnom meste, New Yorku, kde leží Kamen v kóme po autohavárii v nemocnici a zápasí o život, a na bulharskom vidieku, kam sa vybral jeho priateľ, spisovateľ Ivan, aby našiel prastarú pieseň, ktorá dokáže mŕtvym vrátiť život. Tento bájny motív je odrazovým mostíkom na nakrútenie takmer etnologicky zameraného filmu o živote jednoduchých ľudí, rázovitých postavičkách neraz vyvolávajúcich úsmev, zároveň to je obraz priateľstva hovoriaci o potrebe navzájom si pomáhať a veriť, aj keď to zdanlivo nemá význam. Hľadanie piesne proti smrti je zároveň hľadaním vlastných koreňov, poetický film bojuje nielen za život, ale aj proti zabudnutiu.
Telo ako dôkaz
Presne na opačný extrém sa sústredil rakúsky režisér Ulrich Seidl vo svojom hranom debute Psie dni. Film o fyzickom aj psychickom násilí vedome páchanom človekom na človeku predstavuje Rakúsko, ktoré sme pred štrnástimi rokmi obdivovali pre pekné obchody a upravené záhradky, ako zvrhlú a zdegenerovanú krajinu. Vo filme sa objavujú dokumentaristické prvky, veľavravným dôkazom úpadku je pre Seidla telo. V letných horúčavách obnažuje jeho upotenosť, vo väčšine prípadov neforemnosť a tučnotu obyvateľov predmestskej štvrte žijúcich v radovej zástavbe. Telo je niekedy dokonca komické, ako v prípade starej panej, s nefalšovanou koketnosťou predvádzajúcej striptíz, pričom odhaľuje nielen svoje dobre živené telo, ale predtým aj obrovské nohavičky siahajúce až kamsi ku krku. Telo je zároveň prostriedkom potupy, opitý muž najprv na bujarom večierku poníži ženu, neskôr ho jeho kamarát túžiaci po pomste núti spievať rakúsku hymnu s horiacou sviečkou zapichnutou v zadku. Podobne sú orientované aj ďalšie štyri príbehy. Seidlovi môžeme za jeho film vyčítať, že sa ani trochu neunúval zobraziť niečo iné ako zúfalstvo, spôsob, akým to urobil, však všetko ospravedlňuje. Psie dni by mohli slúžiť ako inšpirácia pre podobnú snímku o Slovensku, tiež by bolo o čom rozprávať.